Predpoklad o výchove (The Nurture Assumption)*

The Nurture AssumptionTúto knihu som začala čítať, lebo ma zaujali jej dva podnadpisy: Prečo sa deti vyvinú tak, ako sa vyvinú? a Rodičia za to môžu menej, než si myslíte a rovesníci viac.

Vo svojej namyslenosti neskromne dúfam, že mám vplyv na to, akí dospelí vyrastú z mojich detí, a preto som už asi na druhej strane úvodu bola pripravená sa v mysli s autorkou poriadne pohádať. Ona sama píše, že nie je veľmi diplomatická v tom, ako predkladá svoje názory (nie je), ale že nech čitateľ skúsi s otvorenou mysľou sledovať jej argumenty. A tak som čítala. Nie so všetkým som súhlasila, ale jej hlavný odkaz začal dávať zmysel.

Väčšina ľudí bude súhlasiť, že za to, ako sa deti vyvinú, je čiastočne zodpovedné prostredie, v ktorom vyrastú a čiastočne gény (nurture vs nature). Proti tomuto ani autorka nenamieta. Ale rozoberá, prečo sa akosi automaticky za najdôležitejšiu súčasť prostredia považujú rodičia a domov a nie rovesníci a ich skupina a ukazuje, že vplyv rovesníkov je výrazne väčší. Hovorí o tom, ako sa kultúra prenáša v spoločnosti z generácie na generáciu. O tom, ako deti vyrastali kedysi a čo to znamená pre tie dnešné. A o štúdiách, ktoré boli na túto tému spravené, ich zisteniach, silných stránkach a nedostatkoch (kniha obsahuje aj podrobné referencie). Ale nie je to len suchá odborná analýza – naopak, číta sa veľmi dobre a autorke sa nedá uprieť zmysel pre humor.

Istým spôsobom je jej hlavná myšlienka veľmi potešujúca – výchova detí sa doma nedá veľmi pokaziť. Ale na druhej strane aj strašidelná – pokaziť ju môžu ľudia a veci, na ktorých/ktoré rodičia nemajú až taký dosah.

Keby sa dalo, tak sem tú knihu asi skopírujem celú. Nie, že by sa mi tak páčila – ako som už spomínala, bola som skôr nahnevaná, keď som ju čítala, hlavne preto, že som postupne zisťovala, že ako rodič môžem ovplyvniť menej, než som si myslela a veľa vecí, ktoré mi vadia na súčasnej spoločnosti (napríklad “škatuľkovanie” detí už od útleho veku), neovplyvním takmer vôbec. Ale bolo v nej toho veľa na zamyslenie:

s. 122 “Život detí v niekdajších spoločnostiach lovcov a zberačov závisel viac na tom, či prežije ich tlupa, ako na tom, či prežijú ich rodičia, lebo aj keď rodičia zomreli, tak deti mali šancu prežiť, pokiaľ prežila celá ich skupina. Ich najlepšou nádejou bolo stať sa hodnotnými členmi skupiny tak rýchlo a presvedčivo, ako sa len dalo. Akonáhle boli odstavené od materského mlieka nepatrili iba rodičom ale skupine. Ich budúcnosť závisela nie na tom, či ich budú rodičia milovať, ale na tom ako budú vychádzať s ostatnými členmi skupiny – obzvlášť s členmi svojej generácie, ľuďmi s ktorými strávia zvyšok života.

s. 153 “Aby sa správne vyvinul zrak, vizuálny systém vyžaduje, aby obidve oči boli stimulované rôznymi vzormi počas prvých mesiacov po narodení; pokiaľ nie sú, tak dieťa (alebo opica alebo mačiatko) neskôr nebude mať trojdimenzionálne videnie. Problém nie je v očiach; je v mozgu. Dá sa povedať, že vyvíjajúci sa mozog očakáva určité podnety vo svete mimo maternice a spolieha sa na ne, aby mohol vytvoriť konečný produkt. Keďže toto očakávanie je zvyčajne splnené, zrakový systém sa zvyčajne vyvinie normálne.

