Čo by som chcela, aby všetky moje kamarátky vedeli

Tento článok bol inšpirovaný týmto komentárom.

Jeden z dôvodov, prečo tento blog je trochu iný, ako ten prvý, ktorý som písala, je to, že som sa často vracala k témam okolo tehotenstva, pôrodu, kojenia, výchovy detí a feminizmu. Nebol to už len osobný “denníček”, ale aj rozmýšľanie o takýchto “spoločenských” veciach.

A s tým trochu súvisí to, že som dúfala a stále dúfam, že moje kamarátky budú tieto úvahy čítať, časom možno pritiahnu svoje kamarátky/príbuzné/spolupracovníčky a ja sa takýmto spôsobom budem môcť podeliť o to, čo sa učím a nad čím dumám. Nechcem byť tá otrava, ktorá v rozhovore zakaždým poukáže na sexistické poznámky alebo vyťahuje tému pôrodu. Alebo ešte horšie, nechcem byť tá otrava, ktorá začne sypať nevyžiadané informácie tehotnej známej. Istým spôsobom sa už “bojím” aj na takéto veci (napríklad, aký mala daná osoba pôrod) opýtať, lebo ľudia vedia, že ma tieto veci veľmi zaujímajú a možno majú obavy, že ich budem súdiť (to sú tie odpovede typu “Ja viem, že Ty si za prirodzené pôrody, ale pre mňa bol najlepší epidurál, lebo som mala pocit, že veci mám pod kontrolou”).

Ak je nejaká kamarátka tehotná, tak ponúknem, nech sa kľudne ozve, ak sa bude chcieť porozprávať a potom sa snažím byť ticho, pokiaľ sa sama na niečo neopýta. (Dobre, nie úplne vždy sa mi to podarí, ale snažím sa.) Naozaj nechcem, aby niekto mal pocit, že ju súdim, keď chcem len ponúknuť informácie alebo sa zo zvedavosti spýtať. Blog je fajn spôsob, ako informácie ponúknuť bez toho, aby som ich niekomu násilne tlačila dolu hrdlom.

Takže, aby bolo jasno, tu sú veci, na ktorých mi nezáleží:
- nezáleží mi na tom, či budeš rodiť doma alebo v nemocnici
- nezáleží mi na tom, či budeš rodiť s doktorkou, pôrodnou asistentkou alebo sama
- nezáleží mi na tom, či budeš alebo nebudeš mať epidurál
- nezáleží mi na tom, či budeš mať vaginálny pôrod alebo cisársky rez
- nezáleží mi na tom, či budeš kojiť dva dni, dva mesiace alebo dva roky

Áno, budem Ťa podporovať v tom, aby si sa naučila o pôrode, čo najviac (či už sama alebo na hodinách predpôrodnej prípravy), aby si si starostlivo vybrala doktora alebo pôrodnú asistentku, aby si sa snažila vyhnúť zbytočným intervenciám, vyvolávaniam pôrodu, cisárskym rezom, aby si rodila v baby-friendly prostredí, aby si kojila, čo najdlhšie.

Ale nebude to preto, že si myslím, že ak budeš robiť tie veci, tak budeš lepšia žena alebo lepšia mama. Bude to preto, že mi na Tebe záleží a myslím si, či už z osobnej skúsenosti alebo z toho, čo som sa naučila, že to je najlepšia cesta, ako mať dobrý a “zdravý” pôrod a ako mať spokojné a zdravé dieťa.  Ak sa rozhodneš, že niektoré z tých vecí nie sú pre Teba, v poriadku. Je to Tvoje telo, Tvoje dieťa, Tvoje rozhodnutie. Ale chcem, aby si vedela, aké sú riziká (napríklad epidurálu alebo umelého mlieka).

