Nie, nič ma nebolí, chcem len napísať o knihe, ktorá sa zaoberá históriou pôrodnej anestézy (Jacqueline Wolf: Deliver Me From Pain: Anesthesia and Birth in America).
Chytila ma už niekde zhruba na štvrtej strane úvodu, keď som mala to, čomu hovorím žiarovkový moment. A nepustila až do konca. Prečo tá žiarovka? Keď som písala o tom, ako sa Kika narodila, tak som spomínala, že posledná časť “prvej doby pôrodnej” mi dala poriadne zabrať, ale že samotné tlačenie, ktoré prišlo potom, bolo pocitovo o kus lepšie. A Wolfová píše, že ani zďaleka nie som sama, kto má takéto skúsenosti:
“Veľká väčšina žien hovorí, že koniec prvej doby pôrodnej je najbolestivejšia časť celého pôrodu. Vtedy sa krčok maternice otvára pomerne rýchlo… z pribiližne osem centimetrov na desať – teda sa otvorí úplne. Kontrakcie sú intenzívnejšie… Keď je úplne otvorený, prvá doba pôrodná končí a ženy po čase dostanú nutkanie tlačiť. Zatiaľ čo ťažko zvládateľná bolesť je typickým znakom konca prvej doby pôrodnej [nie som si istá slovenským termínom, po anglicky transition], nutkanie tlačiť je typickým znakom druhej doby pôrodnej…
Robert Bradley, pôrodník z Colorada, ktorý do roku 1962 pomohol na svet viac ako štyrom tisícom bábätiek, sa pýtal svojich “skúsených pacientiek, ktoré rodili bez medikamentov”, keby mohli mať anestézu len na desať minút počas pôrodu, ktorých desať minút by to bolo? V zásade sa ich týmto pýtal, ktorá časť pôrodu najviac bolí. Jeho pacientky si vybrali koniec prvej doby pôrodnej. Ani jedna si nevybrala začiatok, druhú dobu pôrodnú, alebo čas, kedy sa narodilo dieťa…
Svedkovia pôrodu však tradične majú na vec iný pohľad. Napriek tomu, že je to koniec prvej doby pôrodnej, ktorý spôsobuje väčšine žien najväčšiu bolesť, druhá doba pôrodná [tlačenie] podľa pozorovateľov vyzerá a znie ako najbolestivejšia… pôrodné asistentky to zvykli nazývať “animaling out” [toto si naozaj netrúfam preložiť, niečo ako vypnutie človeka a nechanie zvieraťa vo vnútri, nech urobí to, čo treba]… keď písala o svojom prvom pôrode, Rothmanová označila druhú dobu pôrodnú ako “najzvláštnejšie a určitým spôsobom najkrajšie pocity, aké som kedy mala.” Ale aj napriek tomu, keď tlačila “počula som ako mi z hrdla vychádzajú zvuky, ktorým som neverila – ako soundtrack z hororu”.
Tieto znepokojivé zvuky a to ako vyzerá druhá doba pôrodná boli pravdepodobne dôvodom, prečo doktori… tradične začali podávať celkovú alebo regionálnu anestézu na konci druhej doby pôrodnej, keď už bolo vidno hlavičku. Inými slovami, ženy prestáli celú prvú dobu pôrodnú vrátane jej náročného konca a takmer celú druhú dobu pôrodnú bez akejkoľvek anestézy, aby potom boli uvedené do bezvedomia presne, keď ich deti prichádzali na svet. Pocity doktora-svedka zavážili viac ako pocity pacientky…”
Musím prestať, lebo vám tu odcitujem celú knihu. Wolfová píše o začiatkoch anestézy – keď sa podával éter a chloroform tesne pred narodením dieťaťa a keď bol pôrod v zásade ešte stále rodinná udalosť, pri ktorej boli prítomní tí najbližší a privolané ženy z okolia (nie vždy nutne pôrodné asistentky), cez rozvoj rôznych iných druhov anestéz a to ako sa postupne pôrod stal niečím, čo vykonáva doktor [ktorý “odrodí” pacientku] a nie matka až po súčasnosť. Boli tam miesta, kedy mi naozaj behali zimomriavky po chrbte:
– Keď som opakovane čítala o tom, ako často si ženy zamieňali “nepamätám si bolesť” za “môj pôrod bol bezbolestný” – a to obzvlášť v 20tych rokoch a neskôr, keď zažívali “twilight sleep” (kombinácia morfínu a scopolamínu, ktorá v skutočnosti nemá za efekt spánok, ale stratu pamäte a stav veľkej citlivosti na akékoľvek podnety prejavujúci sa ťažko zvládnuteľným správaním – preto ženám dávali, masky na tvár, kazajky na ruky, prípadne ich pripútavali k posteliam – kedy neboli schopné sami dieťa porodiť a vyťahovať ho musel doktor kliešťami… a polovica detí sa rodila s problémami s dýchaním – doktori na to už boli tak zvyknutí, že keď sa nakoniec od tejto praktiky upustilo, tak boli prekvapení, že problémy s dýchaním pri narodení nie sú ani zďaleka také bežné ako si mysleli…).
– to ako priamo sa v rôznych dobách ľudia vyjadrovali, že pokiaľ, si ženy nebudú pamätať pôrodné bolesti, tak budú ochotné mať viac detí (a mať viac detí, obzvlášť keď ste biely Američan strednej vrstvy je dobrá a vlastenecká vec).
– to ako sa zdravotný personál vyjadroval o rodiacich mamičkách ako o niekom, kto im pridáva starosti, nespráva sa vhodne, otravuje ich a pritom to z veľke časti bolo spôsobené práve tým, aká “starostlivosť” a lieky im boli poskytnuté…
– to ako experimentovali s rôznymi liekmi a ich kombináciami, keď hľadali tú správnu anestézu, ktorá by úplne eliminovala bolesť, ale zároveň nemala negatívne dôsledky na matku a na dieťa (dodnes ju nikto nenašiel…)
– to ako Joseph DeLee v roku 1920 do svojho článku publikovaného v American Journal of Obstetrics and Gynecology napísal “Často som rozmýšľal, či to nie je zámer prírody, aby sa ženy zničili v procese reprodukcie spôsobom analogickým ako lososy, ktoré zomrú po neresení?” ????????
– to ako ženy väčšinou akceptovali rozhodnutia lekárov, čo sa týka anestézy a iných liekov podávaných pri pôrode bez námietok a otázok a pokiaľ aj mali nejaké pochybnosti, tak boli buď samotným lekárom alebo svojím okolím (manželom, priateľkami) jemne dotlačené, tam kde ich doktor chcel mať. Asi som v tomto už trochu paranoidná a samozrejme žijem v inej dobe, ale aj tak mám pochybosti, či si ženy naozaj chceli nepamätať narodenie svojich detí, alebo že ich nezaujímalo, čo sa s nimi bude diať, alebo že naozaj slepo dôverovali, že doktor predsa vie najlepšie…
A kopu ďalších. Bolo to naozaj zaujímavé čítanie – aj keď často nie príjemné. A som vďačná, že som nerodila vtedy. Ale nedá mi nedodať, že by ma veľmi neprekvapilo, keby si o 50 (dúfam, že len toľko…) rokov niekto pomyslel niečo podobné, keď bude čítať o dnešných praktikách…