Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Víkendové surfovanie

nekonečná čokoláda

v Anglicku sa narodilo 7-kilové bábätko – vaginálne

internet v roku 1995:

niekedy by sme mali nechať deti, aby sa nudili

o lietaní s bábätkom (vďaka Renči za tip; ale diskusiu radšej nečítajte)

žirafí chlieb

National Geographic Found – staršie fotky

Víkendové surfovanie

interaktívne učenie

Thus Mazur begins a class with a student-sourced question, then asks students to think the problem through and commit to an answer, which each records using a handheld device (smartphones work fine), and which a central computer statistically compiles, without displaying the overall tally. If between 30 and 70 percent of the class gets the correct answer (Mazur seeks controversy), he moves on to peer instruction. Students find a neighbor with a different answer and make a case for their own response. Each tries to convince the other… After two or three minutes, the students vote again, and typically the percentage of correct answers dramatically improves. Then the cycle repeats.

o tejto fotke (The selective blindness of rape culture)

Kissing sailor

bezpečnostné inštrukcie v lietadle trochu inak (h/t zuz)

ďalšia dobrá “what if?” esej od autora xkcd – What if everyone actually had only one soul mate, a random person somewhere in the world?

filter rakovinových buniek inováciou roka (zľahka súvisí: takto si niekedy pripadám)

sveter s netradičným vzorom – rozkladom na prvočísla

čo robiť, keď všetci vaši priatelia začnú mať bábätká – ruská fotografka fotila spiace páry počas tehotenstva

Ja som vcelku tolerantný človek. Ale násilie voči deťom, mladým dievčatám? Keby bolo po mojom, tak vinníci by v týchto prípadoch nielen zaplatili za to, čo urobili, ale by pritom museli trpieť. Kanaďanka Amanda Todd spáchala samovraždu kvôli chlapíkovi, s ktorým sa zoznámila na internete a ktorý ju potom prenasledoval. Dvaja učitelia v Californii sexuálne zneužívali Kristen Cunnane od jej 12tich rokov, jedného za to odsúdili, druhý spáchal samovraždu, ale súd rozhodol aj o tom, že Kristen si za svoje znásilnenie môže sama. (WTF?) Pakistanská matka kyselinou zabila svoju 15-ročnú dcéru, pretože tá sa pozerala na chlapca.

————————————————————–

A ešte zopár liniek pri príležitosti tohtotýždňových amerických prezidentských volieb:

Prezident Obama a deti (fotky)

Prezident Obama odpovedá dievčaťu, ktoré má dvoch otcov

“If you were me and you had two dads that loved each other and kids at school teased you about it, what would you do?” And guess what! Obama wrote Sophia back. His advice: “A good rule is to treat others the way you hope they will treat you. Remind your friends at school about this rule if they say something that hurts your feelings.”

Romney a ženy

ženy sú nová väčšina (ešte jedno ďakujem pre Zuz)

But in this election, it became abundantly clear that women’s issues are not fringe issues, and women are not a special interest group. Instead it was women who cast the bulk of the votes this election – 53%, and women who proved the deciding factor, breaking in Barack Obama’s favour by 11 percentage points.

čo vie google o prezidentských voľbách

Political insight: people lie to pollsters, and probably on Facebook. But not to Google’s search bar

Hnačka, vracanie a rozbité auto

Tak také bolo naše cestovanie na Slovensko.

Obrázkov tých prvých dvoch vás ušetrím.

Začalo to dobre. Minulú sobotu sa nám podarilo darovať matrace, vyprázdnili sme byt a na pár dní sa ukempovali u kamarátov. V utorok sme sa pobrali na letisko a bez problémov sme prešli check-inom aj bezpečnostnou kontrolou. Ešte aj začiatok letu vyzeral v pohode, lebo obidvaja krpci, ktorých sme presne za týmto účelom cez deň unavili, zaspali, mali sme extra miesto na nohy a aj jedno sedadlo navyše.

Nuž len potom sa Kubo zobudil a keď preskúmal celý obmedzený priestor, ktorý mal k dispozícii, a zjedol večeru, začal byť nespokojný. Kombinácia hnačky a mini lietadlových záchodov zmenila prebaľovanie na pomerne náročnú činnosť. Najprv nebol schopný znovu zaspať pre toľký ruch a neskôr od únavy, ktorá sa len stupňovala. Po pár hodinách kričania sme mali pár stoviek nových nepriateľov.

A potom bolo zrazu Kike zle. Mala sivozelenú farbu, prišla o tričko a Mišo o ponožky. Letušky to zobrali v pohode. Čo bolo špinavé, pozakrývali dekami (to je na zapamätanie na ďalšie prípadné záoceánske lety… zopár ďalších nepriateľov medzi čističmi lietadla), doniesli teplé mokré uteráky na poutieranie. Kým bolo treba vystupovať, Kika už bola ako tak v pohode a na nadväzujúcom lete už veselo zase všetko komentovala, celé vracanie zabudnuté.

