Napísali Thinky Wanderer a Claude
TW
Anina chcela odísť. Vedela, že aj keby sa otočila hneď teraz, po Erica do škôlky príde neskoro. Šošovky to vedeli tiež a boli taktné ako vždy: pravdepodobnosť včasného príchodu, štyri percentá, zobrazili v kútiku oka sivou, aby to nepôsobilo vyčítavo.
Vedela aj to, že keby sa otočila hneď teraz, pani Franeková by tam možno ešte bola. Pani Franeková vychovala štyri vlastné deti, takže na rodičov, ktorí dobiehajú, sa nehnevala. Iba si ich pamätala. Aninu mala rada, lebo jej pripomínala mladšiu sestru, a hovorila jej zlatko. Za lakeť ju pritom chytala o niečo pevnejšie, než bolo treba.
Lenže aj pani Franeková zvyčajne odchádzala štvrť hodiny po zatvorení. Ak tam ešte zostali nejaké deti, odviedla ich k školníkovi, ako všetky učiteľky.
Školník, pán Dern, býval v malom služobnom byte za telocvičňou. Deti v poslednom čase veľmi rád nemal a nesnažil sa to skrývať. Neskrýval to pred nimi ani pred rodičmi, ktorí si po ne prišli neskoro. Eric tvrdil, že pán Dern zamyká deti do skrine s loptami. Pán Dern nikdy nikoho do skrine s loptami nezamkol. Nemusel. Stačilo, ako sa díval.
Anina ho tam nenechávala naschvál. Ale niektoré dni mali vlastnú vôľu a robili všetko pre to, aby ju udržali v kancelárii. Ešte chvíľku. A ešte jednu.
Kým si balila veci a prezúvala sa, okolo dverí pomaly prešiel Trin z vedľajšej kancelárie. Trin s tmavými kruhmi pod očami a s pohľadom, ktorý v poslednom čase rád strácal zaostrenie. Trin v košeli, ktorú mu Anina včera v duchu pochválila. Takéto komplimenty sa nahlas nehovoria mužom, ktorým nedávno zomrela žena.
Košeľa sa zrejme páčila aj Trinovi. Páčila sa mu natoľko, že si ju obliekol druhý deň za sebou. Buď to, alebo sa od včera neprezliekol. Prestaň. Tadiaľto nie.
Anina chcela odísť, otočiť sa, stihnúť pani Franekovú, a predsa.
„Trin, prečo si ešte tu?“
Trin zdvihol hlavu. Trvalo mu to o chvíľu dlhšie, než by malo, a Anina už ľutovala, že prehovorila. Kým rozmýšľala, ako ten rozhovor skrátiť, v dolnom okraji zorného poľa sa jej rozsvietil tenký sivý riadok.
Bojím sa ísť domov. (93 %)
Predslov, betaverzia 0.9. Osemnásť mesiacov jej práce, tri pokazené dovolenky a jedna rozbitá kávovarka.
„Bojím sa ísť domov,“ povedal Trin.
Deväťdesiattri percent. Na prezentácii pre investorov by sa za to tlieskalo.
„Dom mi ráno uvaril dve kávy.“
„Dá sa to prestaviť. Stačí vymazať jej profil.“
„Viem.“
„Sú to dva kliky, Trin.“
„Viem.“ Oprel sa plecom o zárubňu, akoby ho tá veta stála viac síl, než mal. „Keď ju vymažem, dom sa ma zajtra ráno spýta, či si dám kávu. Iba mňa. Rena sa ma to pýtala každé ráno devätnásť rokov. A vždy vedela, že si dám.“
„Tak prečo sa pýtala?“
„To som sa jej raz spýtal aj ja.“ Pokúsil sa o úsmev a takmer sa mu to podarilo. „Povedala, že otázka nie je na to, aby si sa dozvedel odpoveď.“
„A na čo je?“
Sivý riadok sa tentoraz nerozsvietil. Pod hranicou deväťdesiatich percent Predslov mlčal.
„Aby mal ten druhý priestor povedať niečo iné.“
Anina na to nemala čo povedať, a tak sa pozrela na hodinky. Trin si to všimol. V poslednom čase si všímal veci, ktoré by predtým prehliadol, a prehliadal tie, ktoré mal pred nosom.
