Najväčší knižní hrdinovia, slovenské poviedky… stále to isté

Nedávno som mala dohodnuté v meste jedno stretnutie a podarilo sa mi prísť na miesto určenia asi o štvrť hodinu skôr. Vzhľadom na to, že stretnutie malo byť len kúštik od čerstvo presťahovaného žilinského Artfora, tak je asi jasné, kde som strávila tých 15 minút. A keďže na nejaké veľké hĺbanie nebol čas, okukovala som to, čo mali porozkladané vo výkladoch. Poviedka 2013 – zborník víťazných prác minulého ročníka. Útla knižočka. Kúpila, prečítala.

Do 17. ročníka literárnej súťaže bolo prijatých 214 prác, ktoré napísalo 105 autoriek (49%), 108 autorov (51%) a jeden anonym.

Tie ocenené? 9 autorov, 1 autorka. O kom píšu? Okrem tej jednej autorky, všetko o chlapoch (a o jednej muche). Ženy sú v tých lepších prípadoch vedľajšie postavy, v tých horších kulisy, alebo tam vôbec nie sú.

Okrem toho ešte jeden postreh – vo viac ako polovici z tých poviedok sú nadávky. A nie ako citoslovcia, ale ako podstatné a prídavné mená. Nutný disclaimer – ja nie som proti nadávkam, aj ich sama z úst vypúšťam, myslím si, že v jazyku majú svoje miesto. Ale nie tam, kde sa z nich stávajú “placeholdre” za to, čo nevieme povedať inak.

Normálne mám chuť (keby sa tak cez leto ešte našiel čas) im tam nejakú poviedku poslať, že aha, aj iné sa dá písať. Ale na druhú stranu, čo ak to je zhruba to, čo si povedalo tých 104 nevybraných autoriek už minulý rok?

Koniec prvého dejstva, začiatok druhého.

Po svoje knižné úlovky si, okrem Artfora, chodím aj na bookdepository.com a martinus.sk (nie rovným dielom). A práve z Martinus-u mi začiatkom marca prišla správa o súťaži. Hľadá sa najväčší knižný hrdina všetkých čias. Podčiarkujem hrdina, nie postava. Nominovaní? 11 mužských, 5 ženských postáv (Anna Shirley, Pipi dlhá pančucha, slečna Marplová, Lisbeth Salander a Jane Eyre).

Hrdinovia

Čitatelia hlasujú v dueloch, vyzerá, že Harry Potter to vyhrá. Ako fajn, aj ja som ho čítala, čítala s nadšením, ale celkovo? Zase raz vidno ten nepomer už pred začatím hlasovania a všeobecne v tom, že o kom ľudia čítajú (a o kom sa píše).

Mne to proste nedá. Tak ako za každým Euklidom, Einsteinom, Pasteurom alebo Crickom vidím ženu, ktorá žila niekde na svete, bola v niečom porovnateľne dobrá, ale nedostala tú príležitosť a podporu, aby sa o nej raz dozvedel celý svet (a nejde ani tak o jej slávu ale o tú takmer polovicu objavov, o ktoré sme buď prišli, alebo dorazili oneskorene), tak na každého Pottera a Gumpa pripadá knižná postava, žena, dievča, o ktorej nikto nenapísal, alebo ak aj napísal, tak sa o nej masy nedozvedeli. To je to, z čoho mi je smutno.

Same old, same old.

Víkendové surfovanie

Out of Body: Reading Gender Through “Women’s Fiction”

After The Way Things Are, I began to search the shelves of the local used book stores for more Virago Modern Classics. At one of the shops on Division Street, I found a peculiarity in the shelving system: there was a section labeled CLASSICS, and a separate section labeled OLDER FICTION. Most of the authors in the Classics section were men, with a few well-known women thrown in—Jane Austen, George Eliot, the Brontës, Virginia Woolf. The Virago Modern Classics were shelved in the OLDER FICTION section.

