Hnačka, vracanie a rozbité auto

Tak také bolo naše cestovanie na Slovensko.

Obrázkov tých prvých dvoch vás ušetrím.

Začalo to dobre. Minulú sobotu sa nám podarilo darovať matrace, vyprázdnili sme byt a na pár dní sa ukempovali u kamarátov. V utorok sme sa pobrali na letisko a bez problémov sme prešli check-inom aj bezpečnostnou kontrolou. Ešte aj začiatok letu vyzeral v pohode, lebo obidvaja krpci, ktorých sme presne za týmto účelom cez deň unavili, zaspali, mali sme extra miesto na nohy a aj jedno sedadlo navyše.

Nuž len potom sa Kubo zobudil a keď preskúmal celý obmedzený priestor, ktorý mal k dispozícii, a zjedol večeru, začal byť nespokojný. Kombinácia hnačky a mini lietadlových záchodov zmenila prebaľovanie na pomerne náročnú činnosť. Najprv nebol schopný znovu zaspať pre toľký ruch a neskôr od únavy, ktorá sa len stupňovala. Po pár hodinách kričania sme mali pár stoviek nových nepriateľov.

A potom bolo zrazu Kike zle. Mala sivozelenú farbu, prišla o tričko a Mišo o ponožky. Letušky to zobrali v pohode. Čo bolo špinavé, pozakrývali dekami (to je na zapamätanie na ďalšie prípadné záoceánske lety… zopár ďalších nepriateľov medzi čističmi lietadla), doniesli teplé mokré uteráky na poutieranie. Kým bolo treba vystupovať, Kika už bola ako tak v pohode a na nadväzujúcom lete už veselo zase všetko komentovala, celé vracanie zabudnuté.

Vo Viedni sme si vydýchli a s radosťou sa zložili u svokrovcov. Tam nás na druhý deň prišiel vyzdvihnúť môj brat a zvyšok cesty sme absolvovali jeho autom. Ale na diaľnici, v rýchlom pruhu, kúsok pred Trenčínom sa zrazu uvoľnila predná kapota a prudko sa otvorila. Rozbila čelné sklo a preliačila strechu. Dopredu bolo vidno cez úzku štrbinu popod ňu. Našťastie sa nikomu nič nestalo a podarilo sa nám preradiť do odstavného pruhu. Tam sme bezradne postávali, kým brat telefonoval. Zrazu zastalo pri nás auto. Vystúpil z neho chalan a ja som sa ho hneď išla opýtať, či by nám predal lano, lebo najlepšie riešenie, aké nás napadlo, bolo priviazať kapotu čo najlepšie a ísť pomaly ďalej.

Tu sa ukázalo, že máme nielen smolu ale aj šťastie. Nebol to náhodný chalan ale kamarát môjho brata, ktorý spoznal jeho auto. (Pravdepodobnosť, že sa také niečo stane, je síce asi o trochu vyššia ako vyhrať hlavnú cenu v lotérii, ale aj tak!) Vytiahol lano a chvíľu sme dumali, ako ho čo najlepšie uviazať. Medzi nami žiadni skauti, žiadni námorníci, takže sme skončili pri úplne klasických uzloch. A potom dolu z diaľnice a ledva 60-tkou po starej ceste do Žiliny. Kubo aj Kika to pomerne dlho znášali celkom dobre, ale ku koncu cesty už toho mali plné zuby.

Teraz sa spamätávame. A chystáme na maratón vybavovačiek, ktoré začnú v utorok.

3 comments

  1. Tak to ste teda mali ozaj nezabudnutelny navrat. Uf! Ale tak snad ten zvysok bude super 🙂 Hlavne, ze ste stastne docestovali.

  2. Vitajte spat v Europe! 😀
    Daj tomu par tyzdnov, a budete sa moct takemuto intenzivnemu navratu uz len smiat nad salkou poobednej kavy (pripadne nad koktejlom niekde na plazi) 🙂 Teraz to uz bude len lepsie! 🙂

  3. dik za radu, vidim ze let z detmi a hlavne taky dlhy sa poze zmenit na poriadnu nocnu moru, super ze je to za vami a ze ste to zvladli.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.