Nakoniec sa ukázalo, že s tým cukrom to bol planý poplach (našťastie!!!!!). Výsledky z pitia sladkej vody a následného trojhodinového čakania na odbery dopadli dobre a tehotenskú cukrovku nám nenašli.
Aj keby to nedopadlo takto dobre, tak by to nebola tragédia – skúsila by som najprv upraviť stravu a keby nepomohlo, tak by nastúpil inzulín, z čoho ma ale ide poraziť, je ten celkový prístup, ktorý tu majú. Podľa štatistík, má tehotenskú cukrovku asi 5% mamičiek. Ale limity na ten prvý test (čo volajú glucose challenge test) sú nastavené tak, že “neprejde” zhruba každá piata a výsledky sú do značnej miery skreslené pohybovou aktivitou a jedlom v predošlý deň. Tú pätinu mamičiek potom pošlú na trojhodinový druhý test (glucose tolerance test), ktorý je o dosť presnejší a podľa jeho výsledkov sa stanoví ďalší postup.
Takže kopa mamičiek sa stresuje zbytočne. Áno, viem, že je lepšie robiť chyby na tej bezpečnej strane a radšej otestovať pár mamičiek navyše, ako na niektoré cukrovky neprísť. Dokonca mi ani nevadí, čo za ten “zbytočný” test zaplatím (no dobre, tu trochu kecám, trochu mi to vadí, tie peniaze by som vedela minúť aj inak – postieľku ešte stále nemáme). Tehotenstvo je síce “risky business”, ale nie je to choroba a ja nie som pacientka. Napriek tomu sa tu k tomu tak pristupuje. Ja si vždy poviem, že sa nenechám vystresovať, potom príde takéto niečo a predsavzatie je v háji. Tak ale čo sme chceli, to máme…
Na veselšiu nôtu: tento týždeň boli jarné prázdniny a aj keď sa na náš neuroscience lab nevzťahujú a celý pondelok som strávila v škole, na zvyšok týždňa sme sa aj s Ajkou a Andrejom – švagrovcami, ktorí nás prišli pozrieť – vybrali na výlet do Philadelphie (fotky tu). Ale o tom nabudúce…