Čo ma privádza k veciam, na ktorých mi záleží:

- Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení a o tom aké sú Tvoje možnosti a práva, aby si mohla robiť informované rozhodnutia. Záleží mi na tom, aby si nikdy nepovedala “Keby som vtedy bola vedela, že…” alebo “Nikto mi nepovedal, že…”

Čajíček- Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení, a postavení žien v spoločnosti, aby si bola odolná voči nepravdivým informáciám a prípadne ich sama nešírila – Napríklad, ak by nejaká moja kamarátka povedala, že nemôže kojiť na verejnosti, lebo je to obscénne a preto sa radšej za týmto účelom odoberá na verejné toalety – nuž, asi sa pozvem na čajíček, či už virtuálne alebo naživo, a budeme si musieť trochu pokecať.

- A záleží mi na tom, aby si sa nebála pôrodu a kojenia, aby si bola s tými svojimi spokojná a aby si vedela, že som tu, ak sa chceš o týchto veciach porozprávať.

obrázok odtiaľto

Ako veľmi bolí pôrod?

Z e-mailovej konverzácie s kamarátkou (s jej súhlasom), ktorej sa pred pár mesiacmi narodilo prvé bábo.

Ona:

Po čase som začala kričať a divne sa hmýriť vo vode. Bolo zle. Aj som myslela na nejakú chemickú relieve, ale zatiaľ iba myslela. Vydržala som a k činom nedošlo. Keď som mala kontrakcie, tak mi sestrička hovorila, že mám myslieť na to, že každou kontrakciou je moje bábätko bližšie, ale mne to pripadalo absurdné. Keď som mala kontrakcie, tak nebolo nič iné ako bolesť, obrovská bolesť, žiadne bábo neexistovalo. Iba tá kontrakcia.

Keď som začala tlačiť, tak som musela vyliezť z bazéna, lebo v tejto pôrodnici sa nesmie rodiť do vody. Začala som tlačiť zavesená na [manželovi], postupne som sa prepracovala na zem na všetky štyri. Tlačiace kontrakcie neboli také bolestivé ako tie v bazéne, ale ja už som bola dosť unavená a ubolená a tlačenie bolo strašne unavujúce. Proste som už nechcela, ale to nešlo, proste som musela tlačiť. Veď vieš. Časom ma midwives presviedčali, že toto je síce super poloha, ale mohla by som ju skúsiť na posteli. Som sa odmietla pohnúť. Časom, ani neviem ako, som sa predsa len dostala na posteľ. Najprv na štyroch, potom na boku, som hodinu a pol aktívne rodila a tlačila, …

Celkovo, pôrod bolel. Strašne. Ono je asi dobre, že človek si fyzicky nepamätá bolesť. Pamätám si len, čo som si myslela, keď to bolelo a na základe tých spomienok viem, ale nie cítim, že to muselo byť strašné.
Ja:

Hej, myslím, že rozumiem. Na jednej strane to pre mna nebola “patologická” bolesť, lebo medzi kontrakciami, som to bola ja, mala som chvíľku na zotavenie a čistú hlavu, ale si pamätám jeden moment s Kubom – v sprche, na všetkých štyroch, krátko predtým, ako som začala tlačiť, keď som si myslela, že “toto nedokážem a chcem zomrieť, lebo vtedy to už nebude bolieť”. A vtedy som to myslela vážne (a nemyslím si, že by to bolelo viac ako s Kikou, ale skôr tým, že to šlo tak rýchlo, tak sa tá intenzita vystupňovala bez toho, aby som si na to mohla postupne “zvyknúť”). Tú bolesť samotnú si už teraz nepamätám, ale pamätajúc si na tú myšlienku mi je jasné, že bola hrozná. Neviem, či tie Tvoje myšlienky boli podobné, ale vraj to v transition nie je zriedkavé (akurát v danom stave mysle ani nevieš, že to je transition a že o chvíľu bude lepšie…)

Somewhat related – keď som vtedy, keď sa narodila Kika hovorila Mišovi, že druhé dieťa si adoptujeme, bol to iba polovtip. Ale zjavne aj tú bolesť som do roka zabudla natoľko, že som bola ochotná porodiť druhé.

