Napísali Thinky Wanderer a Claude
Je neskoro.
Stačí ti jeden pohľad a vieš to. Na pláži sú už všetci: susedia, turisti so spálenými ramenami a zdvihnutými telefónmi, deti, ktoré niekto zabudol odviesť preč. Kruh ľudí okolo niečoho na piesku. Kruhy sú zvláštne. Zvonka vyzerajú ako starostlivosť, zvnútra ako klietka.
Ty stojíš zvonka.
Nemáš šancu dostať sa k nej nepozorovane. Máš dve možnosti a obe sú zlé. Tak sa svet, ako časom zistíš, prihovára šestnásťročným najčastejšie.
Prvá: otočiť sa, ísť domov a dúfať. Dúfať, že jej veľmi neublížia. Že ju odvezú do miestnej nemocnice, a nie do nejakého labáku ďaleko preč, kam sa nedá prísť na návštevu s taškou pomarančov a plánom úteku. Dúfanie je lacné a nikto ťa pri ňom nevidí. Preto ho ľudia majú tak radi.
Druhá: prepliesť sa pomedzi ľudí, rýchlo niečo zaklamať a dostať ju do vody.
Druhá by vyriešila kopu neskorších problémov. Lenže skús odniesť z pláže niekoho, kto nevie poriadne chodiť, keď máš šestnásť. Keď je tu takmer každý, kto ťa pozná od malička. Títo ľudia poznajú tvoju mamu aj sestru, tvojich priateľov aspoň z videnia. Vedia o tebe všetko, čo sa o človeku dá vedieť zvonka. A v spoločnosti tohto dievčaťa ťa nevideli ani raz.
Koniec koncov, ani ty si ju takto ešte nevidela. Na suchu. Nehybnú. Stretávali ste sa vždy vo vode, za útesom, na mieste, ktoré bolo tvoje dávno predtým, než bolo vaše.
(Toto všetko viem, lebo si mi to povedala. Povedala si mi takmer všetko. Dostaneme sa k tomu.)
Čo more vezme, to more vráti. Len nie vždy to isté a nikdy nie tomu, kto stratil.
— hovorí sa v prístave
To ráno ste sa s mamou pohádali pri raňajkách. Nič veľké, nikdy to nebolo nič veľké. Hrnček, ktorý si trikrát posunula, kým nestál tak, ako mal stáť. A mamin povzdych, ten dlhý, ktorý vždy znamenal prečo nemôžeš byť normálna, hoci to nahlas nikdy nepovedala. Nemusela. Niektoré vety sa v rodinách nevyslovujú. Dedia sa ako nábytok.
Utiekla si na pláž. Bežala si celou cestou, lebo beh je jediný spôsob, ako niečo cítiť a nemusieť o tom premýšľať. Potom more. More z teba zmývalo všetko, čím si nechcela byť. Tak si to vtedy cítila a tak si mi to neskôr povedala, presne týmito slovami, akoby si ich dlho nosila vo vrecku a čakala, komu ich dáš.
Za útesom bolo tvoje miesto. Plytčina, potom náhly zráz do modrej, skaly obrastené riasami, ktoré sa hýbali ako vlasy. Turisti tam nechodili, susedia tiež nie. Prúd, hovorievali. Nebezpečné. Pre teba to znamenalo: ticho.
A v tom tichu ona.
Najprv si si myslela, že sa ti to zdá. Morské víly predsa vymyslel Andersen (alebo to boli Grimmovci?), pravdepodobne v tvorivej atmosfére podporenej niekoľkými promile. Ale ani to nebola prvá myšlienka, ktorá ti prebehla hlavou.
Prvá bola nechuť. Niekto objavil tvoje miesto a teraz sa oň budeš musieť, chtiac-nechtiac, deliť.
