Jedlo v Japonsku

V prvom rade, veľa mištičiek. V každej niečo iné. V niektorých z tých najmenších sú takzvané palate cleansers, ktoré sa dávajú medzi jednotlivými chodmi, aby sa nemiešali chute.

Začína sa miso polievkou, ktorá sa pije.

Konferenčné obedy boli síce v krabici a bez polievky, ale mištičiek mali tiež dosť. Dobré na tom je, že ak sa v niektorej nádobke nachádza niečo nie úplne jedlé, tak človek má ešte veľa iných možností, z ktorých sa dá najesť. Taký japonec u nás, keď dostane tanier halušiek, tak len binárne, buď to pôjde alebo nie.

Ten kvietok v strede dolu je prierez koreňom lotosa. Trochu pripomínal reďkovku.

Museli sme ísť samozrejme na sushi. Toto je v Tokyu kúsok od rybieho trhu. Ľudia sedia dookola, majstri pripravujú sushi na tanieriky, ktoré krúžia a keď vám ide niečo zaujímavé okolo, môžete si to zobrať a zjesť.

Platí sa podľa tanierikov a tie majú roznu cenu. Podľa toho na ne sushi majstri nakladajú. Ak už nejakú chvíľu nejde okolo nič, čo by ste chceli, môžete si vybrať z lístka a poprosiť ich, aby vám spravili niečo na želanie. Oni urobia pre vás a ešte zopár tanierikov navyše, ktoré dajú krúžiť.

Na konci pri vašom mieste ostane kopa farebných tanierikov. Tie zdola hore prešla slečna s čítačkou, rozpoznalo to tanieriky podľa druhu a hneď vyhodilo sumu, ktorú bolo treba zaplatiť. (To by bola pekná aplikácia aj na cvičenie pre našich študentov…)

S objednávaním inde to bolo také z extrému do extrému. Veľmi populárne sú výklady s plastovým jedlom, ktoré je naaranžované presne tak, ako ho dostanete, takže sa dá vybrať naozaj len ukazovaním prstom. (Videli sme aj obchody, kde sa všetky tie plastové súčiastky dajú kúpiť a jedlo z nich vyskladať. Nie, žiadne suveníry odtiaľ nemáme. Ale predsalen sme si na pamiatku v kuchárskej ulici Kappabashi Dōgugai kúpili niečo, čo súvisí s jedlom – nože.)

Na druhom konci spektra boli reštaurácie, kde nehovorili po anglicky, nemali anglické menu, zlyhával aj prekladač v telefóne… tam to mohli zachrániť len obrázky alebo náhoda.

Len jedenkrát sme dostali niečo, čo sme neboli schopní zjesť. Doniesli nám to ako (neobjednané) predjedlo. Kúsky mäsa v akejsi huspenine s nakladaným zázvorom. Asi. (A ja som si ešte raz pri raňajkách naložila na ochutnanie akési čudné tofu, ktoré teda naozaj nešlo…)

Sedeli sme aj pri nízkych stolíkoch na zemi, aj pri takých, čo mali ešte pod stolíkom dieru, že nohy dali vložiť dolu.

Druhé tradičné jedlo po sushi, ktoré bolo treba vyskúšať boli ramen rezance.

Tie sme si raz objednali aj v automate. Aj keď bez angličtiny, celkom úspešne.

A ako sa doručuje obedové menu? Takéhoto bicyklistu sme stretli na ulici:

Japonská strava je ľahká a celkovo veľmi fajn. Rybky by som vydržala jesť na rôzne spôsoby dosť dlho, hlavne tie v sushi/sashimi/maki formáte. Ale zaujímavé je, že vpodstate aj na raňajky, aj na obed, aj na večeru je to isté. Nemusíte si vždy vybrať to isté, ale aj ku raňajkám je možnosť mať miso polievku, ryžu, rybu či už surovú alebo pečenú, zeleninu v sójovej omáčke, žraločie plutvy… (chlebovité veci len pre zúfalých turistov). 

