Tak sme porušili náš záväzok, že nebudeme chodiť dvakrát (tu je ten prvý) na dovolenku na to isté miesto. Zvažovali sme kadečo, ale ukázalo sa, že zima je celkom rušná sezóna a Dominikánska Republika ponúkla najlepší pomer “cena/výkon”. Aspoň hotel však bol iný.
More bolo teplé asi ako klasická plaváreň. Zažili sme už aj teplejšie, ale na to, že bol v januári, to bola paráda. Ale okrem nás v ňom plávala iba jedna pani v okuliaroch (neviem, či nerobila nič iné, ale bola tam takmer vždy keď sme si išli zaplávať – čo bolo niekoľkokrát denne). Ostatní sa akurát hádzali pri brehu do vĺn. Kiku to podobne ako v Mexiku ani tu veľmi nenadchlo a bola akurát ochotná si stavať pieskové koláčiky (ktoré volala chlebíky) na brehu alebo trochu sa čľapotať v bazéne.
S tým, že nebudem piť koktaily, som bola dopredu zmierená (aj keď virgin banana mamu som si párkrát dala… prv než mi niekto povie, že som barbar, hneď podotknem, že to mohlo byť aj horšie – viď jednu rusku, čo si pýtala virgin caipirinhu = vodu s cukrom), ale ukázalo sa, že to nie je to jediné, na čo tehtoní ľudia nemajú nárok. Keď som si chcela požičať kajak, tak chlapík sa spýtal, či som tehotná. Hovorím, že hej. A on na to, že v tom prípade mi kajak nepožičia. A ja som už len dumala, že čo by sa stalo, keby som odpovedala, že nie som tehotná, iba trochu pri tele?
Kike boli drinky a kajaky ukradnuté. Okrem pečenia pieskových chlebíkov sa jej z celej dovolenky najviac páčila palacinkáreň. A palmy. A “vláčiky”, ktoré rozvážali turistov po rezorte.
Aj keď sme sa snažili dávať si pozor, niečo sme neustriehli a jeden večer jej bolo zle. Sedeli sme práve v reštaurácii a z Kiky sa to začalo valiť aj dolným aj horným koncom. Plienka a podbradník síce niečo zachytili, ale neporiadok z toho bol dosť veľký. Nakoľko sa dalo som to trochu poutierala, nechali sme sprepitné na stole a utekali na izbu. Kika to však už považovala za vybavené a až do konca výletu bola ok.
Také štastie však nemal Mišo, na ktorého niečo podobné len v hardcore verzii prišlo v noci pred odletom. Tak sme mali možnosť si v praxi overiť ako funguje miestna pohotovostná doktorka. Celkom sme ju neposlúchli, lebo vzhľadom na to, aký bol Mišo dehydrovaný, nás chcela poslať do nemocnice a my sme ju požiadali, nech ho skúsi stabilizovať natoľko, aby sme odleteli. Podarilo sa a tak sme nasledujúci deň o pár stoviek (dolárov! poslala som to celé – v španielčine! – do poisťovne a som fakt zvedavá, čo s toho bude) ľahší odcestovali.
Poznačený takýmto zážitkom a nepríjemnosťami na letisku pred odletom môj drahý manžel zahlásil, že týmto sme s Dominikánskou Republikou skončili.
Ale inak bolo fajn.