Druhá bola závisť. Votrelkynine dlhé vlasy sa za ňou ladne vlnili a vôbec jej neprekážali. Ty si si tie svoje musela zopnúť a napevno si nasadiť plavecké okuliare, a aj tak sa ti po chvíli uvoľnili a hádzali sa ti do tváre.
Až pri tom si si všimla, že ona okuliare nemá. Ani vtedy to ešte nebolo zjavné. Jasné, bez okuliarov sa ľahšie pláva v bazéne ako v mori, ale aj v mori sa nájdu takí, ktorých soľ neštípe.
Potom k tebe priplávala. Rovno, vlnivo, celým telom, ako plávajú tvory, ktoré nikdy nemuseli rozmýšľať, ako sa pláva. Vypustila zopár bublín a na krku sa jej mihli žiabre, jemné a ružové ako záhyby na vnútornej strane mušle. A namiesto prstov na nohách mala plutvy.
Aj v teplej vode ťa striaslo.
Musela si sa vynoriť. Telo je v tomto neoblomné: môžeš hľadieť na zázrak, ale najprv sa nadýchneš. Keď si sa znovu ponorila, už tam nebola. Plávala si okolo útesu, pozdĺž pobrežia na jednu aj na druhú stranu, kým sa nezošerilo a voda nesčernela. Nič.
Cestou domov si nevedela myslieť na nič iné. Doma si šla rovno do izby a mama nepovedala nič. To bolo horšie, ako keby niečo povedala.
Teraz sa tlačíš bližšie. Lakeť, prepáčte, ďalší lakeť. Niekto ťa osloví menom. Nereaguješ.
Prvé, čo uvidíš, sú jej vlasy. Na piesku vyzerajú zelenkasto a to ťa zarazí viac než čokoľvek iné, lebo vo vode si si to nikdy nevšimla. Vo vode boli jednoducho tmavé. Až svetlo na súši ukáže, aké veci naozaj sú. Alebo akými sa na súši stanú. Zatiaľ nevieš, ktoré z toho platí.
Väčšina ľudí len pozerá z bezpečnej vzdialenosti, ktorú si každý vymeral sám podľa toho, koľko mu zostalo odvahy. Dvaja pri nej kľačia.
Sven, plavčík, rozpačito začína s dýchaním z úst do úst. Dúfaš, že jeho váhanie je spôsobené len tým, že pod ním neleží obyčajný človek. Že keby tam ležal ktokoľvek iný, turistka, ktorú prekvapili vlny, alebo opitý chalan z mesta, reagoval by rýchlejšie a istejšie. Dúfaš v to, lebo inak by si musela uveriť niečomu horšiemu a na to teraz nemáš čas.
Pri jej nohách kľačí pani Shlinová. Mgr. Helena Shlinová, ako stojí na tabuľke na dverách kabinetu na prvom poschodí základnej školy, kde ťa kedysi naučila násobilku, vybrané slová a to, že sa na ľudí neukazuje prstom. Myslíš si, že ju sem dohnala zvedavosť. Možno aj to, že keď roky riešite neštandardné situácie s tlupou detí a popritom sa im snažíte vysvetliť, ako funguje tento zmätočný svet, nestuhnete, keď sa stretnete s nemožným.
Tak si si to vtedy vysvetlila. Bolo to rozumné vysvetlenie. Rozumné vysvetlenia sú to najnebezpečnejšie, čo sa ti môže stať: keď ich máš, prestaneš sa pozerať.
Pani Shlinová jej prechádza prstami po chodidlách, pomaly, až po miesto, kde by mali byť prsty. Nie ako niekto, kto skúma. Ako niekto, kto si overuje.
„Naozaj sú to plutvy,” povie. Tichšie, než by bolo treba, aby to počul dav. Akoby to hovorila niekomu konkrétnemu.
Za tebou ktosi oznamuje, že už volali sanitku. A že Brannov brat robí v tom výskumnom ústave za mestom, tak zavolal aj tam, nech si ju prídu pozrieť odborníci, nech je o ňu postarané. Postarané. To slovo počuješ, ako keď cvakne zámka.
