v Anglicku sa narodilo 7-kilové bábätko – vaginálne
internet v roku 1995:
niekedy by sme mali nechať deti, aby sa nudili
o lietaní s bábätkom (vďaka Renči za tip; ale diskusiu radšej nečítajte)
National Geographic Found – staršie fotky
|
||||
|
v Anglicku sa narodilo 7-kilové bábätko – vaginálne internet v roku 1995:
niekedy by sme mali nechať deti, aby sa nudili o lietaní s bábätkom (vďaka Renči za tip; ale diskusiu radšej nečítajte) National Geographic Found – staršie fotky Z posledných deviatich dní som bola sedem preč – dva na kurze pre duly (dojmy napíšem) a päť na lyžovačke aj s deťmi (fotky budú). Takže dnešná rešerš internetu bude taká poskromnejšia: náboženstvo a bábätká (od Didiho) killing us softly:
the science gap:
PhD comics: čo nás učia trojroční ľudkovia ten nadpis sa mi nepáči, ale mohol by to byť zaujímavý seminár (od môjho ocina) o tajnom primiešavaní zdravých ingrediencií do detských jedál pri príležitosti pondelkového sviatku – I have a dream:
mama odpovedá 7-ročnej dcére na “Mami, ja som tučná” síce staré, ale aj tak – bábätko v Európskom parlamente edge 2012: 192 vedcov a odborníkov odpovedá na otázku, ktoré je ich najobľúbenejšie hlboké, elegantné alebo nádherné vysvetlenie; zaujímavé sú aj predchádzajúce ročníky; nie, nečítala som to (zatiaľ) všetko – škoda
haiku a dopravné značky v New York City - výborné výstava o kojení aj po prvom roku v Múzeu materstva (tiež NYC) – posledná fotka! keby tak chudobní ľudia rozumeli zdravej výžive… dinosaurí komiks – ale tá téma Path train – to sú tie vlaky/metro, čo premávajú medzi New Jersey a New Yorkom. Jazda, o ktorej sa hovorí v tomto článku trvá tak 20 minút. Keď mamička nastupovala, ešte si nebola istá, či rodí. Vystúpila už so synom. By ma celkom zaujímalo, čo mu udajú ako miesto narodenia… nemecký kňaz priznal, že zneužíval chlapcov – takéto vety už znejú príliš bežne na to, aby niekoho šokovali, ale toto:
malinký banán (obrázok) vtáčie masky, ktoré nosili doktori v čase moru (obrázky)… brrr otvorený list tomu 53%-nému chlapíkovi (re: Occupy Wall Street)
aká ťažká je doba? rodičia kupujú menej plienok a viac krémov na zadok (Wall Street Journal) – alebo ako sa dá hľadať senzácia aj tam, kde nemusí byť… Áno, jedno vysvetlenie je také, že bábätká sú dlhšie v mokrých plienkach. Ale možno rodičia nakupujú plienky vo veľkom práve v obchodoch, ktoré do tejto štatistiky neboli zahrnuté. Alebo viacerí skúšajú látkové plienky. Alebo je celkovo menej detí momentálne v plienkach. Alebo ich vymieňajú menej preto, že plienky viac sajú ako kedysi a nie preto, že si nemôžu dovoliť kúpiť viac. Keď som bola 4 mesiace tehotná s Kikou a boli sme na návšteve, kde mali približne 4-mesačného chlapčeka, jeho mama mi povedala, že keď sa mladý pán pototo, tak ho rovno poumýva v umývadle/sprche. Potom sa nám narodila Kika a ja som tomu celkom nerozumela, lebo Kika nakladala postupne do niekoľkých plienok denne, my sme ju priebežne utierali pri prebaľovaní a večer okúpali. Americké sprchy sú také, aké sú (bez hadice, iba hlavica trčiaca zo steny) a umývadlo sme tiež nemali nič moc, takže predstava, že by som tam manévrovala s bábom niekoľkokrát denne, sa mi veľmi nepozdávala. No a potom prišiel Kubo. Prvých pár týždňov to bolo ako s Kikou, ale časom sa intervaly medzi pokakanými plienkami začali predlžovať a momentálne sme na 5-6 dňoch. Asi už začína byť jasné, kam tým mierim (a toto je aj vhodný okamih prestať čítať, pokiaľ práve niečo jete). Ono keď to príde, tak Kubo to má aj za ušami – nie, toto nie je metafora. Ešte látkové plienky to ako-tak udržia vo vnútri, ale ak náhodou má práve na sebe papierovú plienku, tak sa žltá horčica valí všetkými smermi.