Vo Viedni sme si vydýchli a s radosťou sa zložili u svokrovcov. Tam nás na druhý deň prišiel vyzdvihnúť môj brat a zvyšok cesty sme absolvovali jeho autom. Ale na diaľnici, v rýchlom pruhu, kúsok pred Trenčínom sa zrazu uvoľnila predná kapota a prudko sa otvorila. Rozbila čelné sklo a preliačila strechu. Dopredu bolo vidno cez úzku štrbinu popod ňu. Našťastie sa nikomu nič nestalo a podarilo sa nám preradiť do odstavného pruhu. Tam sme bezradne postávali, kým brat telefonoval. Zrazu zastalo pri nás auto. Vystúpil z neho chalan a ja som sa ho hneď išla opýtať, či by nám predal lano, lebo najlepšie riešenie, aké nás napadlo, bolo priviazať kapotu čo najlepšie a ísť pomaly ďalej.

Tu sa ukázalo, že máme nielen smolu ale aj šťastie. Nebol to náhodný chalan ale kamarát môjho brata, ktorý spoznal jeho auto. (Pravdepodobnosť, že sa také niečo stane, je síce asi o trochu vyššia ako vyhrať hlavnú cenu v lotérii, ale aj tak!) Vytiahol lano a chvíľu sme dumali, ako ho čo najlepšie uviazať. Medzi nami žiadni skauti, žiadni námorníci, takže sme skončili pri úplne klasických uzloch. A potom dolu z diaľnice a ledva 60-tkou po starej ceste do Žiliny. Kubo aj Kika to pomerne dlho znášali celkom dobre, ale ku koncu cesty už toho mali plné zuby.

Teraz sa spamätávame. A chystáme na maratón vybavovačiek, ktoré začnú v utorok.

Koniec ságy

LietadloTento článok sa pôvodne volal ‘Sága pokračuje’, ale našťastie sa nám všetko podarilo doviesť do úspešného konca (aj keď on hovorí, že neuverí, kým neodletíme), takže preto zmena nadpisu. A nebude vám dávať veľký zmysel, ak ste nečítali, ako sme kupovali naše posledné letenky z USA do Európy, takže šup, šup, najprv tam. Stručná rekapitulácia, v akom stave to tam skončilo: ja a on sme mali jednosmerné letenky za míle, Kika mala obojsmernú a Kubo nemal nič. Takže čo sa dialo potom…

Ja som telefonicky pridala Kuba ako lap child (okolo $300) a mysleli sme si, že týmto sme hotoví. Potom však začali chodiť e-maily, že máme okamžite kontaktovať Lufthansu, lebo že je problém s Kikinou letenkou. On tam teda volal a dozvedel sa, že Kikina rezervácia je presne to – len rezervácia, nie je to ešte letenka a ani nebude, pokiaľ ju nepriradia k nejakému dospelému, lebo nevydajú lístok pre trojročné dieťa letiace samo. Hm. Začína blikať žlté svetielko.

Tak na cestu tam pripojil Kiku ku svojej letenke a pani z Lufthansy na druhom konci prezradil, ze Kika uz naspäť nepoletí.
No ale v tom prípade si musí kúpiť jednosmernú letenku. (Len na pripomenutie obojsmerná bola $1100, jednosmerná medzitým $2900.)
Nie, už máme kúpenú obojsmernú, takže len tú cestu naspäť zrušíme.
Nie, nemáte, lístok ešte nebol vydaný, ak chcete jednosmernú, budete musieť zaplatiť cenu jednosmernej. Nedá sa kúpiť jednosmerná za cenu spiatočnej. (Ja medzitým rýchlo kontrolujem kreditnú kartu, peniaze si naozaj ešte nestrhli a nebolo to ani medzi pending charges.)
Tak nechcem jednosmernú, chcem obojsmernú.
Tak kto s ňou poletí naspäť?
Tu niekde to frustrovaný zložil, že si to rozmyslí a potom sa ozve.
To už blikalo červené svetielko.

Telefón som prebrala ja, volám naspäť do Lufthansy, že to pokojným hlasom skúsim s nejakou inou tetou. Vysvetlila som jej situáciu.
Jej je to ľúto, ale nemá mi ako pomôcť, jedine predať tú jednosmernú letenku.
A nedalo by sa ju priradiť k niekomu na ten spiatočný let?
Samozrejme, kto s ňou poletí?
No myslela som tak, že napríklad k susedovi, ktorý je na vedľajšom sedadle. Veď ona do toho lietadla aj tak nenastúpi, takže na tom nezáleži.
V telefóne najprv olovené ticho. Chcete, aby som urobila čo?
Bliká požiarny maják a ja “zachraňujem situáciu” – že sa len snažím vymyslieť nejaké riešenie, ako by to bolo pre ich systém v poriadku a zároveň nám umožnilo letieť s tým, čo už máme zarezervované.
Pani mi ľadovým hlasom hovorí, že to nie je možné, a že keby som sa rozprávala s ňou, keď som robila tú rezerváciu, tak že ona by mi ju nemohla spraviť, ak by vedela, že naspäť už Kika nepoletí.
Tak používam odpočutú čarovnú formulku, že si to ešte rozmyslím a potom zavolám naspäť.