„Dajme ju do vody,” povieš. Je to jediné, čo ti v tej chvíli napadne. „Možno je ako tie vyplavené ryby, viete? Vzduchom jej možno ešte ublížite.”
Voda by jej naozaj pomohla. Ale vieš, že aj na vzduchu chvíľu vydrží. Na pláži si to síce neskúšala, ale posledné týždne ste spolu sedávali na útese, teda ty na skale a ona väčšinou po hruď vo vode. Keď pochopila, že ty pod vodou naozaj dýchať nevieš, bola ochotná rozprávať sa hore. Vydržala čoraz dlhšie. Pripisovala si to tomu, že je k tebe ohľaduplná.
Nikdy ti nenapadlo, že trénuje.
Keď sa ti dieťa vráti od mora tiché, nevypytuj sa. Buď rada, že sa vrátilo.
— rada, o ktorej nikto nevie povedať, od koho ju má
Po tom prvom stretnutí si za útes chodila ešte častejšie než predtým. Dlho tam nikto nebol. Hovorila si si, že by si mala byť rada. Veď presne toto si chcela, svoje miesto a svoje ticho, a pamätala si si tú prvú nechuť. Ale zvedavosť bola silnejšia. Alebo osamelosť, ktorá sa za zvedavosť rada prezlieka. Zakaždým si dúfala.
Ani raz ti nenapadlo, že sa ti to mohlo len zdať. Pamätala si si to príliš presne. Bolo to rovnako skutočné ako hádka pri raňajkách, ako beh na pláž, ako pocit, keď sa nad tebou zatvorí hladina.
Preto ťa veľmi neprekvapilo, keď si ju jedného dňa zbadala znovu.
Plávala pomedzi kŕdeľ malých striebristých rybiek a tie ju brali ako jednu zo svojich. Otáčali sa s ňou, keď sa otočila ona, jedno telo s mnohými srdcami. Keď si sa priblížila, splašili sa a rozprskli ako hodená hrsť mincí.
Ona zostala.
Dlho ste sa na seba len pozerali. Znovu ťa zaujali tie vlasy. Ignorovali fyziku. Namiesto toho, aby sa medúzovito rozliezali na všetky strany, takmer spôsobne zostávali popri tele. Mali ten nedbalý štýl, o ktorom na súši každý vie, že stojí hodinu sústredenej práce a dva drahé prípravky.
Musela si sa nadýchnuť. Keď si sa ponorila, bola tam stále.
Ukázala si jej prstami: hore, hore.
Nič. Potom sa pohla a začala okolo teba opisovať oblúk, pomaly, ako keď sa niečo rozhoduje, či si ťa pozrie zblízka. Znova si sa musela nadýchnuť, a kým si bola nad hladinou, ona sa vynorila za tebou. Bez zvuku. Obzrela si sa len kvôli chĺpkom na krku, ktoré sa dvíhajú, keď sa na teba niekto uprene díva. Je to staré zvieracie zariadenie, ktoré ľuďom zostalo z čias, keď ešte vedeli, že sú korisť.
Nad vodou ti ukázala: dole, dole. Šplechla a ladne sa ponorila.
Vzdychla si, povedala si si, že to skúsiš ešte raz, a ponorila si sa za ňou. A potom znova. Pri treťom dole, dole si si povedala, že škôlkarských hier už bolo dosť, a zostala si hore.
Nečakala si dlho. Vynorila sa pred tebou, nad hladinou len čelo a oči, a nehybne sa na teba dívala.
„Ahoj?” Cítila si sa hlúpo. Ako sa človek prihovára morskej víle? Ktorá má uši pod vodou… Má vôbec uši?
Odpoveďou bolo jedno pomalé, takmer žabie žmurknutie.
„Asi mi nepovieš, kto si. Ja som Rina.”
Zvraštené čelo, zopár bublín, ticho.
