Niagarské vodopády

Dlho tu nič nepribudlo, ale nie je to tým, že by nebolo o čom. Skôr nebolo kedy. Mali sme návštevu zo Slovenska a bolo ich treba povláčiť kade-tade. Keď prejavili záujem ísť pozrieť Niagarské vodopády, veľmi nás prehovárať nemuseli. Požičali sme si auto a vybrali sme sa 400 míľ na severozápad. Je pravda, že sme sa najprv chvíľu motali, kým sa nám podarilo nabehnúť na správnu dialnicu – ono to tu v New Yorku ani s mapou a google inštrukciami nie je úplne triviálne, ale podarilo sa. Mišo a jeho mamina sa striedali za volantom. Mne Mišo povedal, že som jeho drahá – lebo za vodiča pod 25 rokov by sme museli platiť vyššie poplatky v požičovni. Do Buffala (asi 15 míľ od vodopádov) sme dorazili podvečer.

Mysleli sme si, že sa ešte okúpeme v bazéne, ale bazén rekonštruovali, takže nič z toho. Na druhú stranu, nemysleli sme si, že pôjdeme do baru, ale keď sme dostali “poukazy” na dva koktaily, no necháme ich tam? A dva pre štyroch bolo málo…

Na druhý deň sme sa pobrali rovno k vodopádom. Fotogaléria, ktorú my skoro vôbec nešpatíme, je tu. Niagara sa mi zdala dosť plytká rieka, ale zato pomerne rýchla. Hneď na úvod sme si povedali, že si vodopády pozrieme z blízka a vybrali sme sa na plavbu loďou. Vyfasovali sme modré pršiplášte a išlo sa. Tým pršiplášťom sa veľmi nečudujte – napriek tomu, že bol slnečný deň, pod vodopádmi fúkalo a pršalo, takže tí, čo sa dávno nesprchovali, dostali príležitosť to napraviť. Celkom sme ocenili, že sme ich mali.

No čo budem hovoriť, veľa vody. S hukotom padá dolu asi 50 metrov. Napadlo nás, či je možné, aby niekto prežil takýto pád. Zhodli sme sa, že asi nie – hlavne vzhľadom na množstvo skál dolu – ale ukázalo sa že sme sa mýlili, čo sa týka Horseshoe Falls. (Oni sú tie vodopády dvoje: American Falls a Horseshoe Falls. Oddeľuje ich ostrov v rieke.) Pre prípadných záujemcov poznamenávam, že dnes sa to neoplatí, lebo aj keď prežijete, dostanete pokutu. V roku 1901 prežila pád 63-ročná učiteľka. Vybrala sa v sude, ktorý sama navrhla. Strelená, nie?

V júli 1960 prežil 7-ročný chlapec so záchrannou vestou. Ten sa nevybral sám. Miestny chlapík zobral jeho aj jeho sestru člnkovať na rieku. Lenže pokazil sa im motor a čln sa v perejách prevrátil. Chlapík pád neprežil a jeho telo vyplávalo až po štyroch dňoch. 17-ročnú sestru vytiahli  dvaja chlapi z brehu, lebo ju unášalo blízko kraja a vládala ešte plávať. Malý Roger Woodward mal obrovské šťastie. Pád prežil a dolu ho vytiahli na palubu turistickej vyhliadkovej lode Maid of the Mist. Tak sa volala aj tá, ktorou sme sa plavili my. Rieka však nie je pokojná ani pod vodopádmi. V roku 1883 sa pri pokuse preplávať ju utopil Matthew Webb – prvý človek, ktorému sa podarilo preplávať La Manche.

Naše plány neboli až také odvážne. Stačila nám plavba loďou a prechádzka na Hurricane Deck – to bola naozaj kvalitná sprcha. Počkali sme si aj na večerné nasvietenie. To si predstavte obrovské reflektory na kanadskej strane ako svietia na tie vodopády a z času na čas zmenia farbu. Mišo v siedmom nebi šantil so statívom a mne drkotali zuby, lebo napriek letnému počasiu bola pri rieke po zotmení kosa.

Na záver ešte niekoľko videí:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.