Pozeráme sa na seba. Rozmýšľame, čo ďalej. Možnosti:
– Letieť bez Kiky s letenkami, ktoré už máme. (Dobre, dobre, nad touto sme neuvažovali…)
– Vykašlať sa na tie, čo už máme (cca -$500 a 60000 míľ) a kúpiť ten Air Berlin.
– Kúpiť ešte jednu spiatočnú, na ktorú nikto nepoletí (ďalších $1100 + cena Kikinej).

A potom dostávam geniálny nápad, ako okašlať systém. Pošlem ho skontrolovať, koľko by stálo kúpenie 30000 vernostných míľ. $1100. A tak zase volám, tentokrát Continental.
Poviem pani, že chcem kúpiť míle a hneď na to ich vymeniť za jednosmernú letenku pre dcéru, že či to je možné.
Samozrejme.
A zostane so mnou na linke, kým to všetko spravíme?
Samozrejme.
Tak ja online kupujem míle, ona zatiaľ chystá letenku. Keď som hotová, tak mi ju “predá”. Akurát, že si mám tak hodinku počkať na potvrdzujúci e-mail.

Zatiaľ ruším Kikinu spiatočnú rezerváciu, v Lufhanse potvrdzujem, ze táto nová jednosmerná je priradená k mojej, takže Kika neletí “osamote”. Nebola to síce hodina, ale na druhý deň som si našla aj e-mail a číslo Kikinho lístku, takže nakoniec môžme ísť všetci. Dokonca tým istým lietadlom.

Ponaučenie do ďalšieho života – veľký pozor na kúpu leteniek pre deti od 2 do 5 rokov. (Do 2 môžu letieť ako lap child, od 5 ako unaccompanied minor.)

Lietanie s dvoma malými deťmi

Po lietaní s bábätkom a lietaní s ročným bábätkom, prichádza ďalší článok do zbierky – lietanie s dvoma malými deťmi. Zatiaľ sme s nimi leteli 4-krát (6 lietadiel) a ukazuje sa, že sme už ako taká malá karavána.

Vyjedáme hrozno a čakáme na nástup do lietadla

Preč sú časy, keď sme sa vybrali na desať dní do Karibiku iba s príručnou batožinou… teraz berieme so sebou všetko okrem vysávača a telefónneho zoznamu (aj keď… ten telefónny zoznam… jeden nikdy nevie, kedy čo bude potrebovať…). Som veľkým zástancom cestovania naľahko, ale s dvoma trpaslíkmi to jednoducho nejde. Tá hŕba vecí, pri ktorej sedíme na obrázku vpravo, je len naša príručná batožina a nezahŕňa dva kufre, ktorých sme sa zbavili pri check-ine.

Tá príručná batožina bola jedna taška (laptop, foťák, zásoby pre prípad núdze, jedny dupačky pre Kuba, keby náhodou prišiel o to, čo má na sebe), moja kabelka (doklady, peňaženka, ipad, plienky a spol, večný optimista vo mne pribalil aj niečo na čítanie), Kikin malý batoh s hračkami, jedna autosedačka, jeden malý kočík a jedna taška s laptopom, ktorý nerátam, lebo ten nás iba sprevádzal jedným smerom a naspäť už nešiel.

Zišli by sa nejaké ťavy.

Ďalšie postrehy:

ipad – alebo niečo podobné. Pre dva a pol ročné dieťa, ktoré sa k nemu síce dostane pravidelne ale nie na príliš dlhú dobu, je to do lietadla výborný spoločník. Hry, rozprávky, kreslenie, možností je veľa.

Spímeautosedačka – v ideálnom prípade máte dostatočný počet autosedačiek dohodnutý v mieste určenia. Nám sa podarilo všade dohodnúť si jednu a jednu sme brali so sebou. Dieťa má síce nárok na bezplatné podanie autosedačky pri vstupe do lietadla (tak ako sa dávajú kočíky), ale to sme nechceli, lebo sme sa báli, v akom stave by sme ju dostali naspať (čo sa čistoty a obitosti týka). Kika už teraz tak či tak potrebuje vlastné sedadlo, tak sme jej ju tam pripevnili. Ale zistili sme, že nič tak nevystresuje letuškov a letušky, ako pohľad na rodinku s malými deťmi a autosedačkou. Pri check-ine, pri bráne, aj priamo pri vstupe do lietadla nám najprv vysvetľovali, že je príliš veľká na to, aby sa zmestila do úložného priestoru na príručnú batožinu a keď vysvitlo, že ju chceme namontovať na sedadlo, tak sa nás pýtali, či je FAA schválená pre lietadlá. Je. (A ako dôkaz im stačila malá okrúhla nálepka na nej nalepená.) A vtipná bola jedna letuška, ktorá sa prišla počas letu spýtať, že či sa táto sedačka dá použiť aj v aute a koľko stojí, lebo že vyzerá dosť pohodlne…

pohyblivé schody/chodníky – na nezaplatenie. Nechodíme úplne nadoraz, kvôli premávke, prípadným radám na check-in a bezpečnostné kontroly, takže vždy máme aspoň pol hodinu, niekedy aj hodinu, rezervu predtým, ako začne nástup do lietadla. Osvedčilo sa nám ho využiť na “pohyb”. Keďže krpcov čaká čas, kedy sa nebudú môcť príliš hýbať, tak sa prechádzame po termináloch (v Mníchove sme dokonca našli preliezačku-lietadlo), obdivujeme cez okná lietadlá a všetky druhy obslužných vozíkov a jazdíme hore-dolu po pohyblivých schodoch a chodníkoch. Kiku to baví celkom dlho. (Kuba sme občas nechali plaziť sa po zemi).