O tehotenských testoch a o tom, ako súvisí plodnosť s kojením

Prvý tehotenský test som si s nadšením kúpila, keď sme chceli Kiku. Bolo to pár dní pred tým, ako vôbec malo zmysel niečo testovať. A ja som testovala aj tak, veď čo keby už náhodou… A samozrejme vyšiel negatívny. O týždeň na to už malo zmysel testovať a na druhom teste sa ukázali dve čiarky.

Potom sme chceli Kuba a žiadny test som nekúpila. Ani zavčasu, ani potom, keď už by vedel niečo ukázať. Myslela som si, že som tehotná (nebolo mi zle, ale menštruácia sa nedostavila a znovu sa mi začali snívať besne farebné sny) a vôbec som necítila potrebu overovať si to ocikávaním nejakej paličky. Až na druhom stretnutí s pôrodnými asistentkami spolu s rutinným vyšetrením moču spravili “pre poriadok” aj tehotenský test.

Tehotenský test

včera

Nuž a včera večer som s ďalším sedela v kúpeľni.

Bez pestrofarebných snov, ale dva týždne už aj bez očakávanej pravidelnej krvi. Nemyslela som si, že som tehotná, pravdepodobnosť spoľalivosti našej antikoncepcie stála pevne na našej strane, ale na druhú stranu tu bol fakt, že takéto meškanie sa mi predtým stalo dvakrát v živote a obidva razy z toho časom bolo bábo. Mám dosť skúšok zo štatistiky na to, aby som vedela, že dve “merania” nie sú dáta (ale anekdáta), ale štatistika-neštatistika, krv-nekrv (a je to celkom určite nekrv), žiadna metóda nie je stopercentná a tu sa nedá len tak nonšalantne tváriť, že o nič nejde.

On bol taký presvedčený, že sa žiadne bábo nemohlo pritrafiť, že zahlásil, ak si tehotná, tak to nie je moje. (Čo sa na to odpovedá? Ak Ty požiadaš o testy otcovstva, tak ja o rozvod?) Ale nejaké hlodanie tam asi tiež bolo, lebo išiel a test kúpil.

A tak som s ním včera večer sedela v kúpeľni.

Z predstavy, že by sme do nášho súčasného a v blízkej budúcnosti očakávaného chaosu pridali ďalšieho trpaslíka, sa mi ježili všetky vlasy tak, že by sa na ne dali napichovať jablká. A preto som po predpísaných pár minútach s úľavou nechala test na umývadle a s úsmevom poslala aj jeho, nech sa ide pozrieť. Ale viem, že ten úsmev mu veľmi na pokoji nepridal, lebo aj keď možno s istotou nevie, ale myslím si, že tuší, že okrem tej veľkej úľavy tam bola aj taká malá, maličká ľútosť a pocit, že naša rodina ešte možno nie je úplne kompletná.

————————————————————————–

A o čo teda ide?

Mamám, ktoré koja, sa menštruácia a plodnosť po pôrode vracajú vo všeobecnosti neskôr (môže to síce byť už po pár týždňoch ale je pravdepodobnejšie, že to bude až po pár mesiacoch, alebo dokonca po roku či dvoch) – zodpovedný je za to hormón prolaktín. A aj keď potom menštruácia príde, môže byť spočiatku nepravidelná.

Keď som kojila Kiku, tak som si na tú prvú počkala zhruba 8 mesiacov a nemyslím si, že je náhoda, že plus mínus vtedy začala chodiť do jaslí, boli sme menej spolu a menej odo mňa cucala. Čo sa tej nepravidelnosti týka, u mňa by sa síce nedali podľa nej nastaviť hodinky, ale kalendár už celkom v pohode. A niečo podobné som teda očakávala aj tentokrát.

Preto to prekvapenie.

Moje vysvetlenie je také, že po Kubovom párdennom štrajku sa mi rozhasili hormóny natoľko, že prišla prvá menštruácia (skôr ako po Kike). On sa potom znormalizoval, hormóny (dúfam) tiež, a druhá už neprišla.

