“Samostatná tvorivá činnosť”

Tak tú u nás podporujeme, aj keď nie sme s Mišom sami veľmi kutilské a/alebo umelecké typy… farby, pastelky, nožnice (minule nastrihali asi milión “lístkov na vlak”), lepidlo, korálky, všetko možné (v tom pravom hornom rohu je papierový bubon v procese výroby). Steny to zatiaľ neschytali, stoly a koberec už hej.

Ja to tak raz do týždňa upracem, pozbieram strižkance, vymením papiere (vybrané výtvory povešiam na výstavu), zastrúham pastelky, nájdem zatúlané gaštany… a na druhý deň to zase vyzerá plus mínus takto.

Pracovný neporiadokPresne na hranici medzi “úžasné” a “strašne lezie na nervy”…

Kresby

najprv Kubkove (3 a pol roka):

raketa letí ku slnku:

raketa leti na mesiac

mama (a samozrejme rakety):

mama a rakety

žeriav (nepodarilo sa mi z neho dostať, čo sú tie kolieska):

Žeriav

húsenica (áno, autor hovorí, že s okienkami):

Husenica

a tieto sú Kikine (5 a pol roka):

vláčik a hríbik:

Vláčik

motýľ a kvietok:

Motýľ

zajace:

Zajace

Priložili sme ruky k dielu

A spravili sme si rodinný “portrét”. Visí u detí v izbe.

ruky

Akryl na plátne 🙂

traja

Víkendové surfovanie

calculated injustice

poľská blogerka píše o popôrodnej depresii – ťažké čítanie

každé dieťa na linku volá s istým zámerom

materská sa stále berie ako povaľovanie

pottermore.com – ešte tak, keby sa tam nebolo treba registrovať…

Facebook news feed experiment

Víkendové surfovanie

the ultimate solar system

Now let’s include gas giant planets.  We can fit the orbits of four gas giants in the habitable zone (in 3:2 resonances).  Each of those can have up to five potentially habitable moons.  Plus, the orbit of each gas giant can also fit an Earth-sized planet both 60 degrees in front and 60 degrees behind the giant planet’s orbit (on Trojan orbits).  Or each could be a binary Earth!  What is nice about this setup is that the worlds can have any size in our chosen range.  It doesn’t matter for the stability.

Let’s add it up.  One gas giant per orbit.  Five large moons per gas giant.  Plus, two binary Earths per orbit.  That makes 9 habitable worlds per orbit.  We have four orbits in the habitable zone.  That makes 36 habitable worlds in this system!

Here is what it looks like.

ultimate solar sytem

kids react to old computers (h/t Milanovi za link):

https://www.youtube.com/watch?v=z1vq_VxgkwA

Predĺžený víkend s deťmi v Tatrách

 Tento článok bude mať viac obrázkov ako textu, ale to je tým, že lepšie raz vidieť, ako dvakrát… čítať. (Predchádzajúca veta neplatí o obľúbených knihách, tam je to presne naopak.) Vybrali sme sa aj s deťmi na predĺžený víkend a dve “túry” do Tatier.

panorama

Po návšteve kamarátov v Liptovskom Hrádku a naozaj dobrom obede v Point-e  (v Mišovom prípade nečakane dobrom, ja som tam už raz predtým bola), sme dorazili na Štrbské pleso až poobede. To už sme sa nikam ďalej nehrabali, len zobrali odrážadlo a kolobežku a išli pozrieť pleso.

Kubo na odrážadle

Kika a Kubo obzerajú vodu.

Na Štrbskom plese

Kika lezie po kameňoch.

Kika lezie po skalách

Kubovi to s kolobežkou zatiaľ nejde, ale rád sa na nej nechá voziť.

Kubo na kolobežke

Toto už je ďalší deň ráno, nadšene bežíme na vláčik.

Beh

Počasie nám vyšlo ukážkové.

fotogenicky mostik

Vláčikom do Starého Smokovca.

Vláčikom

Potom lanovým vláčikom na Hrebienok a dolu popri Bilíkovej chate k vodopádom.

Studený potok

Cesta hore pozdĺž potoka je vyčerpávajúca, takže sme sa museli aj posilniť koláčikmi “co dům dal“.

