Začí­name tuhú stravu

Aj keď, samozrejme, to slovo “tuhú” treba brať veľmi s rezervou. Čo sme to tej Kike teda vlastne dali? Táto lahôdka sa pripravuje veľmi jednoducho – tri lyžičky mlieka od mamy treba pomiešať s jednou lyžičkou ryžovej “krupice”. Vznikne jemne sladká biela kaša (áno, ochutnala som, na dospeláka je to takmer bez chuti, ale to bol cieľ).

Pointa nebola, aby toho Kika nejako veľa zjedla (to by sa nám nepodarilo, ani keby sme chceli), ale skôr to, aby si začala zvykať na lyžičku a na to, že jedlo sa dá dostať aj od inakadiaľ ako z prsníka.

Po týždni experimentovania môžem povedať dve veci: 1. Kike viac chutí banán ako mliečko s ryžovou krupicou a 2. ešte to bude dlho trvať, kým sa takýmto spôsobom naozaj naje, lebo zatiaľ ide viac na podbradník/ruky/dupačky ako do bruška. Ale aspoň ju to celkom baví.

Zopár fotiek z kŕmenia, z prechádzky po nábreží a “jarmoku”, ktorý býva dvakrát ročne v Hobokene.

Ešte zopár fotiek …

… čo fotil ocino, kým tu bol.

Nočný pohľad z Empire State Building, prechádzka po nábreží v Hobokene, Brooklyn Bridge, Wall Street a naša malá potvora ako rozpráva, rozčuľuje sa a spí.

Liberty Science Center

Jeden piatok na konci augusta mali graduate študenti z NJIT výlet do Liberty State Parku (to je ten odkiaľ sa dá ísť na Sochu slobody) a do vedeckého centra, ktoré v ňom je. Mne sa to zdalo ako skvelá príležitosť zase sa so všetkými stretnúť a pokecať a pritom “vyvenčiť” Kiku. Ale celý ten deň pršalo a tak sme ostali doma. Neskôr som sa dozvedela, že spolužiaci do toho parku aj tak išli, ale že to nebol až taký dobrý nápad. My sme sa tam dostali zruba o mesiac neskôr.

Predpoveď tiež nebola ružová (doobeda oblačno, poobede dážď), ale keď nám v paneláku začali testovať požiarny alarm, tak bolo jasné, že musíme vypadnúť rýchlo a ďaleko. Plán bol taký, že kým nebude pršať, tak sa pomotáme po parku a keď začne, tak sa pôjdeme schovať do Liberty Science Centra.

Ale akosi sa vyjasnilo, vykuklo slniečko a tak sme chodili, chodili a schovať sme sa išli až keď sme sa začali pripekať (toľko k predpovediam počasia). Science Centrum sme mali takmer celé pre seba – veď kto by sa tam trepal cez pracovný deň? Celé sme ho nestihli do záverečnej pozrieť, ale nenechali sme si ujsť 3D film (Kika ho prespala) a demonštráciu o tekutom dusíku a ocino zahlásil, že je to skvelé miesto pre deti od 3 do 15 rokov.

Pani s ochrannými rukavicami a okuliarmi doňho vkladala nafúknuté balóny (potom ich úplne placaté s troškou tekutiny vo vnútri vytiahla a nechala zase zohriať). Vložila doňho aj lekársku rukavicu naplnenú vodou a vysvetľovala, prečo sa musia niekedy omrzliny amputovať a na záver doňho naliala vriacu vodu a urobila plazivú paru ako z nejakého filmu.

PS Ak sa vám zdá, že niektoré fotky majú akýsi ružový nádych, nie je to tým, že by ste sa na svet dívali cez ružové okuliare, ale tým, že ocinov foťák buď bude potrebovať ozdvavovaciu kúru alebo pôjde na dôchodok.

Coney Island

Ocino už je naspäť na Slovensku, ale môže povedať, že bol na dovolenke (aj) pri mori. Minulý víkend sme sa boli pozrieť na Coney Island.