„Koľko ti to dalo?“
„Čo?“
„Tvoja vec. Že poviem, že sa bojím ísť domov.“
„Mám ho vypnutý.“
„Nemáš. Keď ho máš zapnutý, pozeráš sa ľuďom o kúsok nižšie. Na bradu.“
Anina zdvihla pohľad. Trinove oči boli ešte unavenejšie, než si myslela.
„Deväťdesiattri.“
„A zvyšných sedem?“
„Šum. Ľudia, ktorí kýchnu. Ľudia, ktorí si to v poslednej chvíli rozmyslia.“
„Ľudia, ktorí si to rozmyslia,“ zopakoval Trin pomaly, „sú pre teba šum.“
„Pre model.“
„Aha.“
Ako pomôcť zlomenému človeku? Nemala na to čas. Vlastne ju to ani až tak netrápilo, lebo chápala, že kúsky, ktoré z Trina zostali po Rene, už nič nezlepí. Lenže niečo by malo. Ich dcéra ho zúfalo potrebovala. Ich dcéra Veronika, ktorá… Kde vlastne bola? V škole o tomto čase už asi nie. Keď bola menšia, vodievala ju zo školy Renina mama. Anina si teraz nebola istá, či je Veronika dosť veľká na to, aby chodila domov sama. A aj keby bola, takto by sama byť nemala. On by ju nenechal samu, nie? Nie. Tadiaľto nechoď.
„Trin, nechceli by ste s Veronikou prísť na pár dní k nám?“
„Nechce, aby som ju volal Veronika.“
Áno, a ty si si myslela, že tento rozhovor skrátiš. Samozrejme, že nechce, aby ju ktokoľvek volal Veronika. Veronika bolo meno, ktoré sa kričí z balkóna, keď je večera na stole. Rena ho kričala tak, že ho počula celá ulica.
„Ak chcete, môžete prísť obaja ešte dnes večer. Alebo zajtra. Nike by možno prospela zmena prostredia.“
A obaja sa prezlečiete. Toto sa asi nehodí. Lenže ani ten nahlas, ani ten potichu nebol rozhovor, ktorý chcela viesť.
„Pozri, musím ísť po Erica, ale keby ste sa rozhodli, len zavolaj a príďte.“
Trin prikývol. Na prikývnutie Predslov zatiaľ model nemal.
II
Anina zastihla Erica, keď pomáhal pani Franekovej zamykať triedu. Stál na špičkách a kľúč držal obidvoma rukami ako volant. Pani Franeková sa pozrela na hodinky, potom na Aninu a nepovedala nič. To vedela lepšie ako ktokoľvek iný.
„Prepáčte, ja…“
„Ja viem, zlatko.“
„Nie, naozaj. Mali by ste to mať aj vy.“ Anina si poklepala prstom pri spánku. „Betatest. Videli by ste výhovorku každého rodiča sekundu predtým, než ju vysloví. Nemuseli by ste to všetko počúvať.“
Pani Franeková si ju premerala tak, ako si premeriavala deti, ktoré tvrdili, že fixka bola na stene už ráno.
„A prečo by som to nechcela počúvať?“
„Lebo sú to výhovorky.“
„Zlatko, výhovorka nie je na to, aby som jej uverila. Je na to, aby si sa pri nej ty musela pozrieť na mňa. Keby som ju poznala vopred, už by si sa ani nemusela pozerať.“
Podala Ericovi bundu. Anina si v duchu poznačila, že jej musí niečo dať, keď už nie betatest, tak aspoň kvety. A sľúbila si, že odteraz bude chodiť skôr. Sľubovala si to pravidelne, zvyčajne v tomto bode týždňa.
„Sofia mala dnes oslavu,“ oznámil Eric, len čo vyšli na ulicu. „Aj s tortou. Aj s balónmi. Aj s kúzelníkom, ktorý bol v skutočnosti jej ujo.“
„To je pekné.“
„Ja chcem oslavu zajtra.“
„Ty máš narodeniny v marci.“
„Ale zajtra je streda a v stredu nikto nič nemá.“
„To nie je dôvod.“
„A Sofia mala dôvod?“
„Narodila sa.“
„Ja som sa tiež narodil,“ povedal Eric s neochvejnou logikou piatich rokov a Anina zistila, že na toto argument nemá.
Na rohu Eric zrazu zastal.