I asked Dick, the owner, about this peculiar arrangement. Why, for example, was William Faulkner (the Nobel Prize winner in 1949) shelved among the Classics, but Ellen Glasgow (the Pulitzer Prize winner in 1942) shelved among Older Fiction? Was it that men became classics and women just became old? Or, not to make a gender issue out of it, why was Virginia Woolf a Classic, but May Sinclair, who first applied the term “stream of consciousness” to fiction, simply Older?

As a young stay-at-home father, I gravitated toward Virago Modern Classics because they illuminated the ordinary domestic life to which I was growing accustomed, without becoming sentimental or losing sight of the broader human concerns and higher aspirations of their female characters. For most of the history of the English novel, writing was one of the only occupations open to women, one of the only ways in which they could make their voices heard outside the nursery and the kitchen. Their writing can’t help but express the immense gulf between the expansiveness of their imaginations and the apparent narrowness of the sphere to which they were traditionally confined. But being confined to that sphere, the sphere of domesticity, they also couldn’t help looking around and seeing some of its homely significance. They couldn’t help seeing that this world of messy children and dirty floors, of broken cookers and tight household finances, was also the real world. More real, perhaps, than anything else.

Astronómovia našli gravitačné vlny, ktoré podporujú teóriu o Veľkom tresku. Jeden z členov tímu, ktorému sa ich podarilo namerať, išiel o nich neohlásený povedať jednému z teoretikov, ktorý ich pred tridsiatimi rokmi predpovedal. Video z tohto stretnutia je výborné:

o topánkach pre bežcov – staré, ale zaujímavé

Surreptitiously, Mimura made soles of two slightly different thicknesses, to compensate for the fact that Takahashi’s left leg was eight millimeters — about a third of an inch — longer than her right leg. She had tried a pair of the uneven soles before the Sydney Olympics, but felt uncomfortable.

Still, Mimura felt Takahashi needed such shoes to win and to avoid a recurrence of pain caused by the disparity in her legs. Without Takahashi’s knowledge, Mimura gave her the uneven soles, then wrote a letter of resignation, in case she failed to win gold.

“I decided to take full responsibility because I made this pair against her wishes,” Mimura said of the letter. “I didn’t have to hand it over. It’s still in my desk.”

A year later, Kastor got a first-hand look at the precision of Mimura’s work. She met him for a fitting during the 2001 world track championships in Edmonton, Alberta. Using a tape measure, Mimura spent 20 minutes measuring her feet, Kastor said, including the length and circumference of each toe, the width of her heel, the length of her Achilles’ tendon and the width of her foot at six or seven spots.

“I didn’t know you could get that many measurements for a foot,” Kastor said. “But the shoes he made fit like a glove.”

what if what if was a book? – raz si ju budem musieť zohnať

fotky z Mišových výletov v Rumunsku počas poslednej služobky tu a tu

Opekačka pod Brodniankou

Dopravný podnik mesta Žiliny má na svojej stránke tipy na výlety do okolia. Vyskúšali sme dnes hneď ten prvý, objavili nové miesto na opekačku a užili sme si slniečko. Najmladší účastník výpravy mal len pár mesiacov a do sedla sa nechal vyviesť vo vlastnom vozidle. Kika všetkých ponúkala ovocnou “bublinovkou”, ktorú som včera večer napiekla. Jediné mínus bolo, že Kubo celý víkend teplotoval, takže naši chlapi to celé presedeli doma.

Mayim Bialik o kojení

Mayim Bialik, ktorá mimochodom aj v skutočnom živote má PhD v neuroscience, hrá Amy v seriáli Big Bang Theory. Tu je s ňou jedno fajn interview a komentár k tomu, že počas jazdy v newyorskom metre kojila syna, ktorý už nie je úplne malé bábätko:

What I like to point out is that was the best way for that subway ride to be pleasant for everyone.