špeciálne rady pre rodiny s deťmi (family lines) – s radami počítame, ale pokiaľ je tá možnosť, snažíme sa im vyhnúť použitím tých špeciálnych pre rodiny (vo Viedni, aj v Mníchove boli). Neberiem to celkom ako predbiehanie, lebo to život spríjemní nielen nám (nemusíme zabávať unudené deti v rade) ale aj ostatným cestujúcim (nemusia počúvať naše stereo). Extrém bol túto sobotu cestou do USA, keď nám po pristátí kapitán oznámil, že nás nepustia z lietadla, lebo na imigračnej kontrole už čaká príliš veľa ľudí, takže si musíme počkať, kým sa to trochu vyprázdni. Po asi 15tich minútach nás vypustili a našli sme tam radu tak na 2-3 hodiny. Rada pre Američanov bola zhruba polovičná, ale strážená, aby sa do nej prešibaní turisti nepostavili. Tak som zamávala Kikiným a Kubovým pasom a išli sme do nej aj my, neameričania. Po asi 20tich minútach toho časovo posunutý Kubo začal mať dosť (Kika oťapene sedela v kočíku) a dával to pomerne hlasno najavo. A vtedy nás síce čakaním znechutení, ale s malými deťmi súcitiaci, spolustojaci pustili dopredu. Tu som sa aj cítila blbo, lebo iní ľudia s bábätkami takúto ponuku nedostali, ale nie natoľko, aby som odmietla. Takže aj bez rodinnej rady naše celkové čakanie bolo asi pol hodina (počas, ktorej som si v duchu opakovala mantru “posledný krát, toto je už posledný krát”).

skenery – alebo mať malé deti sa oplatí. Mám výhrady voči full-body scanners, ktoré Američania postupne zavádzajú na svoje letiská (to sú tie, kde treba dať ruky nad hlavu a skener vás trochu ožiari a virtuálne vyzlečie), ale s malými deťmi cez ne nemusíte ísť (dôvod je, že malé dieťa sa tam na 5 sekúnd s rukami nad hlavou nepostaví a vy, keď ho máte na rukách, tiež nemôžete zaujať požadovanú pózu). Takže sme išli iba cez detektor kovov.

špeciálne jedlo v lietadle – to, čo kedysi bolo zvedavé skúšanie, je teraz skôr praktická záležitosť. Špeciálne jedlá (napríklad seafood) totiž roznášajú skôr ako tie “štandardné”. Keď si dám to špeciálne, tak sa najem skôr, ako zvyšok našej delegácie dostane svoje jedlo. Takže vždy je niekto, kto práve nepotrebuje stolík a môže mať na kolenách toho najmenšieho a mohla som potom pomáhať Kike, kým Mišo jedol.

Plačúce deti v lietadlách

Pri príležitosti Dňa vďakyvzdania, keď sa v USA presúvajú masy ľudí lietadlami hore-dolu, The Economist písal o lietaní s malými deťmi. Rozumne (obzvlášť vzhľadom na fakt, že to bolo na blogu pre business cestovateľov).

Tí, čo nie sú rodičia, si myslia, že presviedčanie plačúcich detí bude fungovať – až do momentu, kedy sa stanú rodičmi a zistia, aká je to blbosť. Nie, ak dieťa nekontrolovateľne plače počas letu, nie je to preto, že rodič je neschopný – je to preto, že rodič už vyčerpal predchádzajúce štyri riešenia a neostalo mu nič iné, iba zmieriť sa so situáciou.

Nie všetky reakcie pod článkom sa mi zdali rovnako rozumné. Napríklad:

Nie vždy sa rodičia dostatočne pripravia na let.

Bábo na palubeHmmm. My sme leteli minulý týždeň a zopakujeme si to onedlho v rámci vianočných presunov. Ale usudzujúc podľa našich príprav a toho, čo vídavam na letiskách a v lietadlách u iných rodičov, tak sa pripravujeme, ako sa len dá. Preč sú časy, keď moja príručná taška/malý batoh obsahovala pár kníh, papierov a niečo na písanie. Dnes je na prasknutie napchatá plienkami, utierkami, náhradným oblečením, detskými knižkami, hračkami, jedlom, ktoré veľmi netrúsi, a len tak-tak do nej ešte zmestím doklady a telefón (ktorý som naposledy dokonca zabudla vypnúť, lebo som bola práve zaneprázdnená malým krikľuňom, keď to pripomínali).

(No dobre, dobre. Mala som so sebou aj jednu knihu pre mňa. Ale ani som ju nevytiahla. A iPad. S tým sa hrala Kika.)