Aj tak dobre.

Pôrod, vec verejná? Kiežby

Pred necelými dvoma týždňami som spomínala plánovaný pôrod v galérii. Bábo sa v utorok narodilo.

Aj keď prvá reakcia je ?!?, tak jediné, čo mi na tom trochu vadí je to, že dieťa je prezentované ako umenie (bez jeho súhlasu).

Tento pôrod bol komornejší, ako niektoré pôrody v nemocnici. Bolo to síce “verejné prestavenie”, ale bolo tam okolo 15 ľudí, ktorých si matka sama vybrala (z tých, ktorí prejavili záujem). Pre porovnanie, mamičky v nemocniciach (obzvlášť tých veľkých/univerzitných) často hovoria, koľko rôznych ľudí (z ktorých väčšinu nikdy predtým nestretli) sa premlelo okolo nich počas pôrodu. Nie je to tiež verejné predstavenie? A na rozdiel od toho v galérii, neplánované?

Môj názor je, že pôrod je rodinná udalosť a že by pri ňom malo byť viac ľudí, než len rodičia a odborná pomoc. Nemyslím práve na návštevníkov galérie, ale skôr na sestry, mamy, sesternice, kamarátky, susedky, netere alebo iné blízke osoby. Aj také, ktoré už majú deti a môžu byť oporou, aj také, ktoré ešte nemajú, ale môžu stále pomôcť a takýmto spôsobom asimilovať pôrod ako niečo normálne, aby potom, keď raz príde ich čas, nešli úplne do neznáma. Toto nutne neznamená, že pôrod by mal prebehnúť doma (aj keď tam je prítomnosť viacerých ľudí pravdepodobnejšia a jednoduchšie zariaditeľná).

Keby som mala príležitosť byť pri pôrode predtým, než som išla na svoj prvý, určite by som ju využila. Príležitosť nebola, ale našťastie žijeme v dobe internetu, takže niečo som mala napozerané aspoň online. Dnes už ľudia pôrody dokonca blogujú alebo vysielajú naživo, takže keď niekto dodatočne zverejní pôrodné video (toto bol pôrod doma, ktorý prebehol rýchlejšie, ako stihli prísť pôrodné asistentky a bábo potrebovalo trochu pomôcť s dýchaním), tak je to už dokonca istým spôsobom menej “otvorené” (určitá časová medzera a možnosť rozhodnúť sa presne, čo bude uverejnené).

Neberiem to ako exhibicionizmus, aj keď to vyžaduje zbavenie sa veľkej časti ostychu. Je to normalizácia pôrodu. Ľudia sa učia napodobňovaním. Tak sa naučíme chodiť, bicyklovať, plávať. Predtým, ako šoférujeme, tiež sa najprv pozeráme, ako to robí niekto iný. Ale z nejakého záhadného dôvodu sa v dnešnej dobe pôrody (a často aj kojenie) dejú za zatvorenými dverami. A pritom ženám hovoríme, že sú dôležité a často náročné. Niet divu, že potom vzbudzujú obavy.

Pôrody, ktoré vidno vo filmoch alebo v televízii, sú väčšinou rýchle, hlučné, nebezpečné a viac či menej nechutné. Je síce pravda, že naše predstavy o pôrode viac formuju rodina a blízki známi, ale títo ľudia pozerajú tie isté filmy, tú istú televíziu. A pozerajú ich aj ľudia, ktorí pracujú v nemocnici. Áno, tí majú okrem toho za sebou aj roky školy a roky praxe, ale stále to má vplyv na ich “pôrodnú kultúru”. A ako Henci Goer hovorí vo svojej knihe The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth:

To, či budete mať cisársky rez, nejakú inú procedúru alebo medikamenty počas pôrodu, má pomerne málo do činenia s tým, v akom stave sa vy alebo bábätko nachádzate. Čo sa vám stane takmer úplne závisí na filozofii a štýle tých, ktorí sa o vás starajú.

