Utekajúce myšlienky

Veľakrát ma už facinovalo, ako sa deti učia, hlavne keď sú úplne malé. Nasávajú ako špongie a často nás prekvapia, keď zistíme, že zrazu vedia niečo, čo sme ich neučili. Je radosť pozorovať, ako sa to deje.

Na druhú stranu, je ťažké pozorovať opačný proces. Ako človek, ktorý ešte nedávno niečo vedel, o to postupne prichádza. A čím ďalej, tým rýchlejšie. A môžte si o tom prečítať a očakávať to, ale realita je aj tak poriadny kopanec do brucha. 

Moja babička mala nedávno 89. narodeniny. Namiesto torty som napiekla makovník, ktorý už párkrát spomínala, to sa stretlo s úspechom. Základné reakcie ešte vyrozumieť vieme, ale porozprávať sa už nevieme. Myšlienky jej príliš utekajú a aj tie čo neutečú sa ťažko vyjadrujú. Niekedy, keď prídem, som ešte Ivka, ale niekedy len tá dievčinka, čo nosieva koláče.

A ja to nejako zvládnem, Kika to teraz už nesie ťažšie, lebo babičke vôbec nerozumie a nevie, ako má na ňu reagovať, ale často rozmýšľam, aké to asi má babička? Keď skôr ako stihne niečo povedať, zabudne, čo vlastne chcela, ale ostane tam to prázdne miesto a vie, že niečo chýba. Alebo aj vyjdú slová, ale sú úplne iné, ako tá myšlienka, ktorú sa snaží vyjadriť a nedávajú zmysel. A ona niekedy aj vie, že to, čo povedala, nie je dobre, ale nevie to opraviť.  

Ťažké to je.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.