Surfovanie

oneskorene ale predsa…

Víkend sme mali s deckami dobrý, ale rozlietaný (Mišo je už vyše týždňa na návsteve u Drakulu a ešte chvíľu bude… ) a ku počítaču som sa síce včera večer dostala a dokonca som pri ňom sedela (dlhšie, ako by mi bolo milé, zabalila som to niekedy pred druhou), ale na linky času nezvýšilo. Takže dnes:

Už nejakých pár týždňov chodím na skupinové cvičenia BodyBeat Workout, ktoré trochu pripomínajú ten kickbox, na ktorý sme chodili v Hobokene. Tréner je namakaný, občas sa takto vešia po tyčiach:

jakubale na túto Ukrajinku sa nechytá:

http://www.youtube.com/watch?v=c9FS1bxaGTg

Minulý týždeň som spomenula hru 2048. Ukazuje sa, že odnože sa kopia ako na bežiacom páse. Zaujala ma Fibonacci verzia 2584, ale bude musieť počkať, lebo teraz sa všeličo nakopilo a je mi jasné, že keď sa do nej pustím, tak som zase na pár hodín odpísaná…

dotankoch.sk – štatistiky o slovenských poslancoch

netradičné interview s Barakom Obamom (a čo na to povedal Stephen Colbert)

on being cared for

The problematic portrayal given by the patriachry and internalized by all of us (to different extents) is that women NEED to be cared for, can’t take care of themselves, depend on men for strength. Princesses need to be saved by knights, Katherine Heigel nees to be saved by whoever that guy with dimples is, and so on and so forth. The problematic reality is that women are caretakers, for children, spouses, their own parents, the children of others, etc. and that is most often in ADDITION to the work they do that the market recognizes as ‘valuable.’  So you can’t take care of yourself (read: need a man to do it for you) but have the responsibility to care for everyone else around you (with no compensation and often without recognition). And while this obviously makes no sense when I write it out that way, we all accept it and play into it to different degrees. This weird contradiction is met with the additional and very strange expectation that women who identify as feminists cannot have a male partner on whom they rely lest they have nullified their feminism membership.

ďalší ročník hodnotenia slovenských pôrodníc

HRIC Prípadová štúdia: Slovensko

Toto je case study, ktorú som na jeseň posielala Human Rights in Childbirth:

Tri najväčšie problémy Slovenského pôrodného systému sú

1. porušovanie ľudských práv žien a detí pred pôrodom, počas pôrodu a v šestonedelí
2. používanie rutinných a/alebo škodlivých intervencií počas starostlivosti o tehotné a rodiace ženy a ich deti
3. normalizácia násilia na ženách a deťoch – vrátane skreslenej verejnej mienky o tom, čo je “normálne”

Prakticky všetky pôrody na Slovensku prebiehajú v nemocnici pod dohľadom lekára-pôrodníka. Napriek tomu, že podľa platnej legislatívy môžu pôrodné asistentky samostatne odvádzať fyziologické pôrody (v nemocničnom prostredí), v praxi sa tak deje len veľmi zriedka. Väčšinou asistujú lekárom a laická verejnosť ich obyčajne považuje za zdravotné sestry. Napriek tomu, že Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby pri nekomplikovanom tehotenstve poskytovali starostlivosť pôrodné asistentky, v našej krajine sa k nim ženy veľmi zriedka dostanú, aj v prípadoch, keď sa o to aktívne snažia. Dôvody, prečo je to tak, sú:

  • primárna starostlivosť poskytovaná pôrodnými asistentkami u nás neexistuje.
  • rozpor medzi teoretickými a praktickými kompetenciami pôrodných asistentiek
  • nedostatočná atraktivita tejto profesie (či už finančná alebo spoločenská)

Porušovanie ľudských práv

Ženám tak ostáva jediná možnosť – rodiť v nemocniciach s pôrodníkom. Často prichádzajú k pôrodom so svojimi pôrodným plánmi alebo pôrodnými želaniami, ktoré sú niekedy dopredu odsúhlasené, ale častejšie značne zredukované primármi pôrodníckych a novorodeneckých oddelení. Napriek týmto plánom, ženy nie sú rešpektované a často sú dokonca zneužívané. Nie je zriedkavé stretnúť sa v slovenských pôrodniciach s