Celé je to dosť vtipné, avšak keď ideme na ten piaty deň von, tak ja som značne nervózna. Zatiaľ nás takouto akciou neprekvapil v autosedačke alebo v kočíku alebo v šatke na prechádzke, ale predpokladám, že je to len otázka času a čo budeme robiť potom, to mi nie je celkom jasné. V každom prípade, teraz už rozumiem tomu, že prečo niektoré deti treba celé poumývať, keď spravia nálož do plienky.
Telesný kontakt (skin-to-skin) hneď po pôrode odporúča Svetová zdravotnícka organizácia, Lamaze International, aj Cochrane Reviews. Uvádzajú nasledovné benefity:
Adrenalín vyplavený počas pôrodu spôsobí, že dieťa je (zhruba) prvú hodinu po narodení hore, aktívne a sleduje, čo sa deje. Potom zaspáva. Pokiaľ nie je podozrenie na nejaký problém, je škoda rušiť tieto chvíle. Matke vtedy v krvi koluje najväčšia dávka oxytocínu, akú v živote dostane (áno, to je ten istý hormón, čo sa v menšej miere vyplavuje pri orgazme a nie, syntetický pitocín nemá na mozog rovnaký efekt), ktorý hrá úlohu v budovaní vzťahu k dieťaťu. Samozrejme, aj matky, ktoré zo zdravotných alebo iných dôvodov o tento bezprostredný kontakt prídu, milujú svoje deti, ale nie je nezvyčajné od nich počuť, že si na dieťa musia najprv “zvyknúť”. (Len pre zaujímavosť, opice, ktoré porodia cisárskym rezom často odmietajú svoje mláďatá. Je možné ich na mláďatá časom navyknúť, ale o niečo, čo sa za normálnych okolností udeje spontánne, prišli.) Telesný kontakt nie je dôležitý len v prvú hodinu/hodiny ale aj dňoch po pôrode a aj neskôr. V dnešnej dobe sa už stáva samozrejmosťou byť na izbe v nemocnici spolu s bábätkom (rooming-in). Benefity*:
Ešte pár (nesúvislých) poznámok z osobnej skúsenosti:
Takže, aby som tieto úvahy o telesnom kontakte po pôrode zhrnula: nie, nie kritický, ale je prirodzený, prospešný pre matku aj pre dieťa a veľmi príjemný. Tak prečo to nerobiť? *Ako vo všetkom, nájdu sa výnimky. Sú situácie, keď rooming-in nie je to najlepšie pre matku-a-dieťa. Kubko už nie je novorodenec. Neviem, kedy presne sa to stalo, ale už to nie je také to nové bábo ako na začiatku. Stále parádne vonia, ale novinky sú, že trojmesačné oblečenie mu je krátke, už pozorne sleduje ľudí a veci naokolo, usmieva sa, “rozpráva” (= vydáva aj iné zvuky ako plač) a celkovo vyzerá trochu inak. (Sa mi tak zdá, že deti rastú ešte rýchlejšie, ako ľudia zvyknú hovoriť…) V nedeľu som s ním bola sama doma (všetkých ostatných sme vyslali na výlet), dala som ho na bruško na zem a išla do kuchyne variť. Po chvíli som počula nespokojné kňučanie a keď som sa naňho prišla pozrieť, tak drobec ležal na chrbte. Prevrátila som ho zase na bruško a ešte som ani nedošla ku kuchynskej linke, keď kňučal zase. A zase bol na chrbte. Tak som nechala varenie varením a začala fotiť. Prevrátil sa ešte niekoľkokrát po sebe. A kým sa ostatní vrátili z výletu, tak to zase zabudol… Ako rýchlo (a hlasno) dýchajú