„Toľko k prvému kontaktu.” Niekde vzadu v hlave si vedela, že existuje posunková reč, ale povedala si si, že aj keby si ju ovládala, bola by ti nanič. V podmorských školách ju určite neučia.
Spomenula si si na Tarzana a Jane a skúsila si to inak. Ukázala si na seba. „Rina.”
Ona ukázala na seba. Zaváhala. To zaváhanie si si nevšimla, prečo by si aj mala. Potom zabublala: „Lee… Lee-nha.”
Nevedela si, či ti hovorí svoje meno, alebo len po svojom opakuje to tvoje. Nebolo by pravdepodobné, aby ste sa volali tak podobne, nie? Je to jej verzia Riny, rozhodla si sa. Dobre. Budeš ju volať Leena.
(Neopakovala.)
A tak sa začali vaše stretnutia.
Spočiatku boli rozhovory ľadovcovo pomalé. Slovíčko po slovíčku. Začala si nosiť veci: mušľu, ktorú poznala, jablko, ktoré nepoznala, hrebeň, nad ktorým sa dlho mračila, akoby si na niečo takmer spomenula. Potom gumené obrázkové knižky, aké dávajú malým deťom do vane. Ani to veľmi nepomohlo. Leena sa chcela rozprávať o rybách, o riasach a o prúdoch, ktoré mali farby, a nerozumela skoro ničomu pozemskému. Ale po niekoľkých frustrujúcich mesiacoch ste sa vedeli dohovoriť na akejsi bábätkovskej úrovni.
Musela si uznať, že Leena spravila obrovský pokrok. Ty sama si hneď zo začiatku pochopila, že jej čudný žblnkotavý jazyk sa nenaučíš nikdy. Boli v ňom zvuky, pre ktoré ľudské hrdlo nemá miesto. Ona sa však učila rýchlo. Rýchlejšie, než by malo byť možné. Deti sa tiež učia rýchlo, myslela si si.
Nie každý, kto sa rýchlo učí, je dieťa.
Stretnutia nadobudli rutinu. Najprv ste sa chvíľu kostrbato rozprávali, potom sa učila nové slová, a keď sa jej už nechcelo, natiahla ruku, dotkla sa prstom tvojich pier a niekoľkokrát zopakovala:
„Ty. Ty. Ty.”
Nie vždy sa ti chcelo. Ale väčšinou si začala rozprávať a ona počúvala. Nebola si si istá, čo všetko jej rozumie. Myslela si si, že kde-tu slovo, ktoré ste sa spolu naučili. Hovorila si si, že počúvať plynulú reč jej určite nezaškodí. Veď aj deti sa veľa naučia len tým, že počúvajú.
A tak si jej rozprávala to, čo by iné dievča písalo do denníka. Lenže denník nemá prsty, ktorými sa ťa dotýka, ani oči, ktoré nežmurkajú.
Rozprávala si jej, ako si kedysi plánovala utiecť z domu. Mala si to premyslené do posledného detailu. Peniaze na prvý mesiac si mala v obálke prilepenej zospodu šuplíka. Bývať si mala u kamarátky svojej dospelej sestry, ktorá by sa spočiatku strašne hnevala, ale nemala by to srdce poslať ťa preč. Povedala si jej aj to, prečo si napokon neodišla. Že kamkoľvek by si šla, prišla by si tam aj ty.
Rozprávala si jej, ako ťa štve, keď doma niečo zostane na mieste, kam to nepatrí. Keď sa dá, jednoducho to upraceš. Ale niekedy to necháš tak, aby sa na teba zase všetci nedívali čudne. Potom sa nevieš na nič sústrediť, lebo vieš, že prázdna rolka od toaletného papiera stále stojí v kúpeľni na umývadle, a nie v krabici na zber papiera.