A Kubo aj tak plakal. Zabávali sme ho, ako sa dalo, ale aj tak plakal. V lietadle je nuda, keď ste sa práve nedávno naučili loziť a súrne potrebujete trénovať.

Veľmi nápomocné sú pohľady spolucestujúcich, vzdychanie a slabo skrývaná namrzenosť, lebo inak by sme si spokojne, netušiac, že niečo nie je v poriadku, sedeli s plačúcim dieťaťom na kolenách… a čerešnička na torte bol 5-ročný chlapec, ktorý sedel krížom cez uličku a Kubovi doslova vynadal. Hej, tiež bol rozladený z toho, že je uväznený v malom nudnom priestore, ale môjmu pokoju a ukľudňovacím schopnostiam to veľmi nepomohlo (a v porovnaní s ním, Kika už je cestovateľ-profesionál).

Tak, o dva týždne znovu. Smerom do Európy je aspoň šanca, že to drobci prespia.

Aké ponaučenie z toho teda vyplýva? Že rada, ktorú dával Douglas Adams cestovateľom po galaxii, platí aj pre rodičov lietajúcich s malými deťmi: Zbaľte si uterák a nepanikárte.

Obrázok je odtiaľto.

Lietanie s ročným bábätkom

V lietadleKeď som minule písala o lietaní s bábätkom (vtedy mala Kika sedem mesiacov), tak som ani netušila, aký to bude mať úspech. Ale tento mesiac nám google poslal kopu návštevníkov, ktorých táto téma zaujíma (poznať, že je čas letných dovoleniek…), tak som si povedala, že doplním ešte nové skúsenosti, ktoré sme nadobudli cestou do/z Mexika (to mala práve rok).

Väčšina toho, čo som písala minule, platí aj pre staršie bábo – podľa možnosti nechať vyblázniť v hale, nastupovať medzi poslednými, prebaliť tesne pred nástupom a dúfať, že nebude treba znovu až do vystúpenia… ale tu je zopár komentárov navyše:

sedadlá – začína byť na zváženie, či dieťaťu kúpiť vlastné sedadlo alebo nie. Proti hovorí cena (lietadlá neponúkajú detské lístky, ak má dieťa svoje sedadlo), za hovorí bezpečnosť a pohodlie. My sme mali Kiku ešte stále na kolenách. Jeden trik, ktorý sa však dá urobiť, ak lietadlo nie je úplne plné, je ten, že rodičia si kúpia lístky jeden ku oknu a druhý do uličky (väčšina lietadiel je tu 3+3). Pokiaľ lietadlo nie je úplne plné, tak je šanca, že sedadlo medzi nimi ostane prázdne, lebo “stredné” sedadlá sa vypredávajú posledné, a dieťa tým pádom dostane vlastné miesto bez extra platenia. Pokiaľ je lietadlo plné, tak tomu strednému ponúknu sedadlo pri okne, ak letia s malým dieťaťom (výhľad ho nezaujíma, ale dôležitý je prístup do uličky), alebo sedadlo pri uličke, ak letia s väčším dieťaťom (výhľad z okna je cenná atrakcia).

jedlo – kojenie stále pomáha pri vzlietaní, pristávaní a na ukľudnenie, ale treba už zobrať aj niečo iné. V žiadnom prípade sa nedá spoľahnúť na to, že k detskému lístku patrí detská porcia jedla, ktoré vaše dieťa aj bude ochotné jesť. Aj tie aerolinky, ktoré ešte jedlo dávajú, vám príliš nepomôžu. Takže pribaľte niečo, o čom viete, že to dieťa bude jesť, nedá sa z toho príliš zababrať a dlho trvá, kým sa tým nakŕmi (každá “zábavka” je v lietadle vítaná) – my sme mali presnidávku (o tej vieme, že Kika zje) a cheerios* (kým sa nimi po jednom nakŕmi, tak je pol letu za nami). A berte aj do rezervy – neplánované zdržania, prestupy, náhle záchvaty žravosti – hladné dieťa v lietadle nie je sranda.

hračky – treba, ale nepodceňujte silu vecí každodenných. Kika sa hodnú chvíľu zabávala vyberaním časopisov z vrecka sedadla, študovala evakuačné inštrukcie, hrala sa s plastovým pohárikom a kľúčenkou, ktorú jej dala spolucestujúca sediaca vedľa…

dvd prehrávač/iPad – zatiaľ nemáme, ale už teraz ho vidím ako cenného spoločníka na cestovanie pre 2-až-?-ročné dieťa (a obzvlášť také, ktoré doma telku vôbec nepozerá). Sesame Street, rozprávky, … len aby nebol problém potom vôbec vystúpiť.

Toľko teda naše nové poznatky. Cestovanie s malými deťmi asi nikdy nebude úplne príjemné, lebo predsalen, dlho to trvá, je tam málo miesta, nuda, divný vzduch a tlak, kopa nových ľudí – nie je veľa nepriaznivejších kombinácií. Ale s trochou plánovania a humoru sa to dá zvládnuť a keď dôjde k najhoršiemu (= dieťa reve alebo škrieka z plných pľúc a všetci sa na vás pozerajú, že prečo už niečo neurobíte a vy viete že už ste skúsili všetko – áno, boli sme už aj v tejto situácii), tak to nevzdávajte, skúšajte prísť na to, čo je momentálne problém a ostatných ľudí si nevšímajte (tí, čo takto leteli, vedia, že robíte, čo sa dá a aj tak to nemusí pomôcť a tým, čo neleteli alebo vôbec nemajú deti, to aj tak nevysvetlíte).

