V predvečer začiatku nového školského roka sme mali zapnutý televízor práve vtedy, keď pustili príhovor ministra školstva. Kubo si ho s nami vypočul a zhodli sme sa, že naozaj slabota: prázdne frázy, nič motivačné, kopa buriny.
Na druhý deň som potom preposlala deťom tento otvorený list slovenskému študentstvu, ktorý sa na danú príležitosť hodí o kus lepšie (zvýraznenie moje):
Drahé žiačky/študentky, žiaci/študenti,
začína sa vám ďalší školský rok. To pre mnohých nebude dobrá správa. Prázdniny nahradí rutina školy so všetkým svojím stresom a tlakom, písomkami a skúškami.
Škola by však vôbec nemala byť niečím nepríjemným. Mala by byť miestom, kde človek spoznáva svet a samého seba.
Často to tak, žiaľ, nebýva. Škola je v mnohom odrazom spoločnosti a tá je v súčasnosti rozbitá. Máme problém zhodnúť sa na najzákladnejších veciach a konštruktívne sa rozprávať… takmer o všetkom.
Za stav, v ktorom sme, do veľkej miery vďačíme nášmu školstvu, ktoré mnohých tých dnešných dospelákov nepripravilo na výzvy dnešnej doby. Nenaučilo ich kriticky myslieť či objaviť hodnoty ako súcit, pravda, krása.
Nenasledujte, prosím, ich príklad.
Skúste si školu predstaviť nie ako fabriku na dospelých, ale ako miesto, kde človek spozná, v čom je unikátny, kde sa naučí budovať a udržiavať vzťahy, kde pochopí, v čom spočíva umenie nesúhlasiť s niekým a zároveň ho mať rád.
Nie je to ľahká úloha. V školách nám neustále vtĺkajú do hláv, že dôležité sú vedomosti (najmä tie, ktoré hneď aj zabudneme, lebo si nedokážeme predstaviť, v čom sú pre nás relevantné), nie hodnoty či sebapoznávanie. Modelom úspechu sú čisté jednotky, nie schopnosť vášnivo sa niečomu venovať alebo skutočne do hĺbky niečomu rozumieť. Celé to funguje na princípe súťaže, kde buď vyhráš, alebo prehráš, buď si hore, alebo si dole.
Veru nečudo, že to medzi tými dospelými vyzerá tak, ako to vyzerá. Veď nikto na svete sa nenarodil v tvare šablóny, do ktorej sa ho škola snaží napasovať. A prečo by sme mali v kuse s niekým súťažiť? Prečo musí niekto vždy prehrať?
Poviete si – my ako radoví žiaci či študenti s tým nič nezmôžeme. Je tu taký systém. Musí prísť reforma zhora.
Áno, musí, ale nikto nie je bezmocný, ani radový študent. To by mala byť prvá lekcia, ktorú človeka škola naučí. Je na vás, ako sa postavíte k požiadavkám, ktoré na vás škola má, a rovnako je na vás, čo budete od školy požadovať vy.
Napriek všetkému stále žijeme v slobodnej spoločnosti, v ktorej sa dá diskutovať. A tak diskutujte so svojimi spolužiakmi aj pedagógmi o veciach, nad ktorými premýšľate. Nie drzo a arogantne, ale inteligentne a s nadhľadom. Keď človek v živote hľadá pravdu, iní sa často pridajú.
Venujte sa niečomu, na čom vám záleží. Aj keď to bude znamenať, že sa menej podstatným veciam budete venovať menej, a to aj za cenu, že na vysvedčení nebudú len jednotky. A ak neviete, na čom vám záleží, zistite to. Čítajte knihy, rozprávajte sa s inými a načúvajte, čo vo vás rezonuje.
Skúste niečo tvoriť. Každý má iné tvorivé talenty, no každý nejaké má. Skúste nájsť tie svoje a skúste pomôcť aj iným nájsť tie ich.
Keď vám bude ťažko, hľadajte pomoc. Nie je to slabosť, ale tichá forma sily. Pomoc sa vždy nejaká nájde, niekedy na miestach, kde by ste ju nečakali.
Nerozmýšľajte príliš nad vecami, ktoré neviete ovplyvniť.
Môže sa zdať, že takých vecí je až ubíjajúco veľa, no vedzte, že to, čo máte v rukách, je úplne kľúčové. Tak ako sa vy budete k sebe samým a k sebe navzájom správať dnes, tak bude táto krajina o desať-dvadsať rokov vyzerať. Držím vám palce.