Ja si myslím, že podobne vyvíjajúci sa mozog očakáva, že o bábätko sa bude starať jedna alebo zopár blízkych osôb, ktoré zabezpečia jedlo, komfort a budú často poblíž. Pokiaľ sa toto očakávanie nenaplní, oddelenie v mozgu, ktoré má na starosti budovanie modelov, ako fungujú vzťahy, sa nemusí vyvinúť správne. Primatológovia Harry a Margaret Harlowovci vychovávali malé opice po jednej v klietkach iba s látkovou bábikou a fľašou mlieka. V dospelosti nemali tieto opice normálne sociálne správanie – boli veľmi bojazlivé a buď im nezáležalo na alebo boli agresívne voči ostatným jedincom svojho druhu.

s. 192 Časti, kde rozoberá jazyky detí imigrantov, ma obzvlášť zaujali: “Deti, ktoré hovoria doma jedným jazykom a mimo domu iným, sa zlepšujú vo vonkajšom jazyku, zatiaľčo ich domáci jazyk ostane na úrovni, ktorá ledva postačuje na konverzáciu s rodičmi.

s. 199 “Aj keď je detstvo čas učenia, je chybou myslieť si, že deti sú prázdne nádoby pasívne akceptujúce, čím ich dospelí v ich živote napĺňajú. Nie sú to ani učni snažiaci sa stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti dospelých. Deti nie sú nespôsobilí dospelí; deti sú plne spôsobilí členovia ich vlastnej spoločnosti, ktorá má vlastné štandardy a kultúru.

s. 208 Z tohto mi je smutno: “Kojenie je v súčasnosti najrozšírenejšie medzi vzdelanými, bielymi, finančne zabezpečenými ženami. V niektorých Afro-amerických komunitách to už bolo tak dávno, čo naposledy niekto kojil, že členovia mladej gnerácie ani nevedia, že je možné takýmto spôsobom nakŕmiť bábätko. Riaditeľka programu zameraného na podporu kojenia ekonomicky znevýchodnených matiek v New Jersey povedala Áno, stretla som sa so ženami, ktoré sa ma pýtali ‘A naozaj je možné odtiaľ dostať mlieko?’ ”

s. 212 “Pokiaľ deti z jednej štvrte sú v zásade rozumné a neporušujú zákon a deti z inej štvrte nie sú, nie je to len o tom, že dobre správajúce sa deti majú bohatých rodičov a tie druhé nemajú . Alebo, že jedni majú vzdelaných rodičov a druhé nie. Finančný status a úroveň vzdelania ich susedov majú na deti tiež vplyv. Fakt, že deti sa podobajú na rodičov, nie je veľmi informatívny – môže to byť dedičnosť, môže to byť prostredie, kto vie? Ale fakt, že deti sú ako rodičia ich kamarátov, je veľmi informatívny: to môže byť iba prostredie.

s. 225 “Počas prvých rokov života, malé dievčatá a chlapci zbierajú štatistické údaje o rôznych skupinách ľudí: dospelí a deti, ženy a muži, dievčatá a chlapci. Nemám žiadne formálne dáta, ktorými by som podoprela toto tvrdenie, ale myslím si, že deti nemajú mentálne kategórie osoby mužského pohlavia a osoby ženského pohlavia… v ponímaní detí, dospelí a deti sú rôzne živočíšne druhy…

s. 251 O hrozbách stereotypov: “Ukazuje sa, že ak mladej žene, ktorá je dobrá v matematike, najprv pripomeniete, že je žena, bude sa jej horšie dariť v matematických testoch a ak pripomeniete mladej Afro-američanke, ktorá je dobrá študentka, že je čierna, bude sa jej horšie dariť v testoch akademických schopností… na to, aby ste znížili skóre šikovného čierneho dieťaťa v testoch akademických schopností, mu stačí dať pred testom krátky dotazník, ktorý obsahuje otázku: rasa?”

