Akty v átriu

Máme v škole takú miestnosť, ktorá sa volá átrium. Je v nej kopa svetla, ratanové kresielka, zopár zelených kamarátov. Väčšinou je v nej voľne pohodených aj niekoľko študentov, ktorí majú medzeru medzi výučbou. Niekedy sa učia, niekedy sa hrajú na počítačoch, niekedy len tak kecajú.

A pred nejakým časom sa v nej na stenách začali objavovať fotky. Fajn nápad – prinášať trochu estetiky na technickú fakultu. Bola tam napríklad výstava, ktorá sa volala Moravské vlny, niečo v takomto duchu.

Keď som sa vrátila z Bornea, tak sa ma kolegyne, ktoré ma už vedia odhadnúť, pýtali, či som videla najnovšiu výstavu v átriu. Nie, mala by som? Samozrejme, že som sa išla pozrieť. Volala sa Z intímneho denníka, autor Vlado Bača. Bol s ňou už aj v Berlíne, v Moskve. Vraj umenie.

Teraz očakávaný disclaimer. Nevadí mi nahota. Nevadí mi nikoho sexualita (pokiaľ tým niekomu neškodí). Dokonca práve naopak, páči sa mi, keď sa ľudia cítia dobre vo svojich telách. Natoľko dobre, že im nevadí, keď ich iní vidia nahí. Páči sa mi, keď vedia, čo im prináša potešenie a nehanbia sa za to.

Ale tieto fotky mi vadili. Odhliadnuc od toho, že kontext bol zlý – (slovami jednej z tých spomínaných kolegýň) nepatrili do takéhoto verejného priestoru na akademickej pôde, určeného vpodstate na relaxáciu. Tých nie veľa dievčat, ktoré na fakulte (riadenia a informatiky) máme, ktoré sa aj za normálnych okolností nemusia cítiť práve suverénne na tejto škole, ostalo zarazených. Niektoré sa vyjadrovali, že sa teraz v átriu necítia dobre, že si tam nejdú sadnúť, že či by chalani boli ok s tým, keby tam boli po stenách rozvešané penisy? Páni sa na penisy síce okúňali, to by vraj bolo divné, ale až na pár výnimiek sa zástupcovia mužského pokolenia vyjadrovali, že výstava je pekná.

Ale odhliadnuc od nevhodného kontextu, tieto obrázky by mne osobne vadili aj v inom prostredí. A neviem úplne presne vyjadriť prečo (a verte mi, že počas tých diskusií o nich na fakulte som sa snažila si to hlavne sama so sebou ujasniť). Tie fotky zmazávali individualitu – žena na nich mala buď rozmazanú tvár, alebo odvrátenú, alebo hlava ani nebola na obrázku. Bolo tam telo a obrázok bol zaostrený na prsia. Alebo na rozkrok. Bol to objekt určený na niekoho (zjavne hlavne mužskú) konzumáciu. Nejde o to, či to telo je krásne (je!), ale o to, že je použité na potešenie niekoho ako keby to bola vec, bez citov, bez myšlienok, bez vlastných túžob, zameniteľné s hocijakým iným. Malo byť (bolo?) sexy – rola, ktorá zahŕňa príťažlivosť pre druhých, ale nevyžarovalo vlastnú sexualitu – to je porozumenie a zžitie sa s vlastnými túžbami.

Hovorí sa tomu objektifikácia. A spoločnosť, ktorá také niečo toleruje je pomerne toxická pre dievčatá a ženy. Ženské telo je verejný majetok, ktorý sa môže používať, ktorý má slúžiť. Formuje to vzťahy, a to nielen medzi mužmi a ženami, ale aj medzi ženami a ich telami – v konečnom dôsledku všetky tie kritizovania, ako vyzeráme a čas strávený skrášľovaním sú ovplyvnené tým, že stále sa do veľkej miery do „hodnoty” ženy započítava to, ako vyzerá.

Preto mi vadí, keď napríklad v reklame na sťahovanie (už dlhodobo billboard v Žiline pri jednom veľkom obchoďáku) je nahý ženský zadok, z ktorého sa sťahujú nohavičky (slogan niečo v duchu o jednoduchom sťahovaní). Keď sú ledva zahalené prsia v reklame na pivo. Keď sa pozeráme na telo ako na objekt na niečo slúžiaci a nie ako na ženu, ktorej patrí. Kedy ste videli takto použité mužské telo? Nehovorím, že nie sú obrázky nahých chlapov. Sú. Mne pár rokov na intráku jeden taký visel v skrini. Ale tí chlapi nemajú odrezanú hlavu. Nie sú v pasívnej polohe.

Preto (asi) mi vadí, keď to telo vidím na fotkách v takejto podobe, aj keď nič nepredáva. Pretože predáva seba.

Autor má úplne iný pohľad. Preňho je to manželka, skutočná živá osoba, ktorú dobre pozná, ktorú má rád. S ktorou si tie fotky fotili pre svoju vlastnú potrebu. A dodatočne, po rokoch ich zverejnili. Ale pre mňa nie je. Ja dívajúc sa na takúto fotku sa s ňou nejakým spôsobom identifikujem, je to “žena ako ja”. A ja sa zrazu cítim viac odhalená, ale nie dobrým spôsobom, lebo to nebolo moje rozhodnutie.

Keď som si tú výstavu pozrela, tak som začala písať e-mail zodpovedným. Táto taktika sa mi prednedávnom celkom osvedčila, keď som protestovala proti jednému z prijateľných dôvodov na blokovanie rozvrhu: vraj matky s deťmi do 10 rokov si môžu pred rozdeľovaním výučby zablokovať rozvrh, aby nemuseli učiť skoro ráno alebo neskoro poobede/večer. Tak som vysvetľovala zjavné – prečo by tam mali byť rodičia a nie matky. Nebola som jediná a pravidlo už je oficiálne zmenené.

Takže aj tento raz som začala písať, niečo ako tento článok, ale trochu som sa krotila vo vyjadreniach. Samozrejme, že som sa nevedela vykoktať, tak som ho nechala rozpísaný s tým, že dokončím nasledujúci deň, snáď sa mi podarí lepšie vyjadriť to, čo chcem. Ale fotky do nasledujúceho rána zmizli. V átriu a priľahlých priestoroch sa konala First Lego League – lego súťaž pre žiakov základných škôl – a organizátorom sa nezdalo ok, aby sa pomedzi tieto fotky motali deti. A zjavne sa sťažoval aj niekto iný, lebo padlo rozhodnutie už ich nezavesiť naspäť, aj keď mala výstava pôvodne trvať do polovice decembra.

Som spokojná? Áno aj nie. Spokojná, že tam už nevisia. Nespokojná, že sa tam vôbec dostali a že chlapom v okolí sa nezdalo, že je tam nejaký problém. Ani po tom, čo sa ženy vyjadrili, že je.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.