Trochu ma sklamal čaj. Asi je to tou oblasťou, kde sme boli, ktorá je známa čajom matcha. Ten je síce zelený ale práškový a s veľmi svojskou chuťou. Bol prakticky všade. Ešte kde-tu bolo vidno sáčkový, ale dobrý listový zelený čaj, na ktorý som sa tešila, sa až tak často nekonal. Nejaké som kúpila pri odchode (bolo treba silno hľadať, lebo všade len matcha), tak uvidíme, či dobre.

A nekonečno rôznych sladkostí. Veľa z nich bolo zelených (či už od matcha alebo od zelených fazúľ, tie boli celkom dobré), ale aj všetkých možných iných druhov a farieb. Japonci si ich nosia ako suveníry z výletov, takže sú často lokálne špecifické, ale aj ako kuriozitky, takže sa často objavujú rôzne netradičné, ktoré majú len chvíľu a potom zase vymyslia iné nové úplne besné kombinácie chutí. Zírali sme a niečo doniesli deťom na ochutnávku. 

Cuketový chlebík/muffiny

Cukety vľavo, cukety vpravo, cukety v špajzi. Už zase sme mali placky, takže bolo treba vyskúšať niečo nové. Po vzore mrkvového koláča, prichádza jeho cuketová verzia. 

3 vajcia
3/4 šálky oleja alebo roztopeného masla
1 a 1/4 šálky (hnedého) cukru
1 vanilkový cukor
2 čajové lyžičky škorice
1 prášok do pečiva
1/2 lyžičky sódy bikarbóny
1 čajová lyžička soli
~ dve malé cukety
3 šálky hladkej múky

Cuketu ošúpeme, nastrúhame na pásiky (tak ako jablká). Posypeme soľou. Pomiešame a necháme chvíľku postáť. Keď pustí vodu, výžmýkame koľko sa dá. Ostať by mali zhruba dve šálky pomerne suchej cukety. 

Dáme vyhriať rúru na 200 stupňov. Primiešame všetky ostatné prísady a nalejeme do dvoch vymastených a múkou vysypaných foriem na srnčí chrbát, alebo do muffinových košíčkov. Mne z tohto množstva vyšla jedna forma a 9 košíčkov. Muffiny pečieme cca 20 minút, chlebík 30-35, kým nie sú pekné, hnedé, napuchnuté a na zapichnuté špáratko sa už nelepí cesto.  

Dali by sa ešte pridať orechy alebo sušené ovocie, ale deti si pochvaľovali aj bez toho. A nabudúce asi ešte uberiem cukru.

Víkendové surfovanie

Lego mašinka, ktorá postaví papierové lietadielko a potom ho vystrelí (to vystrelenie som si musela pozrieť znovu, lebo na prvý raz som ho akosi nezbadala):

ako vyzerá 200 kalórií

Ten Simple Rules for Effective Computational Research

homeward

The consensus is in. Birds are living dinosaurs

why moms get nothing done

Víkendové surfovanie

Z posledných deviatich dní som bola sedem preč – dva na kurze pre duly (dojmy napíšem) a päť na lyžovačke aj s deťmi (fotky budú). Takže dnešná rešerš internetu bude taká poskromnejšia:

náboženstvo a bábätká (od Didiho)

killing us softly:

the science gap:

PhD comics: čo nás učia trojroční ľudkovia

ten nadpis sa mi nepáči, ale mohol by to byť zaujímavý seminár (od môjho ocina)

o tajnom primiešavaní zdravých ingrediencií do detských jedál

Bringing up bébé (A dosť!)