„Mami, prečo ten pán spí na zemi?“
Anina sa pozrela tam, kam ukazoval. Pri múre bola sivá, jemne rozmazaná škvrna. Mestský filter odpratával z ulíc všetko, čo kazilo dojem: grafity, holuby s jednou nohou, ľudí na kartónoch. Deťom do pätnástich šošovky nepredpisovali.
„Ktorý pán?“
„Tamten.“
„Asi je unavený.“
„Ja som tiež unavený,“ povedal Eric, „a nespím na zemi.“
„Poď, prosím Ťa.“
„Ty ho nevidíš?“
„Vidím.“
„Akú má bundu?“
Anina sa na škvrnu pozrela poriadne. Bola sivá. Presne taká sivá, akou šošovky písali všetko, čo nemalo pôsobiť vyčítavo.
„Tmavú.“
„Červenú,“ povedal Eric. „S kapucňou. A má psa. Hnedého.“
Anina žiadneho psa nevidela. Filter zrejme usúdil, že pes patrí k pánovi.
Prešli na druhú stranu. Eric sa ešte dvakrát obzrel.
„Keď budem mať pätnásť, aj ja ho prestanem vidieť?“
„Keď budeš mať pätnásť, budeš si môcť vybrať.“
„A ty si si vybrala?“
„Je to predvolené.“
„Čo je predvolené?“
„To, čo sa stane, keď si nevyberieš.“
Eric o tom premýšľal až k semaforu. Keď naskočila zelená, mal hotovo.
„Takže si si nevybrala.“
Anina ho chytila pevnejšie za ruku.
Celou cestou domov rozmýšľala, čo povie Cortanovi. Cortan a Trin sa poznali z vlaňajšej firemnej grilovačky. Anina si nevedela spomenúť, či Cortan niekedy stretol Niku. Na tom napokon nezáležalo. Už teraz vedela, že sa mu ten nápad nebude páčiť.
III
„Prosím, nie.“
Cortan krájal cibuľu a nezdvihol zrak. Vedel, že keby začal argumentovať, prehrá. Anina mala na argumenty čas, trpezlivosť a pamäť, v ktorej sa nič nestrácalo. Keď však jednoducho povedal, že nechce doma Aninho kolegu a jeho dcéru, mal lepšie šance. Anina nerada nútila ľudí do vecí, ktoré nechceli. Keď bolo treba, Cortan nebol nad to, aby to využil.
„Je to len na pár dní.“
„Ja viem.“
„Zomrela mu žena, Cortan.“
„Aj to viem.“
„A má dcéru, ktorá…“
„Ani.“ Položil nôž. „Prosím.“
Cortan by nevedel povedať, čo mu na Trinovi alebo na celej tej situácii prekáža. Vlastne vedel, ale nechcel. Jasné, bolo by to trápne, niekoľko večerov tenko zamaskovanej ľútosti. Na grilovačke mu Trin dvadsať minút vysvetľoval, prečo sa steak nesolí pred pečením. Mal pravdu, a to bolo na tom najhoršie. Domov mal byť miesto, kde si človek môže zložiť štít. Keď už niekoho pustíš dnu, nech je to niekto, pri kom sa cítiš dobre.
„Povedz mi aspoň prečo.“
„Lebo sa steak nesolí pred pečením.“
„Cortan.“
„Myslím to vážne.“ Zhrnul cibuľu nožom na kraj dosky. „Ty si predstavuješ, že prídu na pár dní a potom bude lepšie.“
„Nepredstavujem si, že bude lepšie. Predstavujem si, že nebude sám.“
„Na pár dní.“
„Lepšie pár dní ako nič.“
„Naozaj?“ Prvý raz sa na ňu pozrel. „Smútok nie je hosť, Ani. Nepríde na víkend. Nasťahuje sa.“
„Tak čo navrhuješ? Nechať ho tak?“
„Nenavrhujem nič. Iba ťa prosím, aby si to nerobila tu.“
„Lebo ťa irituje.“
„Aj preto.“
„A prečo ešte?“
Cortan sa vrátil k cibuli. Anina mala Predslov vypnutý, a tak nevidela nič, iba jeho ruky, ktoré krájali presne a pomaly, akoby od toho niečo záviselo.