„Nie je to nič hrozné, vieš,” povedala si. „Len také omínanie. Ako keď ťa niečo svrbí. No hej, teba asi nič nesvrbí. Ale keby ťa svrbelo. Snažím sa to poškrabať a nejde to. Keď si poviem, že keď najbližšie pôjdem do kúpeľne, tak ju odnesiem, trochu to pomôže. Môžem aspoň robiť iné veci, aj keď viem, že tam je. Ale kým ju neodnesiem, nemám pokoj.”
Leena na teba hľadela tými nežmurkajúcimi očami a ty si si myslela, že nerozumie.
Rozprávala si jej všeličo. O sestre, ktorá odišla a volá raz do mesiaca, vždy v nedeľu a vždy trochu priveselo. O otcovi, ktorý odišiel ešte skôr a nevolá vôbec. O tom, ako ťa susedia volajú naša Rina, akoby si bola niečo, čo spoločne vlastnia. O tom, aké je to, keď ťa všetci poznajú a nikto ťa nevidí.
To posledné si povedala len raz. Leena vtedy prvýkrát zatvorila oči. Nežmurkla, naozaj ich zatvorila, a dlho ich neotvorila.
Z tých stretnutí si sa vracala zvláštne vyčerpaná a chrapľavá, akoby si celé popoludnie kričala do vetra. „Zase si vrieskala na pláži?” pýtala sa mama. Nevedela si, čo na to povedať, tak si mlčala, a to jej stačilo ako potvrdenie.
Koža medzi prstami na nohách sa ti začala lúpať, tenká a priesvitná. Soľ, povedala si si. Pod vodou si vydržala čoraz dlhšie: minútu, minútu a pol, dve. Tréning, povedala si si.
Ľudia sú mimoriadne nadaní v tom, čo všetko si dokážu povedať.
Nepočúvaj, čo hovorí voda. Voda nehovorí. Voda sa učí.
— vyryté do okraja katedry v kabinete na prvom poschodí; nikto sa k tomu nepriznal
Pani Shlinová zdvihne hlavu a pozrie sa na teba. Dlho. Nie tak, ako sa učiteľka pozerá na bývalú žiačku. Tak, ako sa človek pozerá na niečo, čo už raz videl, len z druhej strany.
„Má pravdu,” povie. „Do vody.”
Polovica ľudí na pláži sa u nej učila násobilku. Druhá polovica jej aspoň raz niesla nákup alebo pozná niekoho, kto ju pozná. Na takýchto miestach nie je autorita rebrík, ale sieť. Dav sa pohne.
Sven zdvihne Leenu pod pazuchami. Ty ju chytíš za nohy. Plutvy sú studené a hladké a jemne sa ti ovinú okolo zápästí, akoby si pamätali, kto si. Niesť niekoho je ťažšie, než to vyzerá vo filmoch. Je ťažká tak, ako je ťažké všetko mokré a nehybné. Niekto plače, niekto sa smeje tým smiechom, ktorý je v skutočnosti strach.
Voda vám siaha po kolená, po pás, po hruď. Sven zastane.
„Ďalej nie, Rina. Tam je prúd.”
„Viem,” povieš. Vieš to lepšie ako ktokoľvek na tejto pláži. Prevezmeš si ju od neho celú. Vo vode je zrazu ľahká, akoby sa o polovicu jej váhy postaralo more.
Plávaš. Za bóje. Za útes. Na svoje miesto. Za tebou, ďaleko, sa na brehu zlieva drobná čiara ľudí. Z nej sa odlepí jedna drobná postava a beží po pláži. Niekto zavolal tvoju mamu. Samozrejme, že niekto zavolal tvoju mamu. Na takýchto miestach niekto vždy zavolá tvoju mamu.
Za útesom otvorí oči.
Nadýchne sa. Žiabre sa jej na krku roztvoria ako ústa, ktoré si spomenuli na hlad. Potom sa nadýchne aj ústami a pozrie sa na teba.
„Ďakujem, Rina,” povie. „Vedela som, že prídeš.”