A dosťJedna z kníh, ktoré som dostala tieto Vianoce, je A dosť!, slovenský preklad* knihy Bringing up bébé od Pamely Druckerman. Bolo mi aj povedané, že to nie je len preto, že ma zjavne táto téma zaujíma aj v teoretickej rovine, ale aj preto, že sa darcovi sa zdá, že v otázkach disciplíny mi to veľmi nejde. A tak som si prečítala.

Je to taký polo-memoár, polo-analýza**. Autorka je Američanka, ktorá sa vydala za Angličana a v Paríži spolu vychovávajú tri deti. Vraj je vtipná, ale je to taký druh humoru, ktorý mne nesadol, pretože podporuje stereotypy a miestami sa len v malých obmenách opakuje.

Čo sa týka základných myšlienok, tie sú jednoduché, Európanom (nielen Francúzom) dávajú možno zmysel viac ako Američanom a mnoho z nich už aj praktizujeme: k deťom nevyskakovať pri prvom zakňučaní, nenechať ich hrať sa s jedlom, učiť ich rešpektovať iných ľudí, snažiť sa byť konzistentní v zákazoch a v rámci určitého vymedzeného rámca im dopriať čo najviac slobody – nechať ich užívať si detstvo.

Ale kontext, v akom ich autorka prezentuje, mi je dosť proti srsti. Začína to hneď v úvode tehotenstvom:

Koľko je zdravé pribrať, je vo Francúzsku striktne kodifikovaná norma… Ako Francúzsky dokážu ostať v týchto prísnych limitoch? Tlak okolia. Kamarátky, sestry a svokry vám razantne dajú najavo, že tehotenstvo nie je vstupenka na obžerské hody… Nejde o nič iné, ako nátlak francúzskych mužov na ženy, aby boli štíhle… Nie je to však o odriekaní, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak. Pre Francúzky nie je tehotenstvo voľnou vstupenkou na obžerstvo možno aj preto, že si celý život neodriekajú jedlá, čo milujú. A potom sa nimi následne nedopujú.

Pozitívna pointa, ale zabalená do predsudkov.

Pôrodu bez epidurálnej anestézie Francúzi nehovoria prirodzený, ale volajú ho “pôrod bez epidurálnej anestézie.” Pár nemocníc a pôrodníc má pôrodné vane, fitlopty a podobné nezmysly, ale len málo žien sa rozhodne rodiť alternatívnym spôsobom. Ako mi bolo povedané, tie dve percentá žien, čo v Paríži rodia bez epidurálky sú buď šialené Američanky, alebo nešťastnice, čo do nemocnice nestihli doraziť včas na jej aplikáciu.

Vedľa seba sú vety, ktoré mi pripadajú ako úplný nezmysel, a vety, s ktorými sa úplne stotožňujem. Najprv ma to miatlo.

Povedala mi, že skôr než necháte deti vyplakať do vyčerpania, musíte im vysvetliť, čo práve idete urobiť… Vysvetlíte mu, že ak sa zobudí raz, podáte mu cumlík. Ak sa zobudí druhýkrát, už nevstanete, lebo v noci sa spí… Laurence tvrdí, že podstatou učenia detí v noci spať, je vaša viera, že to dokážu. Už najmenšie dieťa v kolíske dokáže byť z času na čas samo – bez toho, aby bolo hladné, smädné, bez toho, aby spalo, ale pokojne bdelo. Je veľmi dôležité, aby sa už v najmladšom veku naučilo, že potrebuje čas osamote, zaspať a zobudiť sa bez toho, aby neustále sledovala matka.

No ale potom prišlo na kŕmenie a tam ma pochybosti prešli. Zistila som, že táto kniha naozaj nie je pre mňa (zvýraznenie moje):

Rodičia sa nemučia pochybosťami, ako často a kedy kŕmiť svoje deti. Niekde medzi dvoma a štyrmi mesiacmi všetky francúzske bábätká jedávajú v presne stanovenom pravidelnom čase. Rovnako ako pri technike na spanie, je to pre Francúzov otázka zdravého rozumu… Všetky mamičky hovoria o raňajkách okolo ôsmej ráno, obede okolo poludnia a večeri okolo ôsmej večer s malými variáciami… plus olovrant.