Cortan mal jedenásť, keď mu zomrela mama. Prvý týždeň chodili susedia: s polievkou v hrncoch, ktoré bolo treba potom vrátiť, a s rečami, ktoré bolo treba vydržať. Na ôsmy deň neprišiel nikto. Otec sedel za kuchynským stolom a Cortan sa naučil variť ryžu, podpisovať žiacku knižku otcovým podpisom a nebudiť ho pred obedom. Odvtedy vedel, ako vyzerá týždeň pomoci. A ako vyzerá ôsmy deň.
Anina vedela, že mu mama zomrela, keď bol malý. Vedela to tak, ako sa vedia veci z prvých spoločných večerov: raz povedané, s pochopením prijaté. Na ôsmy deň sa nikdy nespýtala a on o ňom nikdy nehovoril, a obaja to považovali za ohľaduplnosť.
„Tak ich pozvem budúci týždeň, keď budeš v Tallinne.“
Škoda, že sa s ním nechceš stretnúť. Prospelo by to obom. Ja by som sa postarala o malú, ale s Trinom by sa mi tvoja pomoc zišla. A mimochodom, prečo musím byť v tejto rodine vždy ja tá, čo robí PR? Nie, prestaň. Touto slepou uličkou nie. Zase nie.
„Dobre,“ povedal Cortan. Cibuľa už bola nakrájaná, ale on ju krájal ďalej.
Doma mala Anina Predslov vypnutý. Raz ho zabudla zapnutý a zistila, že keď sa Cortana spýta, čo by chcel na večeru, odpovie „Je mi to jedno“ s pravdepodobnosťou deväťdesiatosem percent. Niektoré veci človek nechce mať v percentách.
IV
Trin zavolal o 21.47.
Cortan sa na ňu pozrel ponad tablet a potom už nie. Anina vyšla na balkón.
„Ahoj. Prepáč, že tak neskoro.“
„To nič.“
Chvíľu bolo ticho. Niekde za Trinom sa ozval príjemný ženský hlas, ktorý nepatril nikomu: Rena, pripomínam, zajtra o deviatej zubár.
„Prepáč,“ povedal Trin. „To dom.“
„Stále jej pripomína termíny?“
„Nikto jej ich nezrušil. Zubár, kaderníčka, vo štvrtok rodičovské združenie.“ Odmlčal sa. „Dom je jediný, kto s ňou ešte počíta.“
Anina nevedela, či to myslel ako vtip. Pre istotu sa nezasmiala.
„Ani, ja som ti chcel povedať, že…“
Anina sa nadýchla skôr, než stihol povedať, prečo volá. Šošovky na to nepotrebovala. Mala vlastný model, starší a lepšie natrénovaný než betaverzia 0.9, a ten jej hovoril jasne: keď niekto o takomto čase začne vetu slovami chcel som ti povedať, treba ho predbehnúť. Odmietnuť ponuku je oveľa ľahšie, kým ju ten druhý nestihol prijať.
„Trin, počúvaj. Dnes to nepôjde. Ani zajtra. Ale budúci týždeň, od pondelka, Cortan bude preč a ja vám pripravím hosťovskú izbu. Nika bude mať vlastnú kúpeľňu, Eric jej ukáže svoje dinosaury, aj keď ju to asi nebude baviť, a…“
„Jasné.“
„Naozaj, ja…“
„Budúci týždeň. Jasné.“ Chvíľu bolo počuť iba jeho dych. „Nika sa ma spýta prečo. Ona sa vždy pýta prečo. To má po Rene.“
„Povedz jej…“ Anina zaváhala. „Povedz jej, čo uznáš za vhodné.“
„Hm.“
Anina sa zahľadela na mesto pod balkónom. Z tejto výšky vyzeralo čisté a ostré. Z tejto výšky by tak vyzeralo, aj keby filter vypla.
„Trin? Budeš v poriadku?“
Vedela, čo povie, ešte predtým, než sa nadýchol. Nepotrebovala na to žiadnu betaverziu. Spýtala sa aj tak a pomyslela si, že takto to asi robievala Rena: nechávala druhému miesto, aby mohol povedať niečo iné. Ruku pritom už mala na kľučke balkónových dverí.
„Áno.“
Keď sa vrátila dnu, Cortan sa nespýtal, kto volal. Spýtal sa, či je všetko v poriadku.
„Áno,“ povedala Anina.
V
V stredu, vo štvrtok aj v piatok sa s Trinom míňali na chodbe. Zdravil. Mal na sebe čistú, vyžehlenú košeľu a Anina si povedala, že je to dobré znamenie. Nikto jej neodporoval.