Ako voňajú A tým nemyslím, keď majú naložené v plienke… Ale “čerstvé” bábätká voňajú po mlieku a spánku (tak ako keď sa človek mierne spotený zobudí potom, čo si cez deň schuti zdriemol). Nosenie v šatke je ideálne na ovoniavanie, lebo vtedy majú hlavu presne v tej správnej výške, že sa stačí len zhlboka nadýchnuť. Nanešťastie, s príchodom tuhej stravy sa táto vôňa nenávratne stratí, takže si to budem musieť poriadne vychutnať najbližších pár mesiacov. Moja reakcia na plač Presnejšie povedané, dve reakcie. Jedna je fyzická a nedá sa vôbec ovládať – keď začne drobec plakať po tom, čo už chvíľu nejedol, spustí sa mi mlieko. Tá druhá je skôr psychologická a Kika ju má tiež – keď plače a momentálne nemôžem za ním ísť (napríklad som v sprche, šoférujem a podobne), tak mám z toho zlý pocit. Zlý do tej miery, že je to tiež takmer fyzická reakcia sa hneď pobrať a utíšiť ho. U Kiky sa to prejavuje tak, že keď malý plače, tak ma upozorňuje a očakáva, že s tým niečo urobím. Ľudia sú asi naprogramovaní, aby im bol plač bábätka nepríjemný. Opuchnuté pery od pitia mlieka Toto tiež… Kika mala dva dni a aj horná aj dolná pera boli jeden veľký pľuzgier. Ustarostená sa pýtam sestričky, že čo sa deje (vystrašená, že moja malá hneď v nemocnici niečo chytila) a tá mi pokojne odpovedá, že to je len od toho, ako intenzívne sa snaží piť. Do týždňa pľuzgiere spľasli a po čase sa stratili úplne (pery si asi zvykli na “namáhavú prácu”). Teraz nás to už neprekvapilo, pery malému opuchli tiež zhruba po dvoch dňoch a ešte stále si celkom nezvykli. Moro reflex Bábätká si ho vraj pamätajú ešte z čias opíc, keď padajúce mláďa rozhodilo ruky, roztiahlo naširoko prsty, čo zvýšilo šance, že sa mu podarí zachytiť maminho kožucha. Bol to dôležitý reflex, lebo neúspech s veľkou pravdepodobnosťou znamenal, že mláďa neprežije. Ľudské mláďatá sa s týmto reflexom narodia a strácajú ho okolo 4. až 5. mesiaca. Prejavuje sa, keď majú pocit, že padajú (napríklad ich príliš rýchlo niekam položíte, keď ich podopierate iba pod krkom a pod zadkom) alebo keď ich niečo naľaká (hlasný zvuk). Vyzerá to trochu strašidelne. Vedia jesť aj keď spia Jedna vec je že začnú cucať a popri tom zaspia. Ale funguje to aj naopak. Keď sa chystáme spať a viem, že malý už zo dve hodiny nejedol, čo znamená, že sa (a mňa) zobudí o nejakú pol hodinu až hodinu, tak ho zoberiem a dám mu napiť. Väčšinou ani neotvorí oči – zato ústa dokorán – naje sa a spí ďalej dve až tri hodiny. Voláme to dream feed. Grganie a prdenie Bábätká sa neokúňajú. Keď to na nich príde, tak si uľavia a ostatní prítomní sa len s pobavením čudujú, aké zvuky môžu vychádzať z takého malého človeka. Boli aj pre vás toto novinky? Alebo niečo iné?