s. 260 Na zamyslenie (najmä zvažujúc domácnosti a školy, kde som vyrastala ja a moji rovesníci): “Dieťa, ktoré sa narodí vysokoškolsky vzdelaným rodičom bude mať iný názor na dôležitosť vzdelania – na normálnosť toho, že človek strávi prvú štvrtinu života drinou v škole – ako dieťa, ktoré sa narodí rodičom, čo nedokončili strednú školu. Deti si tieto názory donesú so sebou do svojej skupiny rovesníkov a pokiaľ tí majú rovnaký názor, tak si ich aj ponechajú. Atmosféra v triede bude pravdepodobne naklonená čítaniu v škole, ktorej žiaci sú zo štvrte, v ktorej sú domy plné kníh a časopisov. A bude pravdepodobne A čo? Komu na tom záleží? v škole, ktorej žiaci pochádzajú z domácností, kde sa číta iba z nutnosti a nikdy nie pre potešenie.

s. 340 Toto ma zaujalo hlavne v súvislosti s Kikou: “Rodičia nemajú ako zabrániť, aby ich dieťa bolo rovesníkmi vnímané negatívne. Ale môžu znížiť pravdepodobnosť, že sa tak stane. Do určitej miery majú kotrolu nad tým, ako ich deti vyzerajú a ich cieľom by malo byť, aby vyzerali tak normálne a atraktívne, ako je možné. Normálne znamená obliekať dieťa tak, ako sa obliekajú ostatné deti. Atraktívne znamená návštevy kožného lekára s dieťaťom, ktoré má problémy s pleťou a zubára s dieťaťom, ktoré má krivé zuby. A pokiaľ si to môžete dovoliť, alebo to pokryje vaše zdravotné poistenie, plastickú chirurgiu pre dieťa s akoukoľvek vážnou tvárovou anomáliou.

s. 343-344 O spoločnom spaní: “… pozorovanie tradičných spoločností nám dáva nápovedy o tom, ako evolúcia vyformovala výchovu ľudských mláďat. Bábätko ide všade s matkou… v noci s ňou spí. Vo väčšine spoločností na svete aj dnes bábätká spia s matkami.

Problém, na ktorý sa Američania s malými bábätkami najčastejšie sťažujú, je spánok. Bábätko im v noci nedá spať. Zvyčajné odporúčanie je, aby rodičia navykli dieťa spať osamote. Ale dieťa v lovecko-zberačskej spoločnosti za normálnych okolností nikdy nebolo samo. Pokiaľ sa ocitlo samo a jeho prvé kňučanie neprivolalo matku, tak malo vážny problém. S najväčšou pravdepodobnosťou bola jeho matka mŕtva alebo sa rozhodla, že sa oň nepostará… A preto kričalo, lebo sa bálo a hnevalo – a oprávnene.

Bábätká sú pozoruhodne adaptívne. Väčšina Amerických bábätiek si celkom dobre zvykne na spánok osamote. Ale niektoré nie… Veľa rodičov si vydýchne, keď im poviete, že je v poriadku, ak dieťa spí s nimi, že tak to mala príroda naplánované.

s. 345 Potešujúce, ale dosť zjednodušené: “…ale výchova detí nemá byť namáhavá práca o nič viac ako sex… príroda nás navedie na robenie toho, čo treba tým, že to urobí pre nás príjemným. Pokiaľ by výchova mláďat bola namáhavá práca, myslíte, že by sa šimpanzom chcelo? Pokiaľ si výchovu detí neužívate, možno na nej pracujete príliš tvrdo.

s. 349 A na záver: “Myšlienka, že môžete zariadiť, aby vaše deti vyrástli tak, ako chcete, je ilúzia. Vzdajte sa jej… A nemajte starosti ohľadom toho, čo vám hovoria, príručky o výchove detí. Milujte deti, pretože sú milovania hodné a nie preto, že to potrebujú. Užívajte si ich. Naučte ich, čo môžete. Uvoľnite sa. To, aké nakoniec budú nie je zrkadlom vašej výchovy. Nemôžete ich ani zdokonaliť ani zničiť. Pretože nie sú vaše na zdokonaľovanie a ničenie: patria zajtrajšku.

* Hej, viem, ten preklad znie dosť divne. Lepší nemám.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

9 comments to Predpoklad o výchove (The Nurture Assumption)*

  • Katka Borovicka

    Zaujimavy prispevok. Niektore citaty ma zaujali viac, niektore menej. A o jednom si myslim, ze je nezmysel: konkretne ten o stereoptypoch. Ak autorka cituje studiu, ktora ukazuje, ze ak dievcatu pripomenies, ze je zena, zhorsia sa jej vysledky v matematike, mozes mi poslat nazov tej studie? Rada by som si ju pozrela.