  • fyzickým násilím (Kristellerova expresia, zašívanie bez anestézy, rutinný nástrih hrádze, manuálne rozťahovanie krčka maternice bez zdravotnej indikácie na urýchlenie pôrodu …)
  • chýbajúcim informovaným súhlasom (ženy sú informované, že nemôžu odmietnuť intervencie, lekárske zásahy sú vykonané aj keď ich ženy odmietli, súhlas je získaný pod nátlakom alebo po poskytnutí nepravdivých informácií; informovaný súhlas nie je správne získaný pred sterilizáciou…)
  • s tým, že nie je rešpektované súkromie a intimita (aj fyzicky, aj čo sa týka osobných informácií)
  • s psychologickým a emocionálnym zneužívaním (smiech na účet ženy, manipulácia, vyhrážanie sa, nerešpektujúce správanie…)
  • so separáciou zdravých matiek a ich zdravých detí (rutinné odsávanie, kontroly, balenie detí; matky často nevidia svoje zdravé deti celé hodiny po narodení)
  • a inými škodlivými praktikami.

Celkovo, za všetkými týmito porušeniami práv vidíme zakorenené a rozšírené správanie väčšiny slovenských zdravotníckych pracovníkov: akonáhle rodiaca žena prekročí prah pôrodnice, správajú sa, akoby jej telo a pôrodný proces boli ich vlastníctvom (napríklad je bežné dotýkať sa, vykonávať vaginálne vyšetrenia a iné procedúry na rodiacej žene bez akejkoľvek snahy dopredu si vypýtať súhlas alebo aspoň slovne oznámiť zámer). Toto správanie je tak zakorenené, že sa väčšinou deje automaticky a je považované za normálne aj z pohľadu zdravotníkov aj z pohľadu mnohých rodiacich žien.

Niektoré ženy, ktoré chcú aktívne chrániť svoje práva, sa rozhodnú pre pôrod v zahraničí. Vidíme napríklad rastúci trend v západnej časti Slovenska, kde ženy chodia rodiť na kliniku v rakúskom Hainburgu alebo do českých nemocníc, ktoré sú blízko hraníc a sú známe prirodzenejším prístupom k pôrodom. Toto je, samozrejme, rozhodnutie iba privilegovanej skupiny žien, ktoré si to môžu finančne aj logisticky dovoliť.

Iná skupina žien, keď cíti, že nemá inú možnosť, sa rozhodne pre pôrod doma. Toto nie je ideálne rozhodnutie obzvlášť vzhľadom na spomínanú chýbajúcu starostlivosť pôrodných asistentiek v domácom prostredí a chýbajúce protokoly pre prípady, keď je potrebný transfer do nemocnice. Toto všetko by malo vyvolať vážne zamyslenie a zmeny nielen v slovenských nemocniciach ale aj vo verejnej mienke.

Škodlivé/rutinné intervencie

Vo všeobecnosti je postup slovenského zdravotníctva smerom k starostlivosti založenej na vedeckých poznatkoch veľmi pomalý. Spomenieme len niektoré príklady:

Chýba včasný bonding – novorodencov položia matkám na hruď len na malú chvíľku (ak vôbec) a potom ich rýchlo berú preč aj v prípadoch, že matky chcú mať svoje deti pri sebe a napriek tomu, že stále sa ukazuje viac a viac dôkazov, že kontakt koža na kožu po pôrode je prospešný aj pre matku aj pre dieťa.

Nástrihy hrádze – Slovenskí pôrodníci stále tvrdia, že nástrih hrádzu chráni a zabraňuje neskorším problémom s únikom moču a stolice. Sú nemocnice, ktoré majú vyše 90% mieru nástrihov; priemer je 67% (svetová zdravotnícka organizácia odporúča 10%, Slovenské dáta sú z Regionálnej analýzy Slovenských pôrodníc za rok 2011).