Desiata

Vody bolo dosť. Kubo samozrejme skúšal, ale všetka, na ktorú sme natrafili, bola studená.

Pri vodopádoch

Podarila sa nám dokonca aj spoločná fotka.

Rodinné foto

Pri Rainerovej ubytovni sme vyšli na magistrálu a tou naspať na Hrebienok. 5-ročná Kika to prešla celé sama, 3-ročný Kubo finišoval na koni. A vo vláčiku to zalomil úplne.

Zničený

V sobotu sme sa zo Štrbského vybrali na Poradské pleso. Čiapky sme si po skúsenostiach z predošlého dňa pre istotu nezobrali, takže keď začalo fučať, museli sme použiť šatky.

Ideme na Popradské pleso

Výhľady boli parádne. Vrcholky kopcov ešte zasnežené, jasná obloha…

Cestou na Popradské

Ešte jeden.

Cestou na Popradské

Na Popradskom plese sme si dali zaslúžené parené buchty.

Zaslúžené buchty

Na plese boli ešte neroztopené kusy ľadu.

Popradské pleso

Po úspechu predošlého dňa sme si povedali, že trhneme rekord a z tohto výletu dáme aj druhú rodinnú fotku.

Rodinné foto

Ľad sme si museli ísť obzrieť a vyskúšať aj zblízka.

Topiace sa pleso

Naspäť nám bolo jasné, že to už po tej istej ceste nedáme. Ale ešte sme ich prehovorili na cestu dole kopcom na vláčik. Asi polovicu sa zabávali s palicami a obzeraním cyklistov šlapajúcich v protismere a potom Kubo odkväcol a Kiku bolo treba ukecávať. Ale došli sme.

V nedeľu sa už pokazilo počasie, ale to nám nevadilo, lebo plán bol aj tak využiť zľavový kupón a ísť sa vyčvachtať do Aquaparku Tatralandia. Nemohli sme obísť ani legový festival, ktorý tam práve bežal.

Staviame z Lega

Deti aj rodičia štafetovo stavali medveďa v nadživotnej veľkosti.

Staviame z Lega

Tu už je polovica hotová.

Polovica medveďa je hotová

Ale sme aj plávali, vyskákali decká na vodnej zumbe (či čo to bolo) a trochu sa pošmýkali (jedenkrát aj my dvaja s Mišom spolu, po dôkladnej inštrukcii detí, pri ktorej toboganovej diere majú čakať).

Tatralandia

Kiku dokonca prešla fóbia z mokrých vlasov, takže sme mohli ísť aj bez kúpacej čiapky.

Tatralandia

Výborný výlet.

Víkendové surfovanie

40 starých fotiek – na tejto je dieťa, ktoré “venčia” v klietke na paneláku, aby malo dosť slniečka a čerstvého vzduchu (okolo roku 1937)

Dieťa v klietke

Stephen Hawking zorganizoval party pre cestovateľov v čase. A dal o nej vedieť až potom, ako skončila:

Rodičia starajúci sa o deti na jednotke intenzívnej starostlivosti (Toronto) – kiežby sa to rozmohlo! (Len na porovnanie – jedna sestrička počas Kubkovo pobytu na Kramároch pred dvoma týždňami spomínala, že pre nedostatok miesta na oddelení (nie JIS) uvažujú, že by okrem kojacich matiek nepovoľovali pobyt rodičov. Teraz tam rodičia deti kŕmia, kúpu, uspávajú, hrajú sa s nimi, ukľudňujú ich… potom ich tam budú mať dvakrát viac a toto všetko bude robiť kto?)

Parents have long been encouraged to spend time with their babies in the NICU, but they were typically more observers than participants, often feeling helpless and lost as they sat by their child’s isolette watching every breath, trying to make sense of the monitors and startling at every bell or buzzer around them.

“With family integrated care, we have done something quite different,” explains Dr. Shoo Lee, pediatrician-in-chief and director of the Maternal-Infant Care Research Centre.

“What we’ve done is to say that for all babies in the NICU, the parents should be the primary caregivers, not the nurses. And the nurses are really teachers to the parents.”

