Päť dní do popravy
Kliatby na moju adresu: jedna.
Byť katom v Močiarnej je ako byť pekárom počas hladomoru.
Z Čierneho blata v noci vychádzajú svetielka a za svetielkami odchádzajú deti. Rada tvrdí, že za to môže bosorka. Preto bosorka sedí v mojej veži a v piatok ju upálime. Rada je spokojná. Rada je spokojná vždy, keď prácu robí niekto iný.
Sedela na slame, ruky v železe, a keď som vošiel, ani nezdvihla hlavu.
„Konečne. Už som sa bála, že ma upália bez toho, aby som videla svojho kata.”
„Predstavovanie nie je v cene.”
„A čo je v cene?”
„Hranica, drevo, smola. Posledné jedlo. Posledné slovo, ak nie je dlhšie ako otčenáš.”
„To je dosť krátke.”
„Preto ho má mestská rada rada.”
Až teraz zdvihla hlavu. Oči mala farby žaburinky, čo znie horšie, než to vyzerá.
„Posledné jedlo,” povedala. „Jahody.”
„Je november.”
„Neprosím si ich v novembri. Prosím si ich v piatok.”
Keď som odchádzal, prekliala ma. Vraj budem mať do smrti studené nohy. Povedal som, že už ich mám studené aj tak. Odvetila, že teraz to aspoň bude oficiálne.
Štyri dni do popravy
Kliatby: stále jedna. Funguje.
Priniesol som jej vlnenú deku. Predpis hovorí, že odsúdenec nesmie zomrieť pred popravou, a zima je v tejto veži vážna konkurencia.
„Ty si dobrý človek,” povedala a zababušila sa až po nos.
„Ja som dôsledný človek. Z diaľky sa to podobá.”
V noci zmizol mlynárov pes. Ráno viedli od mlyna k studni stopy. Malé a mokré. Medzi prstami mali blany.
„Počul si v noci niečo?” spýtala sa.
„Žaby.”
„Žaby v novembri nespievajú.”
„Tak niečo, čo spieva ako žaby.”
„Vidíš, už to chápeš.”
„Prečo si to nepovedala rade?”
„Povedala. Rada usúdila, že bosorka, ktorá tvrdí, že mesto chráni, je určite bosorka, ktorá ho chce zničiť.”
„To je logika.”
„To je mestská rada.”
Tri dni do popravy
Kliatby: jedna. Ponožky: dvoje.
Zašiel som ku kováčovi a spýtal sa, ako sa otvára zámok na železách vo veži. Z profesionálnej zvedavosti. Kováč sa na mňa dlho díval, potom povedal, že pre profesionálnu zvedavosť mi to ukáže, a keby sa niekto pýtal, nikdy som u neho nebol. Kováčovi vzali svetielka dcéru v auguste. Rade to nepripomínam, rada si pamätá iba dane.
„Prečo neodídeš?” spýtal som sa jej. „Si predsa bosorka.”
Zacinkala reťazou. „Nedrží ma múr, držia ma reťaze.”
„A keby železa nebolo?”
„Tak by som odišla. Za hory. Vraj je tam mesto, kde nikoho neupaľujú.”
„Čo tam robia namiesto toho?”
„Neviem. Čítajú?” Pokrčila plecami. „Barbari.”
Ponúkla sa, že mi bude veštiť z dlane. Odmietol som.
„Nedávam ruku bosorkám.”
„Dávaš ju na sekeru.”
„Sekera nič nepredpovedá.”
„Sekera predpovedá úplne všetko. Len vždy to isté.”
Dva dni do popravy
Kliatby: jedna. Kone: dva.
V noci prišli svetielka až na námestie. Richtárov vnuk Ondrej vyšiel v košeli na prah a šiel za nimi pomaly, pomaly ako námesačný. Chytil som ho na kraji mosta. Kopal, hrýzol a díval sa ponad moje plece do vody, kde sa niečo usmievalo.
Potom z veže zaznelo hmkanie. Tiché, bez slov, ako keď matka zabúda uspávanku. Svetielka sa zachveli a jedno po druhom zhasli. To vo vode sa prestalo usmievať.
„V noci si spievala,” povedal som jej ráno.
„Nespievala. Hmkala som. Spievanie je bosoráctvo. Hmkanie je len zlozvyk.”
„Rada povie, že si svetielka privolala.”
„Viem.”
„Tak prečo?”
„Ondrej nemôže za to, akého má deda.”
Popoludní som kúpil koňa. Jedného už mám, ale je starý a kat potrebuje rezervu. Priekupník sa nepýtal, načo je katovi rezervný kôň. V Močiarnej sa nepýta.
Deň pred popravou
Kliatby: jedna. Jahody: jedenásť.
Richtár má za domom sklenník so sklom z Benátok a jahody, ktoré nikomu nedá. Mal.
Jedla ich pomaly, po jednej, ako sa číta list, o ktorom vieš, že je posledný. Najkrajšiu mi podala.
„Kat nesmie jesť z posledného jedla.”
„Bosorka nesmie dostať jahody v novembri. Dnes sa porušujú pravidlá.”
Zjedol som ju. Bola sladšia, ako mala právo byť.
„Ako ďaleko je to mesto za horami?”
„Šesť dní na koni. Dvanásť pešo. V reťaziach nikdy.”
„A cez Vlčí priesmyk?”
„Päť. Ale to by človek musel poznať cestu.”
Natiahla ruku. Tentoraz som jej dal svoju. Palcom mi prešla po dlani raz, potom ešte raz, akoby si nebola istá, že číta správne.
„Dlhá čiara života.”
„A?”
„V strede sa láme.”
„To je zlé?”
„To znamená, že niekde odbočíš.”
„Kedy?”
Pustila mi ruku. „Je to dlaň, nie kalendár.”
Večer som nechal drevo na hranicu na dvore. Neprikryl som ho. Starnem, zabúdam. Podľa kostí bude v noci pršať. Na kosti sa dá spoľahnúť viac ako na radu.
Deň popravy
Píšem pri ohni pod Vlčím priesmykom.
Viem, čo ráno v Močiarnej našli, lebo Močiarnu poznám: hranicu mokrú až do stredu, prázdnu vežu a richtárove dvere zvonka zamknuté jej reťazami. Zámočník ich neotvorí. Kováč by vedel, ale ako ho poznám, kováč bude mať dnes veľmi bolestivý záchvat dny.
Na kraji blata sme zastavili. Spievala dlho, tentoraz so slovami, a ja som držal kone a nepýtal sa, čo znamenajú. Keď skončila, blato bolo tiché ako kostol v pondelok.
„Vydrží to do jari,” povedala. „Potom nech si poradia sami.”
„Neporadia.”
„Ondrej áno. Nechala som mu pod vankúšom vrecko soli a návod.”
„Vie čítať?”
„Bude sa musieť naučiť. To mu len prospeje.”
Rezervný kôň ide vedľa nás naprázdno. Vraj sa jej nechce sedieť samej, lebo je zima. Je november. Má pravdu.
„Odbočil si,” povedala, keď sme prešli priesmyk.
„Ty to vedela od začiatku.”
„Od deky.”
Kone: dva. Jazdíme na jednom.
Kliatby: stále jedna. Nohy mám studené. Tvrdí, že na to má liek a že to vôbec nie je čarodejníctvo.