* voláme ich síce cheerios, ale sú to ovsené kolieska inej značky. Nestlé výrobkom sa snažíme vyhýbať.

Mexiko

Ako som už prezradila, boli sme na pár dní v Mexiku (pekné fotky tu). Doteraz sa z toho spamätávame, ale dobre bolo. Prišli svokrovci, ktorých sme – podľa ich vlastných slov – otočili s kuframi vo dverách a zobrali s nami do kraja tequilového (toto treba brať trochu obrazne, lebo sme ich predsalen nechali jednu noc prespať u nás, prv než sme sa vybrali ďalší deň ráno zase na letisko) a bola to taká lenivá rodinná dovolenka.

Keď som si pozerala fotky, tak to vyzeralo, že Kika vlastne celý čas nerobila nič iné, iba spala. Začalo to už v Newarku na letisku ešte pred nástupom do lietadla a pokračovalo v Mexiku kdekoľvek – na plachte pod slnečníkom na pláži (to sa našim fotografom veľmi páčilo), v nosiči pri pozeraní Mayských ruin a dokonca aj v bazéne pri plávaní.

Ale nebolo to celkom tak, lebo okrem spania stihla ešte zamestnať 4 dospelých ľudí… V mori toho veľa nenaplávala, lebo okrem jedného dňa boli stále veľké vlny a tých sa bála. A tak sme trávili doobedia na pláži a hádzali sa do vĺn, kým ona spala, a poobedia v bazéne pred našou villou.

Pláž bola skvelá, lebo hotel, kde sme bývali, je posledný v rade a za ním kus nič, takže sa dalo aj prejsť. Pripomínala nám našu“svadobnú” cestu v Dominikánskej Republike. Tam sme si aj nechali spraviť fotku, ako popíjame koktaily pod slnečníkom, ktorá nám zväčšená visela doma na stene, a tak v Mexiku sme sa rozhodli updatovať a nechali si spraviť ďalšiu aj s Kikou. Ak budeme ďalej takto pokračovať v tradícii, tak to vidím o 4 roky s dvoma deťmi niekde na Svätej Lucii.

Po štyroch rokoch sme sa vybrali aj do snobskej – francúzskej – reštaurácie (to je taká, kde treba chvíľku maturovať, ktorý príbor sa na čo používa a kam nevpúšťajú osoby mladšie ako 18 rokov – neviem, či kvôli správaniu, alebo kvôli tomu, aby sa americkí rodičia nepohoršovali nad nahatými obrazmi a sochami), ale ako som potom počúvala dojmy ostatných, tak najväčší úspech zožala brazílska reštaurácia (v tej som ja nebola – s Kikou sme to prespali).

Na rozdiel od našich posledných dovoleniek (Havaj IIIIIIIV, Costa Rica IIIIII a národné parky na juhozápade USA IIIIIIIV,VVI), tu sme väčšinu času strávili na jednom mieste. Boli sme sa akurát dvakrát prejsť do Playa del Carmen – neďalekého turistického mestečka, ktoré ešte pred pár desiatkami rokov bolo iba rybárskou osadou – a na dva výlety. Na ten kratší, do Tulumu, sme išli všetci. Požičali sme si auto – teda ak sa to dá nazvať autom… Rozhodli sme sa nepoužiť lokálnu požičovňu, ale Alamo, že veď predsa medzinárodná spoločnosť, tak bude mať normálne autá a normálne podmienky. Čo sme dostali, bol Nissan, o ktorom sme si neboli istí, či sa nerozpadne cestou (našťastie sme nešli ďaleko a nestihol).

V Tulume sme pozreli Mayské ruiny na brehu mora a rýchlo sa odtiaľ pratali, lebo bolo strašne horúco a naše mláďa tvrdohlavo odmietalo nosiť klobúčiky (aj tak asi schytalo ľahký úpal, lebo večer bolo úplne mimo).

Chichen Itzu sme s Kikou ani nezvažovali, lebo to je celodenná záležitosť. My dve sme vyslali výpravu a ostali sa čľapotať v bazéne. Vypravení turisti si aj pochvaľovali (zaujímavé ruiny, zaujímavá cenote – jazierko pod zemou), aj sa sťažovali (mizerné raňajky, neznesiteľné teplo, nedá sa vyliezť na pyramídu – ešte pred pár rokmi sa dalo – a ľadová voda v cenote).

Takže taký bol náš výlet. Suvenírov sme nenakúpili nejako veľa, ale na letisku v Cancúne som sa vybrala pred nástupom do lietadla ešte prebaliť Kiku a keď sme sa vrátili, tak moji turisti vychádzali z duty-free obchodu so štyrmi zaviazanými taškami tequilly (viac sa vraj kúpiť nedalo – dve fľaše/balenia na osobu zaviazané v taške). Tak sme do lietadla nastupovali ako takí alkoholici. Polovica už odišla na Slovensko a tá druhá je tu na obrázku.