The program was instituted following a 2011-2012 pilot project in which the parents of 40 newborns were asked to spend a minimum of eight hours a day in the NICU and tasked with the overall management of their child’s care.

That included bathing and changing diapers, monitoring the infant’s vital signs, and recording feedings and weight gain on their medical chart. Nurses were responsible for the medical side of care — looking after feeding tubes, adjusting ventilation apparatus and administering medications.

The babies’ progress was compared with those whose care was primarily provided by nurses, and Lee says “the results were phenomenal.”

“There was a 25 per cent improvement in weight gain of the babies who were looked after by the parents,” he says. “Breastfeeding rates doubled from 40-something per cent to over 80 per cent. Infection rates fell from 11 per cent in the nurse group to zero in the parent group. Treatment errors dropped by 25 per cent. Parental satisfaction went up, parental stress went down.

toto máme aj u nás:

Trpezlivosť

kmotričky.sk

Aj vďaka Kmotričkám sa z matiek stávajú sebavedomé ženy, ktoré sa dokážu postarať o seba a svoje dieťa.

making the political personal

When the judge asked me ‘What is the reason for this name change?’ I said ‘….Feminism?’ She smiled and said ‘So noted.’ When the judge asked Dave ‘What is the reason for this name change?’ he said ‘Because I love my wife.’

Víkendové surfovanie

o dni matiek, koláčoch a genderových stereotypoch

“…šije, varí, perie, zvára, ani chvíľu nezaháľa…” recitovalo prváča, ktoré sa na ďalší deň vyskytlo v našej kuchyni – partička dievčat k nám chodí piecť koláče (som zjavne jediná, ktorá je na takúto zábavu ochotná požičať vlastnú kuchyňu). Tak som ich preskúšala. Pre začiatok “cudzie termity”. Polovica uhádla, čo je “nezaháľa”, ale viac-menej z kontextu. So “zváraním” to bolo horšie. Dosť ma šoklo, že druháčka vie, čo je zváranie kovov elektrickým oblúkom…ale ani jedna nepochopila, prečo by mali mať v kuchyni potrubie, ktoré potrebuje zaplátať.

podvod v testovaní deviatakov? treba čítať aj s diskusiou a s touto reakciou

spomalené zábery toho, ako deti ochutnávajú prvýkrát dané potraviny:

Takže na svete je 3D tlačiareň, pomocou ktorej ľudia môžu vyrábať úžasné veci. Ale nie, my budeme tlačiť zbrane (“this tool might be used to harm people”). Tú pištoľ nazvali “the Liberator”. Asi preto, že tí, čo majú svoje vlastné 3D tlačiarne sú tak veľmi utláčaní, nie?

nemám rada patriarchát

Čiže sú to také radikálne matky, zrejme také mi pristanú. Nehovorím, že nie sú tiež obetavé, ale možno mám problém zahrať matku, ktorá je vo všetkom prispôsobivá, mäkká a podriadená hlavne mužskému pokoleniu, čo sa prejavuje aj v mojom súkromí. Nemám rada prílišný patriarchát, zdá sa mi, že v dnešných časoch by už mohol byť prežitkom…

cancerland

My official induction into breast cancer comes about ten days later with the biopsy, which, for reasons I cannot ferret out of the surgeon, has to be a surgical one, performed on an outpatient basis but under general anesthesia, from which I awake to find him standing perpendicular to me, at the far end of the gurney, down near my feet, stating gravely, “Unfortunately, there is a cancer.” It takes me all the rest of that drug-addled day to decide that the most heinous thing about that sentence is not the presence of cancer but the absence of me — for I, Barbara, do not enter into it even as a location, a geographical reference point. Where I once was — not a commanding presence perhaps but nonetheless a standard assemblage of flesh and words and gesture — “there is a cancer.” I have been replaced by it, is the surgeon’s implication. This is what I am now, medically speaking.

Possibly the idea is that regression to a state of childlike dependency puts one in the best frame of mind with which to endure the prolonged and toxic treatments. Or it may be that, in some versions of the prevailing gender ideology, femininity is by its nature incompatible with full adulthood — a state of arrested development. Certainly men diagnosed with prostate cancer do not receive gifts of Matchbox cars.

