Pred nejakým časom som sa tu odkazovala na blog Tima Urbana Wait But Why a na to čo písal o umelej inteligencii. Zuzina mi nedávno odporučila jeho články o Elonovi Muskovi. Mala pravdu, že za dve hodiny v lietadle som ich prečítať nestihla, ale mala pravdu aj v tom, že naozaj stoja za to (a tieto sa dajú stiahnuť aj ako elektronická knižka).
Curiouser and curiouser… ono sa to trochu číta ako vtipné science fiction, ale vstávajú z toho chlpy na krku, pretože by sa to v nie príliš vzdialenej budúcnosti mohlo podariť.
Kika mala v stredu prezentáciu ročníkového projektu. Prišli sme až na štvrtú hodinu, lebo boli podelení tak, aby každú hodinu prezentovali traja až štyria a nám sa ušla tá posledná. Prezentovali pred pani učiteľkou, spolužiakmi a rodičmi.
Okrem Kikinho projektu o hodinách sme ešte počúvali jeden o sonde Pathfinder a jeden o pastelkách. Ostatné, ktoré sme len videli vystavené, boli o žralokoch, vlakoch, mačkách, mozgu, dinosauroch, čili papričkách… (Na niektorých bolo vidieť viac, na niektorých menej rodičovského vplyvu :).)
Kika prezentáciu zvládla dobre, nebolo vidno trému a porozprávala im všeličo o orloji, o slnečných hodinách, o presýpacích, ktoré sme vyrobili z dvoch plastových fliaš, o tikitálnych aj o digitálnych hodinách a aj o zopár veciach nie úplne k téme (o hvezdárni a o tom, ako sa naučila bicyklovať).
Na presýpacie hodiny treba okrem dvoch plastových fliaš ešte kartón, špagát, tavnú pištoľ, piesok (alebo soľ) a paličky.
Ten minulý týždeň v Kodani som si povedala, že sa na konferencii každý deň porozprávam aspoň s jedným človekom, ktorého by som za normálnych okolností neoslovila a pôjdem na jednu prezentáciu, ktorú by som si nevybrala. V stredu ráno tá prezentácia bola o vode.
Dozvedela som sa tam okrem iného aj to, že polovica zdravotníckych zariadení (healthcare facilities) vo svete nemá dobrý zdroj vody. To je taká tá vedomosť, o ktorej nejako tušíme, ale nás netrápi, kým my sami vodu máme.
Dva pôrody (ale varovanie: zábery na ktoré sa ťažko pozerá): Liverpool (UK) vs Kiomboi (Tanzánia)
Tie pôrodné asistentky si aj vymenili miesta a boli si to skúsiť každá v tej druhej nemocnici.
(A áno, to video je problematické aj z iných dôvodov okrem vody…)
They tried to bury us; they didn’t know we were seeds:
Takéto panely vznikali na každej plenárnej WD diskusii a postupne pribúdali na “hlavnej promenáde”:
A na záver úplne off-topic jeden vtip, na ktorý som nedávno natrafila a hodí sa sem čiste len preto, že je to výrečný obrázok. Jeden z dôvodov, prečo sa oplatí investovať viac peňazí do výskumu:
V stredu podvečer som na Women Deliver išla počúvať panelovú diskusiu mocných? silných? žien. Moderovala novinárka Femi Oke a diskutovali:
Cecile Richards – prezidentka a CEO Planned Parenthood; okrem iného sa jej podarilo dosiahnuť, že antikoncepcia má byť v USA pokrytá zdravotným poistením
Graca Machel – zakladateľka Graca Machel Trust, jedného pekného dňa prinútila bezpečnostnú radu OSN, aby sa presťahovala do susednej miestnosti, v ktorej ju mohli vypočuť, a aby sa zaoberala dopadom vojnových konflikov na deti; jediná žena, ktorá bola prvou dámou dvoch štátov
Tawakkol Karman – nositeľka Nobelovej ceny za mier, zakladateľka a prezidentka Women Journalists Without Chains
Toyin Ojora Saraki – zakladateľka a prezidentka Wellbeing Foundation Afrika; veľmi distingvovaná pani, ktorá vie úžasným spôsobom rozprávať
Rozprávali o tom, ako používajú svoju moc, aké to so sebou nesie vedľajšie efekty, čo môžu robiť iné ženy, aby sa mohli rozhodovať o dôležitých veciach, ako ich ľudia vnímajú. Veľmi feministické, veľmi zaujímavé. Ale koniec to úplne zaklincoval a veru nie dobrým spôsobom:
Voľne preložené: to, čo nás robí mocnými je, že budujeme hnutia a prepájame ich s ľuďmi, ktorí majú moc. Zase len “krky, ktoré otáčajú hlavu”, “našepkávačky”, prostredníčky. Áno, je to trochu vytrhnuté z kontextu, ale je veľmi smutné, keď sa päť najmocnejších žien, aké dokázali zohnať na takúto diskusiu, zhodne, že ich sila je v tom, že dokážu ovplyvňovať ľudí (čítaj chlapov), ktorí majú moc.
