Čo mi naozaj chýba

Keď už som tu včera tak bilancovala, povedala som si, že možno je čas napísať aj ten sľúbený druhý diel o tom, čo mi bude na Slovensku chýbať po odsťahovaní sa z Ameriky. Ten prvý som písala ešte za mlákou a po pol roku na rodnej hrude sa ukazuje, že niečo som odhadla dobre, niečo nie a niečo ma naozaj dopredu ani nenapadlo.

Nakupovanie som trafila. Potraviny (okrem rýb) sú v pohode. Sú tu staré známe značky, máme prístup k domácej zelenine a ovociu, akurát teda tie ryby, ktoré sme zvykli jesť každý týždeň, si tu dáme tak raz do mesiaca. Ale o potraviny som sa nebála. Myslela som na to všetko ostatné, a to sa potvrdilo. Mám problém si vybrať na internete, mám problém si vybrať v obchode. Od amazonu sa ťažko odvyká.

Zato s knihami sa ukazuje, že to vôbec nie je také zlé. Stále mi ostal online prístup do Unionskej verejnej knižnice, takže tam si požičiavam knihy na kindle, okrem toho mám zásobu papierových, ktorá ešte chvíľu vydrží, a k tomu sa pridalo čítanie do školy (pre začiatok toto, toto a toto). Takže neopodstatnená obava.

Cestovanie. V lete sme aj platonicky rozmýšľali, že by sme sa odporúčali niekam k veľkej vode. Ale predstava, že by som sa mala tri hodiny trepať na letisko a potom nastúpiť do lietadla s dvoma malými deťmi, ktorých najhorší let bol ten posledný, čo sme mali cestou na Slovensko, ma vôbec nelákala. A tak sme cestovali autom trochu po Čechách a po Slovensku a bolo nám dobre. Ale už nás obidvoch (mňa a Miša) začínajú trochu svrbieť podrážky a vymýšľame, čo by sa s tým dalo robiť a je pravda, že plánovanie zo Žiliny so žilinským platom je o kus iné ako plánovanie z New Yorku s tým newyorským.

Kamarátov z Ameriky sme už stretli aj na Slovensku – na dve návštevy sme sa vybrali my, dve sa vybrali za nami, keď boli práve na Slovensku/Čechách. Nie je to veľa, ale všetky dobre padli a dúfam, že v nich budme aj pokračovať.

Ale čo mi tu ešte chýba?

Objednávanie u lekárov. To v štátoch síce tiež nefungovalo úplne 100%ne (a zdravotný systém ako taký mal nemálo iných múch), ale fungovalo to aspoň nejako. Tu sa očakáva, že si človek rezervuje pol dňa a odsedí si ho v čakárni. No veď prídite doobeda a zapíšte sa… Stretla som sa aj s takými perlami, že objednať sa dá iba osobne zapísaním na papier vyvesený pri dverách ordinácie, na ktorom je ale k dispozícii iba jeden konkrétny deň o dva mesice neskôr. A s cenníkom, na ktorom bola položka 10euro za každých začatých 15 minút konverzácie v angličtine.

Spoločná perinaSpoločná perina. Je to síce maličkosť, ale po šiestich rokoch pod perinou na celú posteľ sa mi nechcelo zase zvykať na oddelené periny. Nanešťastie, tie americké prikrývky a obliečky, čo sme mali, sme nesťahovali, takže tu sme si nakoniec jednu novú aj s obliečkami kúpili. Tie obliečky sa viac páčia Mišovi ako mne, ale musím uznať, že z tých pár, ktoré v obchode mali, boli najlepšie. (Pre tých, ktorým ako prvá vec pri čítaní tohto odstavca napadne žehlenie, odkazujem, že ich žehliť netreba.)

Vadí mi prístup “čo by som ešte nechcela”. (Toto je tak trochu opačná formulácia, ale stále lepšia ako dvojitý zápor v jednom slovnom spojení.) Hlavne na úrade práce pri úvodných vybavovačkách, ale aj inde. Nehcem byť chrobák Truhlík, čo všade bol, všetko vie, ale keď na nejakú blbosť upozorním, tak ma naozaj nepoteší odpoveď, že veď už som na Slovensku, nech si čo najrýchlejšie zvyknem. Jedna známa, tiež nedávno presadená z USA na Slovensko poznamenala, že to je syndróm 50ročných úradníčok.

Iná kamarátka sa ma cez leto spýtala, či sa tu mám lepšie, ako som sa mala tam. V mnohých ohľadoch áno. Stretávame sa s rodinou, známymi, priateľmi. Dni sú pre drobcov omnoho zaujímavejšie a to platilo aj predtým, ako začali jasle a škôlka. Sme tu doma, máme sa dobre. Prvé dva-tri mesiace som sa cítila trochu akoby som bola z Marsu, ale to postupne prešlo. Ale ešte stále ma občas pochytí taká nostalgia. Za tým, ako som sa nemusela toľko prispôsobovať všetkému možnému a cítila sa akosi viac nezávislo. Ono je asi pravda, že sloboda je v istom zmysle iba poznaná nevyhnutnosť a z tohto pohľadu je to v poriadku, ale ak to mám celé zhrnúť, tak by som povedala, že ešte mi asi bude chvíľu trvať, kým si úplne zvyknem.

PS Pravdepodobne som si teraz nespomenula na všetko, čo by do tohto článku patrilo. Ak ma časom ešte niečo napadne, tak pridám.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

2 comments to Čo mi naozaj chýba

  • Katka Borovicka

    Zaujala ma ta perina. My sme s Jardom na tom presne opacne, i v USA spavame pod oddelenymi perinami. S tym sa ale spaja problem zohnat pekne obliecky. Tento typ perin maju iba v Ikey (to the best of our knowledge), kde nie som z ponuky vzorov uplne nadsena. Nedaju sa zohnat ani na Slovensku, pretoze ta americka verzia oddelenych perin ma ine rozmery.

    S objednavanim sa u lekarov uplne suhlasim. Ja uz sice na Slovensku chodim iba k zubarovi, u ktoreho objednavanie na presny cas funguje skvele, ale ked pocujem, ako niekedy chodia k lekarovi moji rodicia, tak len krutim hlavou. Dokonca sa mojmu ocinovi raz stalo, ze sa vopred objednal a prisiel 5 minut neskor kvoli praci, a tak musel zaplatit pokutu. Nie je to velmi symetricka situacia, pretoze doktorka ocinovi nikdy nezaplatila, ked ho nechala v cakarni cakat, hoci bol objednany.

  • Potesujuce je minimalne to, ze deticky su stastnejsie. Inak tema slovenske “zdravotnictvo” by urcite znieslo aj samostatnu temu… Celezle

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.