Ono vo Francúzsku sa veľmi nekojí. Kniha, ktorú autorka často spomína ako dobrý zdroj informácií o bábätkách a veciach s nimi súvisiacich, nedoporučuje kojiť na požiadanie a okrem toho:

… pohľad na dojčenie ľudí rozčuľuje. “Ak sa matka, čo dojčí nevníma rovno ako čudný prípad, minimálne ju berú ako niekoho, kto koná nad rámec nutnosti a svojich povinností”, vysvetľuje rodičovská príručka, ktorú samizdatom vytlačilo združenie parížskych anglofónnych matiek. (V deň, keď opustia pôrodnicu, dojčí 55% francúzskych mamičiek a väčšina z nich prestane krátko na to… [v USA je toto číslo 74, na Slovensku 95]) Miestni mi vysvetlili, že dojčenie má stále akýsi sedliacky imidž, zrejme pozostatok z čias, keď bábätká z lepších rodín opatrovali dojky… manžel mojej priateľky mi to však vysvetlil z mužskej perspektívy – dojčenie podľa neho demystifikuje ženský prsník. Erotický objekt premení na niečo užitočné a živočíšne.

Na rozdiel od dojčenia, v tom, ako sa dostať po pôrode späť do formy, si Francúzky žiadne ospravedlnenky nepíšu… pár mesiacov po pôrode začal jej francúzsky priateľ naliehať, aby prestala nosiť tepláky a zbavila sa náhradnej pneumatiky na bruchu…operoval podľa iného scenára. Stále ju videl v prvom rade ako ženu a automaticky očakával estetické benefity, ktoré z toho vyplývajú… Francúzsky magický limit sú tri mesiace. Dovtedy musia byť tehotenské kilogramy fuč.

… Priatelia mi vysvetlia, že francúzski gynekológovia zistia, či potrebujete lekcie perineálneho zdravia jednoduchou otázkou: “Je monsieur spokojný?”

Tak tu niekde som prestala čítať a zvyšok len preskenovala. Žena ako objekt, ktorý poskytuje estetické benefity. Hrdá na to, ako sa nenechá zviazať materstvom (vety typu “Všade vo francúzsku je prítomné posolstvo, že byť rodičom je veľmi dôležité ale nie je to všetko.”), ale to, že kritérium je, či je dostatočne príjemná hračka pre pána domáceho, jej nevadí. (Tie lekcie sa nakoniec rozhodla absolvovať, ako hovorí z profesionálnej  zvedavosti, aby nám o nich mohla porozprávať. Popisuje ich ako akúsi vaginálnu gymnastiku, ktorú francúzske zdravotné poistenie hradí v plnej výške.)

Takže tak. Jediné, čo sa z tejto knihy podľa mňa oplatí prečítať, je časť o francúzskych jasliach a ako sa v nich deti stravujú.

* Nie je veľmi dobrý. Nad preklepmi prižmúrim oči, ale doslovne preložené výrazy, na ktoré je pekný slovenský voľný preklad, alebo slovné spojenia typu “láskavý vulgarizmus – MILF” nenasvedčujú veľkej profesionalite.

** Ale na to, že ju písala novinárka, sa mi zdá málo “podopretá”. Zdroje informácií nie sú žiadne štúdie, ale kamarátky, známi a pár oslovených detských lekárov a psychológov.

Ako si vychovať všežravca

Trochu sa bojím o tomto napísať. Nie som veľmi poverčivá, ale ak by náhodou v tomto prípade zafungovala kliatba internetu, tak by ma to veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi mrzelo.

