Šaty robia človeka…?

Neviem, ako začať. Lebo už sa mi to chvíľu melie hlavou, ale som momentálne in medias res, takže sa mi ťažko vyberá nejaký začiatočný bod. Nie som si ani istá, či sa mi jasne podarí vyjadriť, to čo by som chcela. Takže takto…

Predtým, ako sa Kika narodila, som pre ňu kúpila zopár vecí. Nevedeli sme, či príde chlapček alebo dievčatko, takže som vyberala také neutrálne. Aspoň som si myslela, že vyberám neutrálne. Potom som bola prekvapená, keď mi všetci hovorili, že aký zlatý chlapček.

Nejaké veci sme aj dostali a aj keď mi ružová nie je veľmi po chuti, nie je to až taká antipatia, aby som ružové veci vyhadzovala alebo Kike neobliekala. Takže niekedy nosí aj ružovú. Ale antipatia je dostatočne veľká na to, aby som ja sama ružové veci nekupovala. A tu je problém.

Lebo malé vecičky sa v obchodoch ešte predávajú v kategóriách chlapček/dievčatko/neutrál, kde berú do úvahy aj tých strelených, ktorí nevedia, čo bude. Ale Kika už dávno nenosí malé vecičky. Má síce 6 mesiacov, ale nosí teraz veci s visačkou 12. To už v obchode predpokladajú, že v dvanástich mesiacoch je rodičom a známym jasné, čo majú, a kategória neutrál tam už nie je. A ja potom musím nakupovať u chlapcov, lebo u dievčat je iba ružová – so srdiečkami, trblietkami a volánikmi.

Ale môj problém je trošku väčší, ako to, že nemám rada nejakú farbu. Môj problém je v tom, že by som chcela, aby deti všeobecne – a Kika veľmi konkrétne – boli vychovávané menej stereotypne. Áno, je to dievčatko. Aj keď teda, keby som chcela byť puntičkárka, tak treba pripustiť, že existuje malá pravdepodobnosť, že je to chlapec, ktorý sa narodil so ženskými pohlavnými orgánmi a v tom prípade by sme sa to nedozvedeli, kým by nám to sám nepovedal – čo by nám pri tom, akým spôsobom naša spoločnosť formuje svojich príslušníkov, možno ani nikdy nepovedal… ale nie o tom som chcela. Áno, je to dievčatko, ale to neznamená, že musí nosiť šaty istej farby.

To neznamená, že sa ako trojročná nemôže biť… nie že by sa trojroční chlapci mali biť, ale keby nastala tá situácia, tak by som chcela, aby reakcia (moja, aj okolia) bola “Ale biť sa nebudeme, lepšie je sa dohodnúť.” a nie “Ale biť sa nebudeme, lebo dievčatá sa nebijú.” To neznamená, že sa nemôže hrať s autíčkami, keby chcela, a že sa prípadný budúci syn nemôže hrať s bábikami…

Som feministka? Áno som, ale nesnažím sa teraz povedať, že chcem, aby Kika mala rovnaké možnosti ako akýkoľvek chlapec (to samozrejme chcem tiež), ale snažím sa povedať, že sa mi zdá choré, nesprávne a trápne, keď už od malička deti “delíme” na chlapcov a dievčatá a vštepujeme im, čo je pre ktoré pohlavie “typické”.

Nechcem byť “trendy” mama, ktorá za každú cenu bude vychovávať/obliekať svoju dcéru ako “tomboy-a” (neviem, ako sa to povie po slovensky, ale v angličtine toto slovo znamená dievča, ktoré má rado rušné/drsné aktivity, ktoré majú radi chlapci, nosí “chlapčenské” veci a “správa sa ako chlapec”). Páčia mi, keď sú malé dievčatá pekne oblečené, malé šatočky sú celkom zlaté. Ale nepovažujem za nutné, aby tak bola oblečená stále. A bola by som rada, keby sa bežne dali tie šatočky kúpiť vo všetkých farbách dúhy (a s dinosaurím vzorom, nielen kvietkované a srdiečkové).

A ide to aj za oblečenie. Iné očakávania majú ľudia od chlapcov, iné od dievčat a deti sú učenlivé a veľmi rýchlo pochytia súvislosti. Že dievčatá sa majú spôsobne správať, že chapci vedia lepšie hádzať loptu…

Ale pritom môj ideál nie je, aby všetky deti boli vychovávané bezpohlavne. Ale vadí mi, keď prvý komentár, ktorý Kika vonku dostane, je “Aké zlaté dievčatko!” alebo “Aký zlatý chlapček!”, podľa toho, ako ju na základe oblečenia v ten deň okoloidúci klasifikujú. Prečo to nemôže byť “Aké zlaté dieťa!”? Vadí mi, keď ľudia necítia v spoločnosti bábätka “dobre”, bez toho, aby vedeli jeho pohlavie. Chcela by som, aby deti boli vychovávané “rovnako”.

Prečo nemôže byť jednoducho detské oblečenie a aktivity a hračky bez delenia na chlapčenské a dievčenské? Prečo musíme od malička vštepovať takéto stereotypy? A keď to neurobíme my, tak rovesníci/škola/okolie to urobia za nás. Prečo nemôžeme nechať, nech si deti vyberú?

PS A napriek tomu, že mi nevadí, keď Kika nosí “chlapčenské” veci, vadilo by mi, keby potenciálny syn mal oblečené ružové šatočky. A trochu mi je z toho smutno, lebo to znamená, že aj ja už mám tieto stereotypy úplne zažité…

2 comments

  1. Hmm. Citala som raz v bulvare o rodicoch, co svojho syna vychovavali “bezpohlavne”, nosieval aj dievcenske aj chlapcenske veci, nikdy mu nehovorili “on” alebo “ona” atd. Chlapcek skoncil totalne zmateny, nevedel, s cim sa ma stotoznit. Ci s muzskym alebo zenskym vzorom. Ja som za rovnost pohlavi, ale podla mna je v poriadku, ak sa male dieta stotozni so svojim pohlavim. Ze rozlisuje “ja som dievca ako mamicka” alebo “ja som chlapec ako otecko” a tym padom aj trochu napodobnuje jeho spravanie. Ano a oblecenie je sucast toho stotoznenia sa. Jasne, ze cinnosti nie. Rozmyslam niekedy, kde je ta hranica medzi rovnostou pohlavi a bezpohlavnostou… tazko sa to niekedy urcuje.

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.