Povie to plynulo. Povie to s tvojou intonáciou, s tým malým zdvihnutím na konci vety, ktoré máš po mame a ktoré neznášaš. Tvojím hlasom, len trochu mokrejším.
Dlho nič nepovieš. Voda ti špliecha po bradu.
„Ty… rozumieš.”
„Rozumela som celý čas. Teda, nie celý. Na začiatku nie. Na začiatku som mala len pár slov a dve slabiky.” Usmeje sa a ten úsmev je tvoj. Poznáš ho zo zrkadla, z fotiek, z výkladov obchodov, keď ideš okolo a nečakáš ho. „Myslela si si, že ma učíš. Ty si mi pripomínala.”
„Pripomínala čo?”
„Všetko.” Pokrčí plecami, ktoré sú teraz o čosi širšie než predtým. Alebo sa ti to len zdá. „Slová. Hrebene. Jablká. Aké je to, keď ťa všetci poznajú a nikto nevidí. To posledné som si pamätala aj bez teba. To sa nezabúda.”
Mala by si sa báť. Bojíš sa. Ale pod strachom je ešte niečo, teplé a hanebné, čo sa dvíha ako príliv: niekto ťa celý ten čas počúval. Naozaj počúval. Každé slovo.
„Prečo si vyšla na pláž? Mohli ťa…”
„Mohli.” Prikývne. „Ale keby si sa stratila za útesom sama, hľadali by ťa. Člny, potápači, tvoja mama na móle s fotkou v ruke. Takto ťa sto ľudí videlo vojsť do vody.” Kývne bradou smerom k brehu. „A sto ľudí uvidí, ako sa vraciaš.”
Ešte nerozumieš.
Rozumieš.
„Svedkovia nie sú na to, aby videli,” povie Leena jemne, ako keď sa malému dieťaťu vysvetľuje niečo o svete. „Sú na to, aby si boli istí.”
„A čo ja?”
Dlho sa na teba pozerá. Potom zdvihne ruku nad hladinu a ukáže prstami tak ako vtedy, prvýkrát, keď to bola ešte hra.
Dole. Dole.
„Chcela si odísť,” povie. „Mala si to premyslené. Obálku, sestrinu kamarátku, prvý mesiac. Povedala si mi, prečo si neodišla. Že kamkoľvek by si šla, prišla by si tam aj ty.” Odmlčí sa. „Tam dole neprídeš. Tam dole to more zmyje. Všetko, čím nechceš byť.”
Nepovie ti, že more nerozlišuje. Že zmýva všetko, nielen to, čo si vyberieš. Nepovie ti, čo všetko zmylo jej.
Nebudem predstierať, že som ti to povedala. Nespýtala si sa. Myslím, že si sa nespýtala, lebo si nechcela počuť odpoveď, a to ti nevyčítam. Ja som sa kedysi tiež nespýtala.
Pozrela si sa na breh. Na tú drobnú postavu, ktorá dobehla k vode a zastala, lebo ďalej sa nedá, a teraz tam stála s rukami pri ústach. Pozerala si sa dlho. Dosť dlho na to, aby som si myslela, že som prehrala.
Potom si sa nadýchla, naposledy tak, ako dýchajú ľudia, a šla si dole.
Neviem, čo si cítila, keď si prvýkrát nasala vodu a nezačala si sa topiť. To mi nikto nepovie, ani ty, už nie. Viem len, čo som cítila ja pred štyridsiatimi piatimi rokmi na tom istom mieste. Akoby som celý život zadržiavala dych a niekto mi konečne dovolil vydýchnuť.
Videla som, ako sa ti rozhrnuli vlasy. Na chvíľu sa medúzovito rozliezli na všetky strany, presne tak, ako si to vždy neznášala. Potom sa ti pomaly a spôsobne uložili popri tele. Konečne poslúchali. Vždy si to chcela.
Ešte si ma držala za ruku. Pustila som ťa ja.