Palacinky na plážiKika je dobrodružný jedák, ktorý skúša všelijaké nové veci, ide sa potrhať za brokolicou a (okrem fľakov na obruse, ktoré sú prirodzeným dôsledkom zatiaľ nie celkom zvládnutej manipulácie s príborom) s jedením nemáme problémy. Viem, z veľkej časti za to nemôžeme a je to Kikina zásluha, nie každé dieťa to rodičom takto uľahčí, ale myslím si, že náš prístup k jedlu je súčasťou úspechu.

Takže čo (ne)robíme?

Kika sa kŕmi perkeltom ešte v detskej stoličkeJa rozhodnem, aké jedlo je v ponuke, kedy a kde. Či už je to doma alebo v reštaurácii alebo na výlete, či už som ho varila ja, objednala pre seba s tým, že sa s Kikou podelím, vybrala jej niečo v all-you-can-eat bufete alebo zbalila so sebou von. Beriem trochu do úvahy aj jej preferencie (dobre viem, ako má rada palacinky, polievky, hrozno,…), ale v zásade u nás (zatiaľ?) vládne v tomto ohľade diktatúra. Nevarím pre ňu extra a takmer vždy jeme všetci to isté, aj keď to znamená, že napríklad niečo poriadne štipľavé som už nejedla ani nepamätám (čo má aj druhý dôvod – Kubo by nebol veľmi nadšený).

Kika sa rozhodne, či bude jesť a koľko. Na tú prvú otázku je odpoveď takmer vždy áno. A na tú druhú – jej porciu už mám celkom v oku, ale občas ma prekvapí, keď zje aj za dvoch. A keď niekedy nedoje, beriem to tak, že jej stačilo. Nepraktizujeme nič typu “Budeš tu sedieť, kým to nedoješ.” Keď sa stane, že nechce vôbec, dostane ten istý tanier pri najbližšom jedle.

Zatiaľ v zásade nevidela nikoho jedlo ofrfľať alebo hovoriť, že mu niečo nechutí – to určite tiež nie je na škodu.

Dúfam, že sa nám to podobne podarí aj s Kubom. (Ten zatiaľ ochutnal ryžovú kašu, banán, jablko, hrášok, zelenú fazuľku, mrkvu a pexeso.)

Víkendové surfovanie

riešenie kvadratickej rovnice a la Dr Seuss

Each value there was, well she renamed each one
Claiming that nice names would make this more fun.
“Variables, well, they’re whatever we wish
So like one, two, red, blue, I’ll call this one “fish”!

riešenie kvadratickej rovnice a la IRS

If amount on line 12 is zero, enter amount from line 7 on line 15, write “Dbl Rt” in space to left of line 15, and leave line 16 blank. Otherwise, take square root of amount on line 12. Check if square root is from: a Square root tables b Calculator

five historic female mathematicians you should know

Why I Go Home: A Developer Dad’s Manifesto:

I love my job, I love my career, I love solving hard problems, and I love crafting great software. Just not as much as I love my daughter.

bežkyňa porodila bábätko pár hodín po tom, ako dokončila maratón v Chicagu (v 39. týždni tehotenstva)

plánovaný pôrod v galérii – umenie?

Eat food. Not too much. Mostly plants. napísal aj knihu Omnivore’s Dilemma

Drahá Židovská dcéra, ustúp na kraj, keď prichádza muž. Brooklyn, október 2011! s čím mierne súvisí toto:

Boys, however, were taught to pray a different prayer:

Blessed art thou,
O Lord our God, King of the universe,
for not having made me a woman.

pink stinks:

ak ste opitá a niekto vás znásilní, môžete si za to sama ?!?!?!?!