Už som doma z konferenice a asi o nej postupne napíšem dosť, ale ani nie tak chronologicky, ako skôr o niektorých témach. Tu je prvá: sexuálna výchova. (Prvá je preto, že o nej nejdem písať veľa 🙂 na tie ostatné bude treba viac času.)
Na Women Deliver bola aj Jessica Biel a rozpávala o kampani, ktorú robí pre Woman Care Global. Tri kratučké videá na ukážku:
A na záver ešte iné video (hat tip Kike za linku) o tom, že prečo je výborné, že ich robí:
Som práve na konferencii v Kodani a je to riadna masovka: vyše 5500 účastníkov zo 165 krajín sveta. Zatiaľ je to veľa nadýchaných slov, ale málo konkrétností, tak dúfam, že príde aj na tie.
Otvorenie a panelová diskusia:
Dánska princezná:
Barkha Dutt: It’s foolish to pretend that we live in a post-feminist world:
Margaret Chan (WHO):
Annie Lennox v tričku HIV positive:
A ešte jedna fotka z dnešného rána: Toto je druhýkrát, čo som v Kodani a opäť mám okno od podlahy po strop.
Večer som bola na návšteve a tam tiež dve steny presklené. A záclony vôbec nikde… Také iné…
Stále má jamky v lícach, zlato sa chichoce, pláva a bicykluje, stavia čudá z lega, nemá rád mlieko, ale ľúbi krupicovú kašu, teší sa do školy, fascinuje ho seriál Bol raz jeden život a Ninja korytnačky a zo zásady nosí ponožky, ktoré netvoria spolu pár.
Z času na čas sa zjaví kniha, ktorá je iná ako ostatné. Vtiahne a pohltí. Ani nie preto, že by bola tak napínavá, že sa od nej nedá odtrhnúť, ale preto, že je… Ja ani neviem vlastne povedať, čím to je. Nie je to príliš poetické, ale ani suchá próza. Nie sú to občasné úžasné momenty, je to len plynulé, také postupné čítanie, nepostrehnete, kedy vás to dostane, ale zrazu len zistíte, že už vás drží a už ani veľmi nazáleží na tom, čo sa bude diať, len to chcete čítať ďalej, lebo máte pocit, že to je naozaj, že vidíte, ako tí ľudia žijú, akí sú.
Ľutujem akurát, že ju neviem čítať v origináli, myslím, že by mohla byť ešte lepšia. Vyzerá, že autorka, Elena Ferrante, je Talianka, aj keď sa nevie s istotou, kto to je – píše pod pseudonymom. Kniha My brilliant friend je prvá zo štyroch a je o dvoch priateľkách, ktoré spolu vyrastajú v 50-tych rokoch v chudobnej Neapolskej štvrti. Je napísaná z pohľadu Eleny, jednej z nich. Elena je akési zemnenie, niečo obyčajné, na čo sa dá spoľahnúť. Jej očami sa pozeráme na svet a na Lilu, živel, ktorý na jednej strane láka, ako lampa nočné motýle ale na druhej trochu desí.
What did she have in mind? She had to know that she was setting in motion an earthquake worse than when she threw the ink-soaked bits of paper. And yet it might be that she wasn’t aiming at anything precise. She was like that, she threw things off balance just to see if she could put them back in some other way.
Teraz čítam druhý diel a som veľmi rada, že ma čakajú ešte ďalšie dva.