Potom som plávala hore. S každým záberom nôh som cítila, ako sa mi prsty jeden po druhom rozpletajú z plutiev a ako sa mi koža na krku zaťahuje. V plytčine mi vlasy na slnku menili farbu z tmavozelenej na tvoju hnedú. Bolelo to. Nikto ti nepovie, že návrat bolí viac než odchod. Teraz to vieš.
Ty si to už nevidela, tak ti to poviem ja.
Vyšla som z vody na tvojich nohách. Neisto, potácavo. Všetci si mysleli, že od vyčerpania. Sven ma zachytil, keď som v plytčine padla na kolená. Dav sa rozostúpil a zrazu to už nebol dav, ale ľudia. Tí ľudia vyslovovali tvoje meno, naša Rina, naša Rina je v poriadku, a vyslovovali ho, akoby ho vlastnili. Teraz už rozumiem, prečo ťa to štvalo.
Tvoja mama ma objala tak silno, že mi v chrbte zapraskali stavce, ktoré som štyridsaťpäť rokov nepoužívala. Plakala a opakovala: „Ty, ty, ty hlupaňa, ty si ale…” a nikdy to nedopovedala. Voňala chlebom, opaľovacím krémom a strachom. Nehýbala som sa. Nevedela som, kam s rukami. Potom som si spomenula, na tvoju spomienku, nie na moju, a objala som ju tiež.
Na začiatku som ti povedala, že je neskoro. Nebola to pravda, tak si to vtedy cítila ty. Prišla si presne načas: vo chvíli, keď už nebolo kam ustúpiť. Je to jediná chvíľa, v ktorej sa ľudia naozaj rozhodujú. Všetky ostatné sú len nanečisto.
A áno, na pláž som vyšla naschvál. Omdlela som už nenaschvál. Vzduch nad pieskom je iný ako vzduch nad útesom, ťažší, plný cudzích dychov. S tým som nerátala. Keby si neprišla, odviezli by ma do ich labáku a ty by si ma tam chodila navštevovať s taškou pomarančov a plánom úteku. Vymyslela si ho celý za tie dve minúty na okraji davu. Viem to. Bol to dobrý plán.
Sanitka prišla o dvadsať minút, ľudia z ústavu o hodinu. Mali čln, potápačov a sonar a tri dni prečesávali zátoku. Nenašli nič. Buď si sa im vyhla, alebo si o nich ani nevedela. Neviem, ktoré je lepšie.
Video z pláže malo do večera štyri milióny pozretí. Do rána ho všetci vyhlásili za vygenerované umelou inteligenciou: vraj zlé svetlo, vraj divné prsty. Svet má veľmi dobre natrénované, ako nevidieť to, čo by ho nútilo zmeniť sa. Nikto to nevie lepšie ako ty a ja.
Pätnásťročná Helena B., ktorú od utorka hľadali záchranári aj dobrovoľníci, sa v piatok ráno sama vrátila z mora na pláž pri severnom útese. Lekári ju označili za vyčerpanú, no zdravú. „Je ako vymenená,” povedala dojatá matka. „Taká pokojná.”
— Pobrežný spravodaj, 15. augusta
Tvoje spomienky mi zostali ako izba, z ktorej si práve vyšla. Ešte teplá. Hrnček na stole, kniha otvorená na strane sto dvanásť, odtlačok tela v perine. Chodím po nej potichu. Viem, kde je obálka zospodu šuplíka. Nechala som ju tam. Pre prípad, že by si sa raz vrátila. Alebo pre prípad, že raz budem chcieť odísť ja. Ukázalo sa, že je to tá istá obálka.
Pri raňajkách mi mama povedala, že som nejaká pokojná. Potom mi odhrnula vlasy z čela a nechala tam ruku o chvíľu dlhšie, než bolo treba. Myslím, že to dlho nerobila. Myslím, že čakala, kým bude smieť.
„Vedela som, že z toho raz vyrastieš,” povedala.