Vo štvrtok popoludní bola porada k verzii 1.0. Lehotský z produktového premietol na stenu jedinú snímku. Stáli na nej dve slová: Môžete odísť.
„Pracovný názov,“ povedal. „Marketing ho miluje. Testy hovoria jasne: ľudia nechcú vedieť, čo povie ten druhý. To vo väčšine prípadov tušia aj sami. Chcú vedieť, kedy môžu odísť.“
„A kedy môžu?“ spýtal sa ktosi od dverí.
„Keď už vedia všetko, čo ten druhý pravdepodobne povie. Vtedy im Predslov zdvorilo ukáže, že rozhovor splnil účel.“
„A keď ten druhý ešte nepovedal to podstatné?“ spýtala sa Anina.
„Tak to podstatné bude mať nízku pravdepodobnosť.“ Lehotský sa usmial, akoby to bol vtip, ktorý už raz zabral. „A nízka pravdepodobnosť je, Anina, prakticky definícia nepodstatného.“
Niekto sa zasmial. Trin sedel na konci stola a díval sa na snímku.
„Koľko ticha model vydrží?“
Všetci sa k nemu otočili. Za posledné týždne na porade nepovedal ani slovo.
„Štyri sekundy,“ povedala Anina. „Potom považuje rozhovor za ukončený.“
„Štyri sekundy,“ zopakoval Trin. Niečo si zapísal do zápisníka, ktorý mal pred sebou otvorený. Potom prikývol.
Po porade čakali obaja na výťah. Anina sa mohla spýtať, čo si zapísal. Predslov jej odpoveď ukázal skôr, než otázku stihla poskladať:
Nič dôležité. (91 %)
Výťah prišiel. Nespýtala sa.
V nedeľu odletel Cortan do Tallinnu.
V pondelok Anina postlala posteľ v hosťovskej izbe a kúpila kakao, o ktorom nevedela, či ho Nika pije. Do kúpeľne dala nový uterák. Kancelária vedľa bola celý deň tmavá. Poobede poslala Trinovi správu: Platí to? Izba je pripravená. A.
Doručené. Neprečítané.
V utorok ráno prišiel e-mail z personálneho. Mal čierny okraj a v predmete Trinovo celé meno, ktoré nikto nikdy nepoužíval.
Anina ho prečítala trikrát.
Krátko pred obedom sa v jej dverách zastavil Lehotský. Mal na sebe tmavé sako, ktoré si zrejme nechával v kancelárii na takéto dni.
„Hovorila si s ním v posledných dňoch?“
„Vo štvrtok na porade. Potom ma už len zdravil na chodbe.“
Bola to pravda. Chýbal v nej iba jeden telefonát o 21.47, ktorý sa do nej nezmestil, lebo sa naň nikto nepýtal.
„Personálne zisťuje, či si niekto niečo nevšimol. Kvôli dokumentácii.“
„Nie,“ povedala Anina. „Nikto nič nevidel.“
Lehotský prikývol a bolo vidieť, že mu odľahlo. Anina mu to nemala za zlé. Aj jej by odľahlo, keby jej to niekto povedal.
Potom vstala, išla do kuchynky a umyla všetky hrnčeky, ktoré tam stáli, aj tie, ktoré neboli jej. Jeden mal na dne zaschnutú kávu z minulého týždňa. Ten umývala najdlhšie.
Večer volal Cortan z Tallinnu. Povedala mu to dvoma vetami. Na druhom konci bolo dlho ticho, oveľa dlhšie ako štyri sekundy.
„Ani,“ povedal napokon. „To nie je tvoja vina.“
Bola to presne tá veta, ktorú čakala. Bez šošoviek, bez percent. Zistila, že keď ju niekto naozaj povie, nepomôže o nič viac, než keď ju človek vie vopred.
„Ja viem.“
„Keby boli prišli, nič by to…“
„Ja viem, Cortan.“
V noci ležala Anina sama vo veľkej posteli a skúšala dokončiť vetu, ktorú nenechala dopovedať. Ani, ja som ti chcel povedať, že prídeme. Že neprídeme. Že ďakujem. Že dom zase uvaril dve kávy. Každej verzii vedela priradiť pravdepodobnosť. Ani jedna nebola jeho.
VI
O desať dní neskôr si prišla Nika po otcove veci.