Jedlo a nejedlo

Už nejaký čas nám na chladničke visí taký výstrižok z novín, kde Michael Polan (autor knihy Dilema všežravca, ktorú by som si raz, keď sa k nej dostanem, chcela prečítať) radí sedem pravidiel, ako jesť:

1. Nejedzte nič, čo by vaša prastará mama nespoznala ako jedlo.
2. Nejedzte nič, čo obsahuje ingrediencie, ktoré neviete vysloviť.
3. Nakupujte hlavne po okraji supermarketu – tam sa predáva zelenina, ovocie, mäso, chlieb, mliečne výrobky, zatiaľčo v strede je všetko “spracované” jedlo.
4. Nekupujte jedlo tam, kde kupujete benzín.
5. Nejedzte veci, ktoré časom nezhnijú (s výnimkou medu).
6. Odchádzajte od stola nie úplne napráskaní.
7. Užívajte si jedlo s ľuďmi, ktorých máte radi.

To, že máme radi pomalé jedlo (= v zásade nejeme fast-food… aj keď zase, treba priznať, že nejaká tá donášková pizza sa sem-tam pritrafí), som už niekoľkokrát spomínala. Ale dnes som natrafila na niečo, čo krásne ukazuje bod 5 z toho predchádzajúceho zoznamu.

Experiment, čo sa stane, keď zoberiete dva burgery, jeden kúpený v McDonalde, druhý urobený doma, a necháte ich pár dní pri izbovej teplote zavreté v igelitových sáčkoch. Choďte sa pozrieť, aký bol výsledok. Je tam niekoľko článkov s fotkami, ako tento experiment postupoval, názory o tom, prečo dopadol tak, ako dopadol, a odpoveď z McDonaldu, ktorá samotná stačí na odradenie zákazníka…

Niekto iný má zase na poličke 1-ročný happy meal (pre nezasvätených – to je detské jedlo z McDonaldu).

A ešte dve variácie na danú tému:

Food, Inc.:

Supersize me:

Mama, daj ešte večeru

Takto sa dnes Kika tvárila, keď zjedla všetko, čo bolo v miske na večeru.

A tak som pofotila a išla pohľadať druhý chod. Čo mala dobrého? Brokolicu so syrom. (Brokolicu uvarím/naparím, v malom hrnci opečiem 2 lyžice múky na troške masla, zalejem mliekom, pomiešam, dám preč z variča a vmiešam postrúhaný syr. Skombinujem to s brokolicou a rozmixujem. Na jeden krát spravím 4 porcie, jednu rovno naservírujem a tri idú do mrazničky. S úspechom sa stretla aj variácia s karfiolom.

Nuž a keď sa na mňa potom ešte hladne pozerala, tak som naservírovala ovocný dezert.

Na Vianoce som dostala knižku detských receptov a odtiaľ pochádza aj tento Kikin obľúbený. Dávame jej aj kúpené “presnidávky”, ale keď stíham (alebo keď je niečo v mraziaku), tak sa snažíme, aby jedla “domácu stravu”. Myslím si, že je dôležité, aby deti vedeli, že jedlo sa varí, ako vyzerá surové, ako rastie a nikdy nie je priskoro s tým začať. Nie sme síce ani zďaleka takí “organickí”, ako by sme chceli byť a neviem, či jej niekedy ukážeme, ako sa pestuje zelenina (aj keď by som chcela), ale určite sa budem snažiť, aby v šiestich rokoch nedopadla takto:

Jamie Oliver nie je práve môj favorit, ale momentálne robí niečo, čo si podľa mňa zasluhuje pozornosť. Tu je jeho 20-minútový TED prejav. Ak sa vám ho nechce celý pozerať (ale myslím, že za to pozretie stojí), vytrhnem z neho dve myšlienky: v Amerike dnes majú deti kratšiu očakávanú dĺžku života ako ich rodičia. Kvôli obezite. (Dokonca aj pani prezidentová to považuje za problém a rozhodla sa s tým niečo spraviť). Jamie bojuje na iných frontoch ale proti tomu istému. Hovorí o tom, že deti aj rodičov treba učiť o jedle a treba, aby sa v Amerike zase začalo doma variť.

A ja som len rada, že Kike to, čo navarím, zatiaľ všetko chutí…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...