Tu je video, kde mladá žena hovorí, aké to bolo, byť pri pôrode a ako to zmenilo jej pohľad:

YouTube Preview Image

Keby takáto skúsenosť bola bežná, zmenilo by sa to, ako všetci pôrod vnímame (a možno by potom tieto štatistiky nemali taký trend, aký majú). Namiesto toho, aby vzbudzoval len obavy, ženy by mohli byť pokojnešie, pripravenejšie a sebavedomejšie, lebo by vedeli, že je to síce náročné, že to (pravdepodobne) bude bolieť, ale že to zvládnu.

Na Slovensku každé štvrté dieťa, v USA každé tretie

OECD Health Data 2011 ponúka dáta na porovnanie zdravia a zdravotníctva v krajinách OECD. Mňa zaujímalo toto:

Pôrody cisárskym rezom v krajinách OECD, 1990-2009 (% zo živo narodených detí; zdroj dát; klik pre väčší obrázok):

OECD

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ešte raz v bledomodrom:
Pôrody cisárskym rezom na Slovensku, 1990-2009 (% zo živo narodených detí; zdroj dát):

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A ešte raz – čísla za rok 2009 (posledný dostupný):

2009
Austrália
Rakúsko 28.6
Belgicko
Kanada
Česká Rep 21.2
Dánsko 20.6
Estónsko 20.7
Fínsko 15.7
Francúzsko 20.0
Nemecko 30.3
Maďarsko 32.5
Island 15.8
Írsko 26.0
Izrael 18.8
Taliansko 38.4
Kórea 35.1
Luxembursko 29.7
Mexiko 42.0
Holandsko
Nový Zéland 24.0
Nórsko
Poľsko 22.8
Portugalsko 33.0
Slovensko 27.0
Slovinsko 17.8
Španielsko 24.9
Švédsko 17.1
Švajčiarsko 32.4
Turecko 42.7
Veľká Británia 23.7
USA

V USA sú za rok 2009 zatiaľ dostupné len predbežné dáta (National Vital Statistics System), ktoré hovoria 32.9%. V štáte New Jersey je to 39.4%. V nemocnici, kde sa narodila Kika, 42.8%.

Popôrodná depresia

Nie si sama. Nie si na vine. S pomocou sa to zlepší. Si dobrá matka. Si dobrý človek. 

Bola som na prednáške pre poradkyne pri dojčení a duly o popôrodnej depresii. Aj keď som vedela, že tento druh depresie nie je zriedkavý, prekvapili ma niektoré z vecí, ktoré som sa dozvedela:

Každá štvrtá žena v nejakom období svojho života trpí depresiou. Najčastejšie je to počas tehotenstva a/alebo krátko po pôrode – každá ôsma žena (toto je dôvod, prečo by každý mal mať aspoň základné informácie o popôrodnej depresii).

Rizikové faktory:
- predchádzajúci psychický problém (depresia, PTSD, OCD, …)
- citlivosť na hormonálne zmeny (počas menštruačného cyklu, tehotenstva, pôrodu),
- nedostatočné sociálne zázemie
- manželské/partnerské problémy
- chudoba alebo finančné problémy
- zneužívanie (verbálne, emocionálne, sexuálne, …)
- traumatický pôrod
- dieťa narodené s postihnutím alebo mŕtve
- dlhodobé liečenie neplodnosti
- kŕmenie bábätka umelým mliekom
- fajčenie

Prejavy (pokiaľ trvajú viac ako dva týždne; môžu sa objaviť až približne do roka po pôrode):
- plačlivosť
- problémy so spánkom
- veľmi nízke sebavedomie
- zmeny v chuti do jedla
- pocity opustenosti
- hnev, zúrivosť
- nepokoj

Čo matke povedať:
- Nie si sama. Nie si na vine. S pomocou sa to zlepší. Si dobrá matka. Si dobrý človek. 
- Požiadať o pomoc nie je prejav slabosti, nesnaž sa to pretrpieť. 