Napriek menu to nie je ostrov ale poloostrov na juhu Brooklynu. Je známy zábavným parkom (vraj nikto, kto tam príde si nemôže nechať ujsť jazdu na Cyklóne, ale nám sa to podarilo), každoročnou súťažou v jedení hotdogov (súčasný rekord je 68 za 10 minút) a ruským osadenstvom (Brighton Beach). My sme si hotdog nedali, ale zato sme išli na obed do ruskej reštaurácie. Mňa trochu sklamali, lebo som si objednala boršč a “palacinky na francúzsky spôsob”, čo v mojich predstavách zahŕňalo kopu šľahačky a namiesto toho som dostala jednu veľkú palacinku plnenú hubami a mäsom. Ale boršč bol dobrý.

Skúšali sme, či sa dá ísť s kočíkom aj po piesku. Nedá. A tak sme kočíkovali po drevenom “korze” a na striedačku išli vyskúšať vodu. Studená. Tam by som sa kľudne chodila prechádzať aj častejšie, len keby to nebolo tak ďaleko…

Dôkazový materiál

alebo ako si teraz už musíme dávať pozor, kam Kiku položíme…

 

A je to tu!

Prevracia saOd minulého týždňa sa nám Kika sama prevracia z chrbta na bruško. Zatiaľ iba nahá (preto vám to ani neukážem na videu, aby ma CPS nezavreli za zneužívanie detí) – predsalen plienka a dupačky jej (zatiaľ!) trochu obmedzujú pohyby. Ale dajte jej ešte týždeň a podarí sa jej to aj s prídavnými zariadeniami zadkovými.

Tým pádom sme my v háji. Lebo po 16tich týždňoch nám dieťa, u ktorého sme si mohli byť viac menej istí, že ho nájdeme tam, kde sme ho položili (nerátajúc záhadné nočné presuny v postieľke), narástlo na také, čo bude treba čím ďalej, tým viac pozorovať, kam sa vybralo. A tak pri sledovaní, ako sa snaží podsunúť kolená pod bruško a mece sa ako taká ryba na suchu si už teraz predstavujem ten deň, keď sa jej podarí skoordinovať všetky telové výbežky a začínam rozmýšľať, čo všetko treba odpratať z jej dosahu…

Okrem toho začala prehýbať chrbát, keď ju ide niekto zobrať na ruky, aby ju dotyčný mohol lepšie chytiť pod pazuchy a najnovšie zvuky, ktoré vydáva, sú niečo medzi zachrípnutým Tarzanom a mutujúcim kohútom. Takže máme veselo.

Staten Island

Kika (a s ňou aj my) dostala prvú návštevu zo Slovenska. Môj ocino dorazil minulú stredu (zvládol to dokonca až k nám domov) a tak sa zase raz potulujeme po New Yorku a okolí.

Takže kde sme boli? V Central Parku spolu s kamarátkou z výšky, ktorá prechádzala New Yorkom – to sa však ukázalo ako nie veľmi šťastný nápad, lebo lialo celý deň a výsledkom kojenia (síce pod strechou ale na chladnom kameni) bola moja týždenná nádcha.

Cez víkend sme išli kompou na Staten Island (Mišo si konečne po troch rokoch v New Yorku mohol povedať, že navštívil všetkých päť štvrtí). V zálive plávala kopa lodičiek vrátane plachetníc, starej lode a lode s vodnými delami (to by ma ozaj zaujímalo, že čo to malo znamenať). Vonku sme boli prakticky celý deň a Kika to brala celkom v pohode – na striedačku v kočíku a v nosiči.

V nosiči nevydrží príliš dlho, lebo predsalen hlava jej je ešte ťažká (a už vôbec v ňom nechce byť obrátená tvárou k nosičovi – na to je príliš zvedavá), tak ale na striedačku s kočíkom to celkom išlo. Zajtra ideme do Patersonu a berieme iba nosič (lebo s kočíkom v autobuse to nie je nič moc, tak som zvedavá ako to pôjde).

Čo je ešte nové? Podarilo sa jej spraviť prvú dieru na ponožke, aj keď teda naozaj neviem ako. Kúpili sme (použité) jumperoo – také skákatko s hračkami. Zatiaľ nevie veľmi, čo s ním má robiť, ale možno na to časom príde (potom bude aj video).

Okrem skákania trénujeme prevracanie. Tam už to nebude dlho trvať. Vyzlečená pred kúpaním sa už skoro prevráti z chrbta na bruško a potom od samého nadšenia pokračuje v tréningu aj vo vani. Tam to už ale nie je taká sranda, lebo musíme dávať pozor, aby sa nám vody nenalogala.