Jáááj a ešte musím spomenúť jednu story. Človek by povedal, že už som toho nalietala dosť a že viem, ako to chodí… ale keď myslím na to, aby som mala na cestu dostatočný počet plienok, hračiek, jedla a mozog ešte oťapený zo slniečka a ničnerobenia, tak sa aj takéto prihodí. Ideme si veselo bezpečnostnou kontrolou na letisku, keď zrazu začnú prezerať jeden z našich dvoch príručných batohov. Že nejaké tekutiny. A to nebol ani ten s Kikinými vecami, ale ten druhý, do ktorého som zbalila laptop, foťák, pár rozbitných vecí, čo sme kúpili… Tak si hovorím, že veď nech si pozrú, máme čas. Ale keď pani vytiahla salsy, tak mi nebolo do smiechu. A na potvoru, majú viac ako deci každá. Keby som ich už nebola sľúbila, tak jej ich tam nechám. Ale takto?

Môj drahý si zanadával, ale vrátil sa ešte cez kontrolu naspäť (na dvakrát) a checkol jeden z našich príručných batohov (už bez laptopu, foťáka a rozbitných vecí) ako normálnu batožinu a salsy to bez ujmy prežili. Nepýtajte sa ma, ako ma to napadlo…

Na záver ešte dve videá. Na prvom je Mišo, ako topí Kiku (dúfam, že sa to nedostane k CPS, ale Kike sa to celkom páčilo a dokonca si dopredu zatvárala oči a ústa):

A na tomto je dezert, ktorý som – netušiac, čo to bude, ale znelo to dobre (Baked Alaska) – objednala Mišovi vo francúzskej reštaurácii:

PS Niektoré z týchto fotiek a aj obidve videá urobil môj svokor. Ďakujem. A aj za to, že ste vôbec došli.

Lietanie s bábätkom

Máme za sebou dva lety s Kikou a musím povedať, že to dopadlo lepšie, ako sme očakávali/obávali sa. Berieme to tak, že pripraveným šťastie praje a tu je zopár tipov, ktoré sme mali dopredu alebo zistili počas cesty (a tu je zopár ďalších na lietanie so starším bábom):

vhodný čas – pokiaľ možno, plánujte let na čas, kedy bude bábo spať. My sme leteli jednu cestu v noci a jednu cez deň. Nemali sme na výber, lebo smerom US->Európa sa lieta v noci a opačným zase cez deň kvôli časovým pásmam, ale ten nočný let bol o kus lepší ako ten denný. Takže pokiaľ je možnosť výberu, treba to využiť. Podobne, ak je šanca načasovať kratší denný let na čas, kedy dieťa zvykne spať, môže to pomôcť (za predpokladu, že lietadlo nebude meškať, samozrejme).

vanička a miesta v lietadle – obidva lety sme mali sedačky úplne vpredu ekonomickej triedy. To nám poskytlo trošku viac miesta na nohy a možnosť mať vaničku. Sedačky pri núdzových východoch by som na cestu s bábätkom neodporúčala ani keď neplánujete vaničku, lebo tam pomerne dosť fúka. O vaničku sme požiadali na nočnom lete. Namontujú je až po odlete a odoberú zase pred pristátím (alebo inokedy na požiadanie), ale počas vzlietania a pristávania musí mať rodič dieťa pripútané na kolenách (samozrejme, ak nemá preň extra sedadlo s autosedačkou). Nám sa vanička neosvedčila, ale je to z veľkej časti spôsobené tým, že Kika je už dosť veľká. Pre menšie bábo (do 8-10kg) to môže byť lepšie. Keď mi totiž zaspala na rukách a chcela som ju tam dať (spravila som 3 pokusy), vždy sa zobudila, lebo vanička bola čiastočne nad našimi kolenami, nedalo sa k nej postaviť ale bola príliš vysoko na pohodlnú manipuláciu s ťažkým dieťaťom po sediačky. Keď sa už zobdila, tak  v nej nechcela byť, lebo tam bola príliš natesno. Takže nakoniec spala vystretá na mne a na spatočný let sme už vaničku odmietli (na veľké počudovanie všetkých letušiek, ktoré sa nás opakovane chodili pýtať, či ju naozaj nechceme).

zmeny tlaku – Kike viac vadilo vzlietanie ako pristávanie, ale v oboch prípadoch som ju kojila, takže sa to obišlo bez problémov. Tlaku v ušiach, kvôli ktorému bábätká zvyknú pri vzlietaní a pristávaní plakať, zabráni prehĺtanie, takže ak nekojíte, odporúča sa mlieko/voda/čaj z fľašky, alebo aspoň cumeľ (dieťa prehĺta sliny). Kojiť sa dá v pohode aj keď je dieťa pripútané k mame bezpečnostným pásom.

nástup do lietadla – napriek tomu, že väčšinou je možnosť aby cestujúci s malými deťmi nastúpili medzi prvými (vraj preto, aby mali dostatok času sa pohodlne usadiť, povyberať potrebné veci a odpratať batožinu), mne sa zdá lepšie (a to sme aj urobili) nastúpiť čo najneskôr. Dieťa bude potom aj tak pomerne dlho obmedzované, takže prečo sa s ním radšej nepoprechádzať (a staršie deti nechať “vybehať” niekde, kde nebudú zavadzať – napríklad v prázdnej čakárni) v letiskovej hale.