Čo robiť:
- Veľmi dôležitý je spánok. Postarať sa, aby rodinní príslušníci alebo popôrodná doula pomohli s bábätkom v noci.
- Návšteva primárneho lekára a terapeuta alebo psychiatra.
- Emocionálna podpora.

Viac informácií:
- kniha A Deeper Shade of Blue: A Woman’s Guide to Recognizing and Treating Depression in Her Childbearing Years
- Postpartum Support International

Novorodenecké procedúry v nemocnici

Jedna z výhod pôrodu doma, ktoré si cením najviac, je to, že čerstvé bábätko bolo prakticky stále u mňa (lebo) – okrem toho, keď som sa bola osprchovať (vtedy ho mal na hrudníku tato) a kontroly, ktorá prebehla na posteli hneď vedľa mňa nejaký čas potom. Nebol žiadny plač.

Je mi smutno (a trochu zle), keď narazím na niečo takéto:

YouTube Preview Image

Procedúry, ktoré vidno v tomto videu sa daj rozdeliť do troch (nie disjunktných) kategórií:
- zbytočné
- také, ktoré môžu počkať
- také, ktoré sa dajú vykonať u mamy

A nie, nie je nutné, aby čerstvé bábätká plakali a tým preukazovali, aké majú dobre vyvinuté pľúca. Sú to cítiace tvory, ktoré jediným spôsobom, akým vedia, dávajú najavo, že niečo nie je v poriadku.

A nie, nie všetky nemocnice sú takéto. Veľa ich už dáva bábätko hneď matke na hrudník a procedúry počkajú aspoň pár minút (niekde ako samozrejmosť, niekde na požiadanie). Ale sú aj také, kde je to ešte horšie (podľa prieskumu Listening to Mothers (2006), 66% matiek povedalo, že prvú hodinu dieťa u nich vôbec nebolo). Povedala by som, že toto video môže byť niekde v strede.

Pokuty, súdy, zákazy a urážky nie sú riešenie

Z českých novín: Pôrod doma skončil tragédiou, štát chce viac chrániť deti.

Odhliadnuc od toho, že v záujme vyvolania emócií, je hneď na úvod vložený obrázok predčasne narodeného bábätka… (Pôrody pred ukončeným 37. týždňom tehotenstva nepatria domov, pretože hrozí, že dieťa ešte nemá dostatočne vyvinuté pľúca; o to v článku vôbec nešlo.)

Odhliadnuc od toho, že moja prvá reakcia, keď si prečítam takýto článok, je súcit a predstava, aké hrozné to muselo byť pre matku, pod článkom sa nachádza vyše 2000 komentárov v duchu “tak jej treba, krave sprostej”… (Nie, nečítala som všetky, ale námatkovo vybraté boli takéto.)

Odhliadnuc od toho, že v ňom boli nepresnosti… Opravte ma, ak sa mýlim, ale pokiaľ viem, tak nie je štandard, aby rodiaca matka, ktorá príde do nemocnice, išla automaticky na ultrazvuk. Napoja ju na dva monitory – jeden na sledovanie kontrakcií a druhý na sledovanie srdečných oziev bábätka. (Tieto pôrodná asistentka doma sleduje pomocou ručného prístroja, ktorý je bežný aj pri tehotenských kontrolách.) Na ani jednom z týchto dvoch nevidno šnúru omotanú okolo krku. A “ak je pôrod už v pokročilom štádiu, dieťatku pomôžu na svet pomocou prístrojov”? Akých? Myslia sa tým pôrodné kliešte? Alebo vákuový extraktor? Alebo aké prístroje?