Zvyšovanie počtu cisárskych rezov – Podiel pôrodov cisárskym rezom síce nie je v absolútnych číslach taký vysoký, ako v niektorých iných krajinách sveta (Grácko, Brazília), ale rýchlo stúpa – z 19.2 % v roku 2004 na 29.4% v roku 2010, čo je najväčší nárast za toto obdobie zo všetkých krajín Európskej únie (zdroj: EU 2010 Peristat report).

Ak zvážime tieto dve intervencie spolu, žena rodiaca na Slovensku má len veľmi malú šancu, že z nemocnice odíde bez chirurgického zákroku.

epi a cs

Smerovanie k zdravotnej starostlivosti založenej na vedeckých poznatkoch je navyše komplikované faktom, že zber a reportovanie dát je veľmi problematické. Nemáme niektoré základné údaje na úrovni pôrodníc a aj poskytnuté dáta sú často nepresné. To sa premieta aj v správe Europeristat 2010, kde veľa ukazovateľov za Slovensko chýba.

Normalizácia násilia

V predchádzajúcich dvoch častiach sme sa zaoberali tým, čo sa deje za dverami pôrodníc, ale problém je aj mimo nich. V slovenskej spoločnosti panuje názor, že pôrod ako taký je nepríjemná a bolestivá záležitosť, že trvá pár hodín a čo sa za tých pár hodín stane, treba pretrpieť a rýchlo na to zabudnúť.

Takže keď ženy odchádzajú z pôrodníc, vedia, že niečo nie je v poriadku. Ale spoločnosť im povie, že takto to chodí. Ich jazvy po cisárskych rezoch a nástrihoch môžu chvíľu bolieť, ale majú zdravé dieťa a za to majú byť vďačné. Takýmto spôsobom sa zlá situácia normalizuje a je veľmi ťažké ju zmeniť.

Prípad pani Jany

Aj v prípadoch, keď je jasné, že niekomu sa ublížilo, je veľký problém s tým niečo urobiť.

Prvé dieťa pani Jany (meno je zmenené) sa narodilo cisárskym rezom. Druhé porodila vaginálne pred dvoma rokmi. Tento druhý pôrod bol rýchly, bez komplikácií a zdravotníci aj tak použili Kristellerovu expresiu (silný tlak na brucho). Pani Jana má fotky modrín, ktoré jej po zákroku ostali, nafotené hneď po pôrode. Lekárka vykonala aj nástrih hrádze bez informovaného súhlasu a zašívanie bolo bez dostatočnej anestézy napriek aktívnym protestom matky.

Pani Jana podala sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Úrad jej sťažnosť zamietol s tvrdením, že poskytnutá zdravotná starostlivosť bola podľa zdravotnej dokumentácie a písomných výpovedí zdravotníkov v poriadku. Odvolala sa a doplnila odvolanie konkrétnymi otázkami týkajúcimi sa informovaného súhlasu a práva na odmietnutie zdravotnej starostlivosti. Sťažnosť bola opäť zamietnutá, bez možnosti ďalšieho odvolania a jej otázky ostali bez odpovedí.

A ona je len jedna z mnohých.

Potreba zmeny

Súčasná situácia v slovenskom pôrodníctve je neakceptovateľná aj z pohľadu starostlivosti založenej na vedeckých poznatkoch (evidence based medicine), aj z pohľadu rešpektovania ľudských práv.

Je pravda, že čoraz viac tehotných žien sa informuje aj prirodzenom pôrode, o svojich právach a aktívne si žiadajú rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť. Aj informácie o prístupe založenom na vedeckých poznatkoch sú omnoho dostupnejšie ako ešte pred pár rokmi – aj vďaka neziskových organizáciám, ako je tá naša, alebo Slovenské duly a Mamila.