Táto otázka prišla v dvoch podobách. Jednak tak všeobecne – pôrod doma, ok, ale teraz treba nechať odborníka, nech skontroluje, že všetko dobre dopadlo. A potom kvôli nadmernému krvácaniu – to Ťa netrápilo, že máš vnútorné krvácianie a nevieš príčinu? Viem príčinu. Krvácam z maternice, tam kde sa odlúpila placenta, ktorá vyšla von kompletná (keby boli vnútri zvyšky placenty alebo plodového obalu, to by bolo na návštevu nemocnice). Celý pôrod sa udial rýchlejšie, ako býva zvykom, čo mohlo podľa môjho názoru prispieť ku krvácaniu (telo “nemá čas” všetko uregulovať tak ako treba). Toto krvácanie sa podarilo zastaviť (v zmysle, že ostalo iba normálne popôrodné krvácanie), nemala som kŕče, ktoré by signalizovali, že je tam ešte nejaký iný problém, okrem únavy som nemala žiadne príznaky nadmernej straty krvi. Preto som ani ja, ani moje midwives, nevidela dôvod na návštevu lekára. Oni boli primárnymi poskytovateľkami starostlivosti pri tomto pôrode. Počas tehotenstva som k nim získala dôveru v tom, že pokiaľ sa vyskytne niečo s čím si nevedia poradiť, alebo si nie sú isté, budeme hľadať radu/pomoc u lekára, s ktorým spolupracujú (prípadne na najbližšej pohotovosti pokiaľ by to bolo urgentné). Nie je v ich záujme za každú cenu udržať pôrod doma a už vôbec nie v situácii, kde nevedia, čo robiť – prišli by o licencie. Popôrodné krvácanie je jedna z troch najčastejších komplikácií, s ktorými sa stretávajú (ďalšie dve sú shoulder distocia – narodí sa hlavička ale ramená ostanú zaseknuté – k tomu sa ešte za chvíľu vrátim; a novorodenec, ktorý potrebuje resuscitáciu) a sú pomerne dobre pripravené sa s nimi popasovať. Napriek tomu, že nevyštudovali medicínu, oni sú odborníčky na normálny stav. A potvrdili to, čo si aj ja myslím – že všetko je v poriadku: krvácanie v norme, stehy aj natrhnutie, ktoré nebolo treba šiť, sa hoja, kojenie perfektne naštartované. Preto som nebola a ani sa v najbližšej dobe nechystám ísť k lekárovi.
Nuž krvi bolo dosť. Ale na našu posteľ alebo obliečky sa nedostala ani kvapka. Bol na nej nepremokavý obrus a ešte na ňom savé podložky. Keď bolo po všetkom, ostali nám dve veľké vrecia – v jednom bol ten obrus, podložky a ostatné veci na vyhodenie a v druhom zakrvavené uteráky a ostatné veci na pranie. Tie sme oprali najprv v studenej vode s peroxidom vodíka a potom v horúcej normálne s práškom. Vyšli snehobiele. Pôvodne som ich kupovala s tým, že mi nebude ľúto ich vyhodiť (4 uteráky za $10), ale teraz vyzerajú lepšie ako niektoré iné, ktoré sme mali, takže si ich zatiaľ nechávam. Akurát kúpeľňa vyzerala, že by sa jej zišlo trochu starostlivosti – o to sa postaral môj drahý na druhý deň.
Áno, je to 24/7. Veď aj ja som im volala krátko po štvrtej ráno, čo nie je práve spoločensky vhodná doba. A okruh nemajú nejako striktne míľovo vymedzený (záleží to zrejme skôr na tom, ako rýchlo sa vedia na dané miesto dostať), ale viem, že niekoho odmietli (odporučili inú midwife) preto, že bývala príliš ďaleko.
To záleží od toho, o aký transfer sa jedná. Pokiaľ to nie je urgentné, tak sa ide autami do nemocnice, kde pracuje ich back-up doktor (sem spadá napríklad, keď rodička zistí, že potrebuje epidurál; alebo začína byť dehydrovaná a treba infúziu,…). Pokiaľ je to urgentné, tak sa ide na najbližšiu pohotovosť alebo volá 911.
Toto je otázka, nad ktorou som sa dosť zamýšľala aj ja. Čo sa v takom prípade robí v nemocnici? Na cisársky rez je neskoro a myslím, že sa veľmi nemýlim, keď poviem, že nasleduje nastrihnutie až takmer po konečník a ťahajú ako dedko repku (počula som už aj o takých prípadoch, keď dieťaťu bolo treba zlomiť kľúčnu kosť). Keď dôjde k najhoršiemu, toto sa dá spraviť aj doma. Ale nie je to prvá vec, ktorú midwives skúsia. Pokiaľ mamička ešte nie je na všetkých štyroch, dostanú ju do tejto polohy. Vo veľa prípadoch toto samotné stačí na uvoľnenie telíčka. Pokiaľ nie, nasledujú ďalšie manévre.