Odhliadnuc od toho, že asi štvrtina detí sa rodí so šnúrou okolo krku, niekedy omotanou aj viackrát a riešenie tejto situácie je najčastejšie to, čo aj laika napadne ako prvé – prevliecť šnúru cez hlavu…

… ak chce niekto viac chrániť deti, nech sa v prvom rade postará o to, aby podmienky a praktiky v pôrodniciach boli také, že nebudú mamičky odrádzať. Tým nemyslím nové závesy, dobrú stravu a jacuzzi (aj keď to by tiež neuškodilo), ale nedávanie rutinných nástrihov, možnosť vybrať si polohu na tlačenie aj inú ako “mŕtvy chrobák”, nepodsúvanie umelého mlieka namiesto odbornej pomoci pri prvých problémoch s dojčením a iné veci, ktoré sa v nemocniciach robia bežne.

… ak chce niekto viac chrániť deti, nech skúsi zabezpečiť, aby matky, ktoré sa aj tak rozhodnú rodiť doma, neboli vnímané, akoby mali lepru, keď sa ukážu v nemocnici v prípade komplikácie. Keby transfer z domu bol prijatý s rešpektom a nie s prístupom ”zase musíme zachraňovať spackaný pôrod doma”, pôrodné asistentky a rodičia by možno skôr zvolili transfer v nejasnej situácii namiesto čakania, ako sa to vyvinie. Niektoré z nich by sa v konečnom dôsledku ukázali ako zbytočné, ale tie ostatné, by pomohli.

Pôrod doma nie je pre každého. Ale pokiaľ je plánovaný, je prítomná skúsená a vybavená odborná pomoc a jedná sa o nízkorizikové tehotenstvo, je porovnateľne riskantný ako pôrod v nemocnici (jedna zo štúdií), akurát zloženie rizík je iné. Je to rozumná alternatíva pre matky, ktoré sa tak rozhodnú a pripravia sa naň. Démonizovať ich nepresnými článkami, ktorých jediným účelom je vyvolať senzáciu, nikomu nepomôže. Obzvlášť nie matkám a deťom.

Namiesto dvoch detí iba jedno?

Už dva dni dumám nad týmto článokom z New York Times. Je o rodičoch, ktorí absolvovali umelé oplodnenie a keď zistili, že čakajú dvojičky, rozhodli sa jedno z nich “ukončiť”. Z lekárskeho hľadiska je takéto rozhodnutie obzvlášť zmysluplné, pokiaľ sa ujme veľa embrií (tri, štyri, päť alebo viac*), lebo tie zostávajúce majú oveľa väčšiu šancu prežiť tehotenstvo a narodiť sa v poriadku. Avšak pri dvojičkách lekári už váhajú, lebo dve deti zdieľajúce maternicu majú v dnešnej dobe (vo vyspelých krajinách) veľmi dobré vyhliadky.

Samozrejme, toto rozhodnutie sa nerobí iba z lekárskeho hľadiska, ako vidno v článku (a komentároch). Rodičia pripravení privítať do rodiny (ešte) jedno dieťa nemusia byť nutne pripravení privítať dve.

Ja sa netajím tým, že som veľkým zástancom telesnej autonómie. Žena má právo rozhodnúť sa, či a koľko detí donosí a porodí. Prečo ma potom ten článok tak znepokojuje a neviem o ňom prestať rozmýšľať? Keď súhlasím s tým, že žena má právo ukončiť tehotenstvo, či už sú jej dôvody zdravotné, finančné, rodinné alebo iné**, prečo mi potom vadí predstava “zredukovania” dvoch plodov na jeden? Ako v článku píšu, výsledok je rovnaký – o jedno narodené dieťa menej.

Ale akosi ma znepokojuje, že tam je ten výber, ktoré dieťa ostane. Lebo pokiaľ sú na tom zdravotne rovnako dobre, tak ihla pôjde za tým, ktoré je ľahšie dostupné? Že by to bolo ono? Neviem.

Pre rodiny to je neľahké rozhodnutie. A aj napriek tomu, ako je to naformulované v článku, si myslím, že oveľa častejšie sa robí práve zo zdravotných dôvodov ako z hocijakých iných. Ale zjavne s pokrokom v medicíne prichádzajú aj nové etické dilemy.

