Roadtrip po národných parkoch – bicyklami na Hermit’s Rest – deň 10

S kaňonom je to tak: dá sa ísť dolu alebo sa dá chodiť po okraji. Výlet dolu sme si posunuli, tak v rámci aklimatizácie sme išli po okraji. A aby sme sa dostali kúsok ďalej, požičali sme si bicykle. 

Pozerali sme chodník, ktorým pôjdeme nasledujúci deň.

Išli sme po ceste, kde chodia len shuttle autobusy a žiadne autá a zastavovali, kde sa nám páčilo.

Predpoveď počasia sa ukázala byť správna, nad kaňonom ešte miestami pršalo.

Došli sme na koniec cesty – na Hermit’s Rest, zjedli desiatu a aby sme stihli vrátiť bicykle včas, časť cesty naspäť (tú do kopca) sme sa odviezli shuttlom. Bicykle sa dajú naložiť na nosič vpredu autobusu, akurát sa tam zmestia len tri, tak sme sa rozdelili. Ja s Kubom na jeden shuttle a Mišo s Kikou o 15 minút na ďalší. 

Ešte pohľad, z ktorého vidno hotely na kraji kaňonu:

Cestou naspäť povinná zastávka zistiť, či borovice ešte stále sladko voňajú vanilkou a karamelom. Voňajú.  

Moje nostalgické spomienky neboli sklamané, ale Mišove áno. Navrhol neskorý obed v Maswik Cafeteria, kam rád chodil, kým robil v Maswik suvenírovom obchode. A tam nemali nič. Presnejšie, mali hotdog, hamburger a sendvič. Nuž, zjedli sme, lebo sme boli veľmi hladní a najbližšie možnosti na jedlo ďaleko, ale spokojní sme neboli. Vraj “nejsou lidi”.

Podvečer sme sa vybrali ešte do mestečka Tusayan za bránami parku. Najprv do Imaxu na film o Grand Canyone:

a potom na pizzu, lebo ten debakel v Maswiku sme odmietli považovať za naše teplé jedlo dňa. Skúsili sme aj potraviny, lebo sme dúfali, že budú mať lepšie ceny ako tie, ktoré sú priamo v parku (cream cheese za $6 a pod.), ale ukázalo sa, že márna nádej – ten istý majiteľ, tie isté ceny. 

Večerný ranger program bol o muliciach, ktoré v kaňone používajú na nosenie nákladu a turistov. Deťom sa najviac páčili vtipné historky s jednotlivými mulicami.  

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.