špeciálne rady – cestou do Európy sme check-in absolvovali tak, že drahý manžel vystál radu, kým som sa ja prechádzala s Kikou po okolí a pripojili sme sa k nemu, až keď už bol pri okienku. Cestou naspäť sa táto metóda nedala zopakovať, lebo letisko vo Viedni praskalo vo švíkoch kvôli zvýšeným kontrolám po nevydarenom vianočnom bombovom pokuse. A stáť s Kikou v takých radách by bolo na nervy nielen pre ňu a pre nás ale aj pre značné množstvo okolostojacich. Našťastie som si všimla radu “special assistance” a postavili sme sa tam (čím sa náš check-in skrátil z dvoch hodín na 15 minút). Pri cestovaní s malými deťmi vrelo odporúčam.

letenky –  ja si ešte aj v dnešnej dobe elektronických leteniek vždy vytlačím a zoberiem so sebou potvrdzujúci e-mail pre prípad, “keby niečo”. Doteraz nebolo treba, ale pri lete s Kikou sa ukázalo, že to nie je len zbytočná paranoja. Letuška sa nás snažila presvedčiť, že letenku pre Kiku kúpenú nemáme. (O podobných prípadoch sme predtým čítali na internetových fórach. Ľuďom, ktorí potvrdenie so sebou nemali, neostávalo nič iné, ako dieťaťu na mieste kúpiť – často o hodne drahšiu – letenku.) Nakoniec ju na základe nášho potvrdenia niekde “našla”.

kočík – cestovali sme so skladacím kočíkom a trochu to pomohlo. Predsalen pri prechode cez bezpečnostnú kontrolu, keď sa treba vyzúvať, trochu vyzliekať, vyberať laptop, posúvať veci cez skener, strážiť pasy a letenky, tak sa ruky zídu. Tu platí pravidlo, že dieťa sa z kočíka vyberá až nakoniec, kočík ide do skenera, rodič s dieťaťom cez detektor kovov a na druhom konci zase opačný proces – najprv dieťa do kočíka a potom obúvať a zhľadúvať veci. Cestou naspäť som ju mala v nosiči, keď sme išli cez imigračnú kontrolu, lebo už bola dosť unavená a na kočík vôbez nemala náladu.

prebaľovanie – obidva lety (jeden trval asi 8 hodín a druhý niečo cez 9) som Kiku prebalila tesne pred nástupom do lietadla a tesne po vystúpení. Prvý z nich (nočný) viac-menej prespala a prebaľovanie nebolo nutné (ani v noci väčšinou neprebaľujeme), ale uprostred druhého nám začala trochu zaváňať, takže v záujme zachovania čerstvého (relatívne – na lietadlové pomery) vzduchu som ju zobrala na toalety. Niekde som si zapamätala, že na lietadlových záchodoch sú prebaľovacie pultíky, ale na prvých dvoch, do ktorých som nakukla, neboli. Až tretí pokus sa ukázal úspešný. Pultík nebol veľmi veľký (ani do dĺžky, ani do šírky), ale Kika to vzala s humorom. V zásade sa mi zdá, že pokiaľ to naozaj nie je nutné, prebaľovaniu v lietadle je lepšie sa vyhnúť.

hračky – ani veľa, ani málo. V záujme minimalizovania príručnej batožiny sa neodporúča brať so sebou celé hračkárstvo, ale určité minimum je potrebné, aby sa bambino nenudilo, keď je hore. My sme sa asi odchýlili tým bezpečnejším smerom (radšej mať viac ako by malo chýbať). Ale zdá sa mi rozumná zásada, mať so sebou obľúbenú hračku, ktorá dieťa vždy zaujme a niečo nové (kľudne aj hračku od letušky), čo je ešte “neokukané”.

časový posun – to síce nepatrí priamo do lietania, ale je to dostatočne príbuzná téma. Nám veru dal zabrať viac ako lietanie samotné (posunutí sme boli o 6 hodín). Žiadne zázračné riešenia nepoznáme, takže sme sa akurát po prílete (obidvoma smermi) snažili, aby Kika v noci spala a ukladali sme ju v rovnakom (miestnom) čase ako zvyčajne. Keď sa zobudila a chcela sa hrať, nechali sme ju iba prevaľovať sa medzi nami dvoma v posteli (svetlo sme nezapínali, aby sa jej nezdalo, že už je čas vstávať). Trvalo to pár dní/nocí (rozumej skoro týždeň), kým si zvykla.

Toľko naše doterajšie skúsenosti z lietania so 7-mesačným bábom. Kým poletíme najbližšie, bude mať aspoň rok, takže to bude zase iné a možno do tohto zoznamu niečo pribudne.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...