…mať viac možností na výber je istým spôsobom pre ženy väčšie bremeno, lebo sa stávame tvorcami svojich okolností, zatiaľčo predtým sme boli ich príjímateľmi. Nehovorím, že by sme nemali mať možnosť rozhodovania; hovorím, že možnosť rozhodnúť sa nie je vždy taká oslobodzujúca a silu-dodávajúca, ako dúfame, že bude.

* Aj keď rozumiem tomu, že rodičia a lekári chcú maximalizovať pravdepodobnosť úspechu, stále sa mi zdá, že osobne by som si nenechala implantovať viac, ako som reálne ochotná vychovávať.

** Pokiaľ by sa tak rozhodla napríklad preto, že čaká chlapca, ale chce dievčatko alebo preto, že (v hypotetickej situácii) vie, že dieťa bude modrooké, ale ona chce hnedooké, tak by som síce škrípala zubami, ale stále by mala moju podporu v tom, že nikto od nej nemôže žiadať, aby pokračovala v tehotenstve proti svojej vôli.

Aby som sa mohla chvastať, predsa

Včera som si prečítala článok o tom, že počet pôrodov doma sa v štátoch zvyšuje (o 20% medzi rokmi 2004 a 2008; čo sa dát týka, CDC je vždy “trochu” oneskorené). Článok celkom fajn, ale jedna veta ma dostala:

Some doctors also question whether a “feminist machoism” is at play in wanting to give birth at home.

Voľný preklad: “Niektorí lekári sa zamýšľajú, či želanie porodiť doma nie je ovplyvnené feministickou potrebou chvastať sa/súťaživosťou.”

Jasné. Pôrod doma som chcela preto, aby som sa mohla vyvyšovať nad susedky bratranca neter a Kikinej doktorky známu a vôbec, všetkých ostatných, ktorí nerodia tým jediným správnym spôsobom. A nie preto, že:

Ono je to istým spôsobom práve naopak. Nie, že by som sa hanbila (nehanbím!) za to, že som rodila doma. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a keby som sa mala rozhodnúť znovu, tak sa rozhodnem rovnako. To, že to prebiehalo tak, ako to prebiehalo, nie je náhoda. Áno mala som aj šťastie (a rovnako je toto šťastie potrebné aj pri pôrode hocikde inde), ale bol za tým aj kus prípravy. A áno, tu na svojej stránke o tom píšem každú chvíľu. Ale keď sa s niekým rozprávam na tému, ako dostať dieťa zvnútra von, tak si dávam pozor na jazyk. Chvíľu mi trvalo, kým som sama sebe priznala odpoveď na otázku prečo.

Pretože viem, že to nie je pre každého a je mi to ľúto a nechcem v ostatných vzbudzovať hanbu a/alebo falošnú nádej. Napriek tomu, že si myslím, že zverejňovať pozitívne príbehy, kde sa len dá, je dôležité, lebo je to súčasť procesu, ako “vrátiť pôrody ženám”. Ale jedna vec je robiť to v akej-takej anonymite internetu ako zoči-voči inej matke, ktorá nemala ani zďaleka takú dobrú skúsenosť alebo budúcej matke, ktorá ešte nevie, čo ju čaká. Niekedy sa aj bojím na detaily ich príbehov vôbec pýtať, aby to nevyzeralo, že súdim alebo kritizujem vtedy, keď som “len” zvedavá (trochu choré, nie?).

Áno, som hrdá na tento pôrod, ale nie preto, že by som si (alebo niekomu inému) chcela niečo dokázať, ale preto, že to bolo správne rozhodnutie pre mňa a moju rodinu. A aj keď ženy majú rôzne dôvody pre takéto rozhodnutie, myslím si, že naozaj sa nenájde veľa, u ktorých by zohrával úlohu “feminist machoism”. Skôr by som hádala, že doktori si nechcú pripustiť tie ostatné (viď napríklad moje prvé štyri), tak prichádzajú s takýmito teóriami.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...