    • Iva

      Myslim si, ze cituje, len knihu som medzitym vratila.
      Ale ideme zase s Kikou v utorok do kniznice, tak tam do nej nakuknem a dam vediet.

      Inak som prave zistila, ze napriek tomu, aky dlhy je tento prispevok, meno autorky som v nom nespomenula… takze aspon tu to napravam: tuto knihu napisala Judith Rich Harris.

        • Katka Borovicka

          Podla mna tato studia neukazuje to, co tvrdi, ze ukazuje. Autor robi nasledony experiment: vezme si college students, ktori su dobri v matematike a maju k nej vztah, rozdeli ich do dvoch skupin, ktorym da ten isty tazky matematicky test. Jednej skupine studentov autor povie, ze vo vseobecnosti tento test vykazuje “gender differences, implying that stereotype was relevant for interpreting women’s own frustration”, kym druhej skupine povie, ze test ziadne “gender differences” nevykazuje. Moj prvy problem s tymto experimentom spociva v tom, ze autor nepise, ci studenti dostali nejaku motivaciu na dosiahnutie co najlepsieho vysledku – ak nedostali, experiment je na nic. Ale predpokladajme, ze motivaciu maju. Ako dopadli testy v tych dvoch skupinach? V skupine “gender differences” je priemerny vysledok dievcat podstatne horsi nez priemerny vysledok chlapcov. V skupine “no gender differences” je vysledok dievcat a chlapcov rovnaky, pricom priemer dievcat oproti priemeru dievcat zo skupiny “gender differences” je lepsi, a priemer chlapcov oproti chlapcom zo skupiny “gender differences” je horsi. Autor to intepretuje ako dokaz sily stereotypov: dievcata v prvej skupine zacnu byt frustrovane z toho, ze im pripomenies, ze podla stereotypu su horsie a dosiahnu horsie vysledky. Ja to interepretujem ako dokaz toho, ze “incentives matter”. V skupine “gender differences” dostali chlapci a dievcata uplne inu motivaciu: kym vysledok dievcat sa bude interepretovat vo svetle toho, ze zeny su v tomto teste horsie, nemusia sa tolko snazit a staci im dosiahnut horsi vysledok. Naopak vysledok chlapcov bude interpretovany s tym, ze chlapci su v teste lepsi, a teda chlapci musia dosiahnut este lepsi vysledok, aby ukazali svoje schopnosti. Podla mna vysledky testov v skupinach len odzrkadluju to, ze sa dievcata v skupine “gender differences” na ten test vykaslali. Uplne najlepsi dokaz toho su casy, ktore studenti stravili na teste: 15-minutovy test robili dievcata v skupine “gender differences” 10 minut, kym chlapci 14 minut. V skupine “no gender difference” ho chlapci aj dievcata robili zhodne okolo 11 minut. Tento experiment proste neukazuje nic o stereotypoch.

          Ja suhlasim s tym, ze okolie a kamarati maju velky vplyv na to, co z nas vyrastie. V tomto zmysle verim, ze ked bude dievca vyrastat medzi ludmi, ktori jej budu prizvukovat, ze ako zena nemoze byt dobra v matematike, tak v matematike s velkou pravdepodobnostou vynikat nebude. O com som ale stale presvedcena, ze je nezmysel (a ani citovana studia neukazuje opak), je, ze slovo stereotyp funguje ako zaklinadlo – ze staci povedat dievcatu “bububu , ty si zena”, a ona sa zhorsi v matematike.

          • Iva

            Moje pochopenie je take, ze nestaci povedat “bububu, ty si zena”, aby sa zhorsila v matematike, ale staci to nato, aby sa, ako hovoris, vyflakla na test – a teda test nedopadol tak dobre, ako by mal podla jej matematickych schopnosti. A tak to formuluju aj Harrisova aj Steele – ze sa jej bude horsie darit v matematickych testoch.