Avšak, ako vidno aj podľa posledných vyjadrení Ministerstva zdravotníctva (v tlačených médiách a odpovediach na jednotlivé žiadosti žien), Slovenská vláda neakceptovala rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, že žena má právo zvoliť si okolnosti svojho pôrodu: “MZ SR v najbližšom období neplánuje legislatívne opatrenia umožňujúce odvádzanie pôrodov v domácom prostredí, avšak je pripravené na vecnú a odbornú diskusiu, ktorá by mala smerovať k vytvoreniu podmienok optimálneho prostredia v zdravotníckych zariadeniach a humanizácii starostlivosti pri pôrode. Ak sa žena rozhodne pre plánovaný pôrod v jej prirodzenom sociálnom prostredí a odrodí sama alebo v prítomnosti inej osoby je to jej slobodné rozhodnutie s plnou trestnoprávnou zodpovednosťou.”

Ešte máme pred sebou veľa práce.

Víkendové surfovanie

dnes najprv hra/hlavolam – 2048 (vytvorte štvorček s číslom 2048)

zrýchlené video ako pavúk pletie pavučinu

the ‘cursed’ women living in shame (h/t Zuzine sa linku)

pekná myšlienka (reklama na duracel):

zaujímavá aplikácia, ktorá vám umožní rýchlejšie čítať

the world’s largest photo service just made its pictures free to use

aj na našej fakulte organizujeme Girl’s Day (akurát to pomenovanie sa mi zdá divné)

Víkendové surfovanie

Do we live in a computer simulation? UW researchers say idea can be tested

There’s a Name for That: The Baader-Meinhof Phenomenon

Wild Animals Practically Pose For Him – výborné fotky

vtipné odpovede rodičov na sms-ky svojich teenagerov

The Indian sanitary pad revolutionary – h/t Zuzine za linku

He created a “uterus” from a football bladder by punching a couple of holes in it, and filling it with goat’s blood. A former classmate, a butcher, would ring his bicycle bell outside the house whenever he was going to kill a goat. Muruganantham would collect the blood and mix in an additive he got from another friend at a blood bank to prevent it clotting too quickly – but it didn’t stop the smell. He walked, cycled and ran with the football bladder under his traditional clothes, constantly pumping blood out to test his sanitary pad’s absorption rates. Everyone thought he’d gone mad.

While getting the message out to new areas of the country is still difficult, Muruganantham is sceptical about the effectiveness of TV advertising. “You always have a girl in white jeans, jumping over a wall,” he says. “They never talk about hygiene.”

Muruganantham also works with schools – 23% of girls drop out of education once they start menstruating.

toto by som si veľmi chcela ísť niekedy pozrieť; už ich majú dokonca aj v UK; pekné video o tom, ako vznikajú

Reakcia na článok o bezbolestnom a programovanom pôrode v Pravde

napísala Silvia Galátová

Vo Vašom článku lekár Mudr. Španko otvorene priznáva, že pôrodníci nemajú radi, ak si ženy k pôrodu zostavia svoj pôrodný plán, v ktorom formulujú svoje požiadavky na poskytovanie zdravotnej starostlivosti počas normálneho pôrodu. Avšak ústavným právom všetkých prijímateľov zdravotnej starostlivosti v našej krajine je právo rozhodovať o svojom tele. Podľa ústavy nemôže byť žiaden zásah do tela človeka vykonaný bez informovaného súhlasu tohto človeka. Zdá sa však, že náš zdravotný systém je voči týmto základným právam človeka – rodiacej ženy, úplne slepý. Dokonca natoľko slepý, že pôrodníci nevidia žiadne ohrozenie svojej kredibility, ak otvorene pre médiá priznávajú, že neradi vidia, ak chcú ženy spolurozhodovať o svojom tele a zásahoch doňho, čiže ak chcú pri pôrode uplatňovať svoje základné ľudské práva.

A hory odpovedali ozvenou

napísal Khaled Hosseini, martinus, bookdepository

Táto kniha je opisovaná ako “nezabudnuteľný román o hľadaní strateného kúsku seba, ktorý v sebe nosí niekto iný”. A je dobrá, veľmi dobrá. Ale nie až tak dobrá, ako Hosseiniho dve predchádzajúce knihy – Majster šarkanov a Tisíc žiarivých sĺnk.