It was feminist health activists who led the campaign, in the seventies and eighties, against the most savage form of breast-cancer surgery — the Halsted radical mastectomy, which removed chest muscle and lymph nodes as well as breast tissue and left women permanently disabled. It was the Women’s Health Movement that put a halt to the surgical practice, common in the seventies, of proceeding directly from biopsy to mastectomy without ever rousing the patient from anesthesia.

No, this is not my sisterhood. For me at least, breast cancer will never be a source of identity or pride. As my dying correspondent Gerri wrote: “IT IS NOT O.K.!” What it is, along with cancer generally or any slow and painful way of dying, is an abomination, and, to the extent that it’s manmade, also a crime. This is the one great truth that I bring out of the breast-cancer experience, which did not, I can now report, make me prettier or stronger, more feminine or spiritual — only more deeply angry. What sustained me through the “treatments” is a purifying rage, a resolve, framed in the sleepless nights of chemotherapy, to see the last polluter, along with, say, the last smug health insurance operative, strangled with the last pink ribbon. Cancer or no cancer, I will not live that long of course. But I know this much right now for sure: I will not go into that last good night with a teddy bear tucked under my arm.

Víkendové surfovanie

mojich 6128 najobľúbenejších kníh – o zaujímavom čitateľovi

My reading habits sometimes get a bit loopy. I often read dozens of books simultaneously. I start a book in 1978 and finish it 34 years later, without enjoying a single minute of the enterprise. I absolutely refuse to read books that critics describe as “luminous” or “incandescent.” I never read books in which the hero went to private school or roots for the New York Yankees. I once spent a year reading nothing but short books. I spent another year vowing to read nothing but books I picked off the library shelves with my eyes closed. The results were not pretty.

I even tried to spend an entire year reading books I had always suspected I would hate: “Middlemarch,” “Look Homeward, Angel,” “Babbitt.” Luckily, that project ran out of gas quickly, if only because I already had a 14-year-old daughter when I took a crack at “Lolita.”

posledné interview s Richardom Feynmanom

http://www.youtube.com/watch?v=Mn4_40hAAr0

prišpendlite strany na stenu a pozrite sa na ne ďalekohľadom – ako rôzni autori písali svoje diela

Truman Capote wrote lying down, as did Marcel Proust, Mark Twain and Woody Allen. Charles Dickens, Winston Churchill, Virginia Woolf, Ernest Hemingway, Philip Roth, Lewis Carroll, Thomas Jefferson, Fernando Pessoa and George Sand all wrote standing up. Roth also “walks half a mile for every page”. Roald Dahl wrote in a shed. Philip Pullman used to write in a shed, but eventually gave it to an illustrator friend. Ray Bradbury wrote an early version on Fahrenheit 451 in nine days on a rented typewriter in the UCLA library basement.

prečo si deti pri schovávaní zakrývajú oči?

Now things get a little complicated. In both studies so far, when the children thought they were invisible by virtue of their eyes being covered, they nonetheless agreed that their head and their body were visible. They seemed to be making a distinction between their “self” that was hidden, and their body, which was still visible. Taken together with the fact that it was the concealment of the eyes that seemed to be the crucial factor for feeling hidden, the researchers wondered if their invisibility beliefs were based around the idea that there must be eye contact between two people – a meeting of gazes – for them to see each other (or at least, to see their “selves”).

Víkendové surfovanie

30 nečakaných fotiek na Google Street View

recepty, ako by ich napísalo 3-ročné dieťa

zabudnutá staršia linka od Zuziny (ďakujem) – hrozné reklamy

staré fotky mužov a o tom, ako sa zmenili prejavy mužskej náklonnosti a priateľstva

ženská gymnastika v Lego animácii:

chlapík chce prejsť každú ulicu v New York City – 8000 míľ za 2 roky

31. 8. bol deň neprečítaných kníh; ja som čítala Búrku mečov – tretí diel ságy Game of Thrones, čo ste čítali vy?

životné poistenie pre astronautov

obyčajný mladík si najal ochranku a fotografov, ľudia z neho šaleli ako z celebrity

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...