            Mierne off topic, ale nedavno som natrafila na toto (matematika je len pre skarede dievcata). Chore, chore, chore… toto je dalsi priklad toho, s cim by som nechcela, aby sa moje deti (ano, aj Kubo, chlapci nemaju co prijimat taketo veci tiez) stretli, ale mam len male paky na to, aby som tomu zabranila (nepustit ich nakupovat do Forever21 je jedna z nich, ale obavam sa, ze to nestaci…)

  • Tana

    Mne sa tvoj clanok velmi pacil. Zapacil sa mi, lebo uz dlhu dobu nieco podobne pozorujem na nas, na detoch. Aj co sa tyka vplyvu rovesnikov a ich rodicov, vplyvu skoly, aj co sa tyka jazyka AJ vs SJ a aj co sa tyka oznacenia osoby pohlavim ci rasou (nie presne toto, ale v podobnom duchu spomina takyto vplyv na deti Charles Dawson v knihe Genie in Your Genes, kde spomina studiu, kde skumali deti, ktore boli v skole “zaskatulkovane” a zhorsilo to ich vysledky v skole)…. Pozriem sa po tejto knihe v kniznici. Vdaka.

  • Katka Borovicka

    Toto je reakcia na Ivetkin posledny post, ale kedze tam uz nie je button “reaguj” (upper bound on number of comments?), pisem to sem.

    Nesuhlasim.
    Harrisovu som necitala, takze sa k nej vyjadrovat nemozem. Citala som ale Steela, ktory interpretuje vysledky tak, ze vyhlasenie “tieto testy vykazuju gender differences” funguje ako psychologicky teror na zeny, ktore z toho dostanu psychologicky blok, a dopadnu na teste zle. Moja interepretacia je, ze sa zeny na to vykaslali, pretoze o nic neslo. Uplne klucovy dokaz toho su casy – dievcata na teste stravili 2/3 toho, co chlapci. Steele sice tieto casy uvadza, ale vobec sa k nim nevyjadruje, a uz vobec ich neiterpretuje ako to, ze by sa dievcata na to vykaslali. Vsetko interpretuje ako psychicky blok pochadzajuci zo stereotypu. Pre mna “lack of incentives in the experiment” a “mat psychicky blok” su diametralne odlisne veci, a to prve by som stereotypom nenazyvala.

    Tiez spravim malu odbocku, tentokrat k uzitocnosti laboratornych experimentov. Ich problem spociva v tom, ze v laboratoriu sa len velmi tazko replikuju incentives, ktore maju ludia v realnom zivote, a potom zacina byt otazne, co dany experiment naozaj zmeral a ako dane vysledky interpretovat. Spominana studia je prikladom zle navrhnuteho experimentu (bad experiment design). Zasadny problem je, ze ucastnici experimentu nemaju ziadnu motivaciu snazit sa – to, ako jednotlivci v tom experimente dopadnu, nema pre nich ziaden dopad. Nie je to tak, ze by sa testy ratali do znamky, alebo ze by na konci testu dostali studenti financnu odmenu podla toho, ako dopadnu. Na co sa potom snazit? V realnom svete takato situacia nenastane – studenti tie matematicke testy nerobia pre srandu, ale preto, ze sa podla toho bude rozhodovat, ci ich prijimu na vysoku skolu alebo ake budu mat na vysokej skole GPA. Keby tym studentom fakt o nieco slo, tak sa budu vsetci snazit, aby dopadli co najlepsie, bez ohladu na to, co im pred testom povies a akeho su pohlavia.

    • Iva

      ano, reaguj button tam nie je, lebo som dala limit na vnorene komentare (aby neboli prilis uzke)… ked sa na to teraz pozeram, asi ho bude treba zvacsit alebo zrusit uplne (vsetky komentare na jednej urovni – mozno ocislovane, kvoli reagovaniu), este si rozmyslim

      casy som si v clanku nevsimla (je pravda, ze som ho len preletela), ale nie je mi celkom jasne, preco by sa potom chlapci snazili extra, ked im tiez o nic nejde? Nemali by ich casy byt take ako v tej druhej skupine?

  • […] na rodičoch záležalo viac ako na rovesníkoch”. Niekedy pred časom som tu písala o knihe Nurture assumption, ktorá mala pre zmenu podnadpis “Na rodičoch záleží menej, než si myslíte a na […]

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.