Chcem, aby si to vedela: tvoja mama je šťastná. Neviem, či ti to pomôže, alebo ublíži. Mne to robí oboje naraz, a to som si myslela, že také veci už necítim.
Prázdna rolka od toaletného papiera stojí v kúpeľni na umývadle už tretí deň. Mama si ju nevšimla. Ja áno. Každé ráno nad ňou stojím a čakám.
Nič.
Nesvrbí ma to. Mala si pravdu. Mňa nič nesvrbí.
V nedeľu som stretla pani Shlinovú na cintoríne. Nehľadala som ju. Hľadala som niečo iné, niečo, čo som nevedela pomenovať, kým som to nenašla. Malý hrob pod lipou. Priezvisko, ktoré som nepoznala hlavou, ale kosťami. Pod ním milovaná mama. A v pohári čerstvé astry.
Stála za mnou s krhlou v ruke.
„Nosím jej ich každú nedeľu,” povedala. „Štyridsaťpäť rokov.” Odmlčala sa. „Bola mi mamou dlhšie ako tebe.”
Nevedela som, či na ňu smiem kričať. Nevedela som, či mám právo plakať. Tak som nerobila ani jedno. Len som stála a dívala sa na astry. Boli fialové. Pre fialovú pod vodou nie je slovo.
„Hnevala si sa na mňa?” spýtala sa.
„Prvé roky. Potom som zabudla prečo. Potom som zabudla na koho.”
„A teraz?”
„Teraz sa mi to vracia.”
Prikývla, akoby jej to stačilo. Možno jej to stačilo. Možno sa štyridsaťpäť rokov bála, že si pamätám viac.
„Nepozeraj sa dlho do akvárií,” povedala. „A nečakaj, že svet bude taký, ako si ho pamätáš. Nebude. Ani ty nebudeš.” Otočila sa na odchod, potom ešte zastala. „Aj ja som sa kedysi volala inak. Už neviem ako. Niekedy pri odlive mám pocit, že to počujem.”
Takže tak.
Večer, keď mama zaspí pri televízore, chodím na útes. Sedím na tvojej skale a ty si tam, kde som bývala ja. Väčšinou si po hruď vo vode, niekedy vidno len čelo a oči. A rozprávam ti to. Toto. Celé, od začiatku, znova a znova, lebo raz to budeš potrebovať a ja neviem kedy.
Nie som si istá, čo všetko mi rozumieš. Myslím si, že kde-tu slovo. Ale hovorím si, že počúvať plynulú reč ti určite nezaškodí. (Vidíš? Aj túto vetu mám od teba. Mám od teba všetky vety.)
Zabudneš. Najprv slová pre veci, ktoré pod vodou nie sú: rolka, obálka, raňajky, perina. Potom tváre. Potom to, prečo si odišla. Mamu zabudneš ako poslednú a bude to bolieť, aj keď už nebudeš vedieť, čo bolí.
Nechaj si z mena aspoň kúsok. Ja som si nechala dve slabiky. Štyridsaťpäť rokov som ich opakovala rybám a nevedela som, čo znamenajú. Teraz už viem. Jedna im chýbala. Tá prvá.
Shlinová mala pravdu, svet nie je taký, ako som si ho pamätala. Je hlučnejší, svieti aj v noci a každý v ňom drží v ruke malé okno, cez ktoré sa díva inam. Niekedy stojím pri vode dlhšie, než by som mala. Nehovorím, že chcem späť. Hovorím len, že viem, aké to je, mať obálku zospodu šuplíka.
Dnes večer, keď som už vstávala, si sa vynorila až po bradu. Natiahla si ruku z vody a dotkla si sa mojich pier. Prsty máš už spojené tenkou, priesvitnou blanou.
„Ty,” zabublala si. „Ty. Ty.”
Viem, čo to znamená. Viem to lepšie ako ktokoľvek na svete.
Znova si sadám a rozprávam.