Keď už o kúpaní – včera som ju kúpala po týždni prvý raz. Nie že by sme sa vykašlali na naše večerné rituály, ale s príchodom ocina dostala Kika osobného kúpača a maséra (ale včera bol stratený v New Yorku a dorazil až keď sme už boli hotové).

Boli sme pozrieť Paťa

Mali sme teraz predĺžený víkend, lebo v pondelok bol Labor Day – deň práce. Samozrejme, že sme plánovali, čo všetko stihneme – výlet na Long Island, preinštalovať obidva počítače a nič z toho. Čo sme však stihli, bol výlet do Metuchenu, lebo nám a Bellovcom Lucia a Martin dovolili prísť pozrieť malého Patrika.

Cestu tam sme zvládli perfektne – Kika obzerala vlaky a nakoniec zaspala. U Pálovcov na seba s Paťom chvíľu pozerali, chvíľu nám spievali duo, chvíľu každý sólo a pomedzi to sa svorne napchávali. Ešte to veru bude chcieť nejaký čas, kým sa budú títo dvaja vedieť spolu hrať. (Čo však majú spoločné už teraz, je póza “a la superman”, keď spia v kočíku.)

Patrik je strašne zlatý, ale rodičov udržuje stále v pozore. V noci sa mu nechce veľmi spať a papá síce dobre ale pomaličky (niekedy aj dve hodiny v kuse),  takže Lucia a Martin si nemajú kedy oddýchnuť a trávia zhruba polovicu noci hore. My s Mišom by sme im veľmi radi poradili, ale žiadne triky v rukáve nemáme, lebo Kika je spachtoš sama od seba a pravdupovediac, mám vážne pochybnosti, ako by sme my zvládali takéto dlhodobé ponocovanie.

Opakovať si, že toto je len fáza, že to pominie a že v troch mesiacoch si už budú naozaj užívať život s bábom sa asi dá pár dní, ale keď sa dni natiahnu do týždňov, tak únava asi zahmlí všetko ostatné. (Všetky nápady, ako presvedčiť bábo, aby cucalo naraz viac a trošku rýchlejšie a aby sa mu nezdalo, že tri hodiny v noci sú už začiatok nového dňa, sú vitané.)

A tak keď sa mu podarilo zaspať, tak sme nechali Luciu doma – ležící, spíci – a vybrali sa na prechádzku po Metuchene. Bolo veľmi fajn, konečne trochu viac zelene, ako tých pár parkov u nás v okolí, ktoré s Kikou pravidelne striedame. Len tým, že sme ju v tento deň “ukočíkovali”, tak už toho mala dosť, kým sa nám podarilo dostať domov.

Čo má ešte Kika nové – začína chytať všeličo do rúk a sama si hrkať hrkálkami. A najnovšie sa učí drepovať, lebo Mišo zahlásil, že s tými stehnami, ktoré by mohli ísť do reklamy na Michelin treba niečo robiť (ale o tom nabudúce).

PS Dve fotky z týchto fotiek fotil Peťo – tú, kde je Martin s Paťom a tú, kde som ja s Kikou.

Kika sa otáča za papagájom:

Hrká s hrkálkou:

Ukecaná a plešatá

PapagajUkecaná je Kika v poslednej dobe a plešatá budem za chvíľu ja, ak mi budú ďalej vypadávať vlasy tak ako doteraz.

UkecanaPodarilo sa mi spraviť pár krátkych videí, ako nám Kika niečo rozpráva. Robia sa ťažko, lebo najviac ju to baví, keď má priamy výhľad na nejakú tvár a nie do foťáka. Tak ale, čo sa podarilo, to je nižšie.

A s tými vlasmi už naozaj neviem, čo mám robiť.  Posledných pár týždňov každé česanie a umývanie zahodím za hrsť, nechcem ani vidieť, koľko ich je vo vysávači a Kike v kuse ďalšie vyberám z dlaní… Na internete píšu, že vlasy trochu vypadávajú zhruba tri mesiace po pôrode alebo veľkom strese, takže časovo by to sedelo, ale TROCHU si predstavujem ináč. Ide zima, čiapka to istí…

Ranná debata v posteli:

Pokračovanie:

S hrkálkou:

Smeje sa:

Kecáme:

Ešte trochu kecáme:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...