Nad Tatrou sa blýska

Vedeli sme, že počasie nemá byť nič moc, ale čakal nás víkend bez detí, tak sme chceli vyjsť na nejaký kopec (bez toho, aby sme museli celou cestou počúvať frfľanie). A nie úplne len tak hocijaký kopec, dúfali sme, že by to mohol byť Kôprovský štít, lebo tam som ja ešte nebola. 

Ubytovali sme sa na Štrbskom Plese a keď v sobotu okolo deviatej vyzeralo, že prestáva pršať, vychystali sme sa von. Kým sme došli pod najbližšiu striešku na stanici, znovu sa spustil lejak, tak sme tam tak smutne prešľapovali a rozmýšľali, čo ďalej. A skončili na koláčiku a tuhom zázvorovom čaji v neďalekej kaviarni.

Našťastie, časom pršať prestalo, tak sme predsalen vyrazili. Cesta na Popradské bola, ktovie prečo, riadne premočená. Pri odbočke na Rysy čakala kopa malých krosien s kofolovými súdkami (čo si ja pamätám, bývali tam vrecká s pieskom a podobné náklady, ale vyzerá, že aj tu sa časy menia). Nebrali sme žiadne a pustili sa hore chodníkovým potokom smerom ku Hincovým plesám.

Na vzdialenosť nám nechýbalo veľa. Ale keď bolo treba už naozaj prebrodiť, tak sme to vzdali. Nelákala nás ani predstava zvyšku dňa v premočených topánkach ani prechod bosou nohou. Našli sme si lepší program – išli sme oproti kamarátom, ktorí boli zrovna tiež v Tatrách a dali nám vedieť, že kráčajú aj s deťmi od vláčika hore na Popradské.

Posedeli sme na chate, trochu pokecali a potom sme sa rozdelili. Chlapi s dvoma menšími deťmi išli na Štrbské a ja s Luciou a najstarším sme išli “len kúsok chodníkom na Ostrvu, nech Paťo vidí pleso a chatu zhora”, potom ich dobehneme. Zakecaní sme skončili v sedle (a Paťo skoro na vrchole), ale to sa už začínali sťahovať oblaky, takže nám bolo jasné, že treba ísť dolu.

Pršať začalo na otvorenej časti chodníka smerom na Štrbské, blesky, keď sme už boli skoro v lese. Koncové klesanie ku Štrbskému plesu by už bolo za šera, ale blesky išli za sebou tak husto, že s viditeľnosťou naozaj nebol problém. Pršiplášť mi vydržal, takže mokré som mala len nohy od kolien dolu a tie topánky, ktorými som sa ešte doobeda nechcela brodiť vo vode cestou na Hincovo pleso, boli premočené úplne, lebo potok už tiekol aj tu.

Moji spolupútnici na tom boli ešte horšie a navyše ich čakala ešte cesta vláčikom, tak sme ho spolu aspoň počkali s horúcim čajom.

Ale celkovo, aj keď deň začínal a končil silným dažďom a bleskami, to okno uprostred bolo výborné.

V nedeľu sme (ešte stále za dažďa) išli zbierať deti z táborov.       

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.