Prečo? Hosseini píše krásne. Človek z toho má niekedy až pocit, akoby čítal poéziu a nie prózu.

No zabudnutie neprichádzalo. Pari sa vznášala, spontánne a samovoľne, na okraji Abdulláhovho videnia, kamkoľvek šiel. Bola ako prach, čo sa mu lepil na tričko. Bola v mlčaní, čo nastávalo u nich doma tak často. V tichu, čo sa nahrnulo medzi ich slová, niekedy chladné a prázdne, inokedy obťažkané všetkým, čo ostalo nevypovedané, ako mračno naplnené dažďom, čo nespadol.

Keď som bola dieťa, mali sme s otcom pravidelný večerný rituál. Len čo som dvadsaťjedenkrát odrecitovala verš Basmaly, uložil ma do postele, sadol si vedľa mňa a začal mi palcom a ukazovákom vytrhávať z hlavy zlé sny. Prechádzal mi ukazovákom z čela na sluchy, trpezlivo pátral za ušami i na zátylku a zakaždým vylúdil také „puk“ – zvuk, ako keď sa odštopľuje fľaša – s každou vytrhnutou nočnou morou, od ktorej mi očistil mozog. Zlé sny hádzal jeden po druhom do neviditeľného vreca, čo mal na kolenách, a mocne ho zaviazal. Potom začal dôkladne prečesávať vzduch a hľadať šťastné sny, ktorými by nahradil tie, čo vyhodil. Sledovala som, ako mierne napriamuje hlavu, mračí sa, oči mu blúdia sem a tam, akoby sa úporne snažil zachytiť akúsi vzdialenú melódiu. Zadržiavala som dych a čakala, kedy sa otcova tvár konečne rozostrie do úsmevu a on zaspieva: Aha, tu je jeden, zloží ruky do tvaru misky a dovolí, aby mu sen pristál na dlaniach ako kvetný lupienok pomaly, padáčikovito krúžiaci zo stromu. A potom jemne, prejemne – môj otec tvrdil, že všetky dobré veci v živote sú krehké a dajú sa ľahko stratiť – zodvihne ruky k mojej tvári, pretrie mi dlaňami po čele a vmasíruje do hlavy – šťastie.

A ak pri čítaní jeho kníh nevyroníte slzu, tak si nie som istá, či máte srdce. Ale nie je to len smutná kniha, dá sa pri nej pousmiať, sme vtiahnutí do deja zdanlivo úplne bez námahy. Koniec nie je očakávaný, ani prvoplánový, nie je to klasický happyend, ale tak to už v živote chodí…

A hory odpovedali ozvenouAle tie predchádzajúce knihy mali každá po dve hlavné postavy a okolo nich sa krútil dej. Áno, skladala sa skladačka, ale bolo to celé také nejaké… celistvé? V tejto knihe nie. Na začiatku nás chytí za dušu jedna rodina a potom zrazu skok, dívame sa zrazu na iný svet, očami úplne inej postavy. A ďalšej. A ďalšej. Áno, aj tí boli zaujímaví a áno, aj to môže byť dobré rozprávanie – viď Hru o tróny, ale tam je úplne iný rozsah a ešte stále je šanca, že jednotlivé zápletky sa dokľukatia k svojim záverom. Tu mi príbehy mnohých postáv pripadali nedokončené, neukončené, napísané zbytočne na úkor “hlavného deja”, na ktorý tým pádom neostalo až toľko priestoru.

No a potom, preklad. Na rozdiel od prvých dvoch, ktoré som čítala po anglicky, túto som kúpila za vianočnú poukážku v slovenskom kníhkupectve. Okrem slovných spojení, ktoré v slovenčine znejú trochu zvláštne, ale ich anglický preklad dáva známu frázu, človek natrafí aj na zaujímavosti typu “vnútorné lekárstvo” (predpokladám, že to bolo internal medicine) a podobne. Takže prekladu veľa hviezdičiek nedávam.

tl;dr Kniha stojí za prečítanie, ale nie je to najlepšia z trojice.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...