Anina ich zbalila sama. Krabica bola ľahká: hrnček s logom firmy, nabíjačka, náhradné okuliare, ktoré nikdy nenosil, zápisník a rámik so starou fotkou. Zápisník mal popísanú jedinú stranu a na nej dve slová, ktoré Anina poznala: štyri sekundy. Na fotke boli traja ľudia na pláži. Najmenšia z nich, asi štvorročná, mala rozviazané šnúrky a tvárila sa, že o tom nevie.
„Ahoj, Nika.“
„Dobrý deň.“
Nepozerala sa na Aninu. Pozerala sa na tmavé dvere vedľa.
„Môžem ti to zniesť dolu.“
„Zvládnem.“
„Kde teraz bývaš?“
„U babky.“
„A váš… dom?“ Anina nevedela, prečo sa pýta práve na toto.
„Babka ho chce predať. Včera sme tam boli po moje veci.“ Nika prešla prstom po okraji krabice. „Uvaril dve kávy.“
Anina mlčala. Predslov jej neponúkol nič. Predpovedal iba to, čo povedia druhí, nikdy nie to, čo by mala povedať ona.
„Babka hovorí, že stačí vymazať profily. Vraj sú to dva kliky.“ Nika sa na ňu prvý raz pozrela. „Otec hovoril, že presne toto ste mu poradili aj vy.“
„Nika, ja som…“
„Ja som ich nevymazala.“
„Prečo?“
„Lebo potom by sa dom ráno pýtal mňa.“ Pokrčila plecami.
„Keby si čokoľvek potrebovala, čokoľvek, máš moje číslo. Eric by sa ti potešil. Má päť a je hrozne otravný, ale…“
„Otec hovoril, že keď máte zapnutú tú vec, pozeráte sa ľuďom na bradu.“
Anina zdvihla oči. Nika jej pohľad vydržala. Mala Renine oči a Trinov zvyk povedať niečo a potom počkať.
„Otec hovoril, že ste nás pozvali.“
Anina prikývla.
„Na tento týždeň,“ povedala Nika.
Nebola to otázka. Anina napriek tomu čakala na otázku a Predslov s ňou. V dolnom okraji zorného poľa sa rozsvietil sivý riadok:
Prečo nie hneď? (96 %)
Anina mala odpoveď pripravenú. Skladala si ju desať dní. Bola krátka, uveriteľná a s Cortanom nemala nič spoločné.
Nika sa na ňu dlho pozerala. Po štyroch sekundách sa v kútiku oka rozsvietila malá ikonka, ktorú do Aninej testovacej verzie pridali minulý týždeň. Môžete odísť.
Nika sa dívala ďalej. Potom si preložila krabicu na druhý bok.
„Dovidenia.“
Sivý riadok ešte chvíľu visel v kútiku oka, akoby čakal. Potom zbledol a nahradilo ho upozornenie, aké Anina za osemnásť mesiacov videla iba v testoch:
Predikcia nepotvrdená. Odoslať vzorku na analýzu?
Anina žmurknutím zvolila Nie.
VII
Nika sedela na chodníku pred budovou a plakala. Krabica stála vedľa nej.
Väčšina okoloidúcich ju ani nezaregistrovala. Bol to príliš bežný obraz a rozhodne nestál za to, aby kvôli nemu niekto zastavoval. Filter to vedel už dávno a ušetril ľuďom námahu.
O štyri minúty neskôr vyšla z budovy Anina. Bolo presne pol piatej. Po Erica teraz chodievala vždy načas. V kútiku oka mala iba sivú, jemne rozmazanú škvrnu pri obrubníku.
Nespomalila.
Nika ju videla. Do pätnástich jej chýbali dva roky a svet zatiaľ nemala predvolený. Videla Anin rýchly krok aj pohľad o kúsok nižšie, než by mal byť. Videla, že nespomalila.
Z chodníka vstalo iné dievča.
Zaviazalo si šnúrky dvojitým uzlom, tak ako to kedysi ukazovala mama, keď ešte bolo komu povedať, že sa rozviazali. Zdvihlo krabicu. Nebola ťažká.
A malo jedno nové pravidlo. Mama sa pýtala vždy, aj keď odpoveď poznala, aby mal ten druhý priestor povedať niečo iné. Dievča teraz vedelo, čo sa do toho miesta zmestí najčastejšie.
Nepýtaj sa, ak vieš, že odpoveďou bude lož.