Nuž ako hruštičky s jabĺčkami. Doma to bola tá “rodinná” udalosť, o ktorú mi išlo. Okrem toho som si bola istá, že moja telesná autonómia bude rešpektovaná – a aj bola. To sú dve hlavné veci, ktoré mi v nemocnici chýbali. To, že nemusím nikam ísť, že mám k dispozícii vlastnú kúpeľňu, nikto mi nezakazuje jesť a piť, neprikazuje kedy a ako tlačiť alebo do akej polohy sa dať, neberie hneď bábo preč, ale zároveň som ja a nové bábo centrom záujmu (v zmysle, že prítomní nemusia súčasne dávať pozor na x ďalších rodiacich mamičiek), sú tiež nezanedbateľné výhody. Pôrod doma nie je bez rizika. Ale je to rozumná alternatíva k pôrodu v nemocnici, pokiaľ je plánovaný, v tehotenstve neboli komplikácie a je prítomný skúsený a zručný poskytovateľ starostlivosti. Ešte čo je na zamyslenie, je to, že keby sme boli plánovali tento pôrod v nemocnici, mohlo to dopadnúť všeliako. Keby sme sa začali poberať (vrátanie brania Kiky so sebou) vtedy, keď som volala midwives, že toto už je ono, bola by som veľmi pravedpodobne v aute v čase, keď sa mi najviac chcelo tlačiť. Nemysliteľné, aby som vtedy sedela na zadku pripútaná…
Asi dve hodiny potom, čo sa narodil, ho vyšetrila jedna z našich pôrodných asistentiek. Áno, v nemocnici sa bábu venujú hneď, ale pokiaľ je všetko v poriadku (čo v Kubkovom prípade bolo, jeho Apgar skóre bolo 10, 10), nie je dôvod nenechať ho najprv sa zoznámiť s rodičmi. Druhé vyšetrenie tiež doma nasledujúci deň a tretie tiež doma štvrtý deň po narodení. Vtedy mu aj brali krv z päty na metabolické testy. Dnes (jeho 12. deň) sme boli prvý raz u našej detskej doktorky. Statočne priberá (od narodenia 600 gramov… alebo má niekto zle nastavenú váhu), zdravý ako buk, dostal prvé očkovanie. Akurát ho ešte objednáme na vyšetrenie sluchu (to sa pri pôrodoch v nemocniciach robí štandardne, ale midwives na to nemajú vybavenie, takže pôjdeme na ušné). A nie, ohrievaciu podložku sme nemali a ani nepotrebovali. Tie prvé dve hodiny strávil nahý na mne, prikrytý uterákom. Časom sme ho obliekli s nechali u seba v posteli.
Mišova odpoveď: nič, kríza je, umelé mlieko je drahé, mladý musel vydržať o hlade, kým dorazilo moje mlieko. A teraz vážne. Táto otázka sa nevzťahuje celkom k pôrodu doma, lebo rovnako mohla prísť aj po pôrode v nemocnici, ale keďže prišla spolu s ostatnými a je to téma, na ktorej mi dosť záleží, tak ju tu pripájam aj tak. Nič ale predsa niečo. Žiadne umelé mlieko, detské čajíky alebo sladenú vodu. Všetko, čo dieťa po narodení potrebuje, už v prsiach je. Volá sa to kolostrum (mledzivo?). Je to koncentrovaná žltá tekutina plná protilátok a hustých živín, ktorá má mierne preháňajúce účinky, aby dieťa vytlačilo ”smolku” a zmierňuje novorodeneckú žltačku. Áno, je jej málo, ale dosť pre žalúdok novorodenca, ktorý má 5-7ml (na tretí deň 22-27ml, na desiaty 60-81ml). Nebolo by to divné, keby ženské telo bolo schopné kompletne vyživovať dieťa deväť mesiacov v maternici, potom dva-tri dni nie a potom zase hej najbližších aspoň šesť mesiacov bez akýchkoľvek iných doplnkov? Príroda ho “nevypína”. Práve naopak. Dodá presne to, čo dieťa vtedy potrebuje. |
||||
|
Copyright © 2013 life in progress - All Rights Reserved Powered by WordPress & Atahualpa |
||||