Roadtrip – I diel

… alebo naša dovolenka 2007. Vybrali sme sa na tri týždne a skoro 4000 míľ do národných parkov na juhozápade USA. Prvú časť výletu sme spravili s Renčou a Ľubošom a potom sme sa ešte pár dní túlali sami. Ak chcete vidieť, že kde vlastne, tak klik sem a ak chcete vidieť obrázky, tak hľadajte tu.

Z New Yorku sme vyrážali zavčasu ráno, lebo sme mali nabitý program. Náš prvý cieľ bol Grand Canyon. Áno, v Grand Canyne sme už boli, ale pre veľký úspech a aby sme ho ukázali aj Renči a Ľubošovi a aby sme navštívili aj Havasu vodopády, ku ktorým sa nám pred štyrmi rokmi dostať nepodarilo, sme tam zamierili znovu.

Po prílete do Phoenixu sme si požičali auto a odviezli sa na Havasupai Hilltop. Pokiaľ sa niekedy budete chystať na teto výlet, dajte si pozor na to, že v Seligmane (65 míľ od Hilltopu, plus treba rátať tých istých 65 naspäť) je posledný benzín – a čo sa týka cien, využívajú fakt, že sú poslední. Na Hilltope sme odparkovali auto, vyrazili pešo dolu a dostali psa. Najprv sme si mysleli, že možno patrí k niektorému z indiánov, ktorí boli hore pri heliporte, ale išiel s nami celú cestu až do kempu a netváril sa, že by ho niekto čakal doma.

Cesta dolu bola veľmi pekná, ale do indiánskej dediny Supai sme dorazili za súmraku a čakali nás ešte dve míle do kempu. Čo sme videli v dedine, nás obralo aj o zvyšky ilúzií, čo sme o indiánoch mali. Domy s klimatizáciou a televízormi (za nimi mulice a kone so žriebätkami), kopa odpadkov okolo kontainerov. Indiáni sa na Winnetoua podobali len farbou kože a väčšinou boli trochu pri tele. No a potom sa zotmelo a nevideli sme nič.

Do kempu sme pokračovali po tme za pomoci Faradayovej baterky (to je tá, čo ju treba triasť aby svietila). To by samo o sebe bolo v pohode, ale kým sme prešli dedinou, začali nás otravovať psi a neboli to veru domáci mazlíčkovia. Ten náš sprievodný sa prestal o nás zaujímať, keď začalo ísť do tuhého a niekam sa odpratal a tak si s nimi musel poradiť Ľuboš. Uťahaní sme sa doťapkali do kempu a zhodli sa na tom, že myšlienka nebrať stany, ktorá sa za svetla hore zdala veľmi lákavá, sa tu dolu po tme s nie práve priateľskými psami naokolo nezdala taký dobrý nápad. Nič sa však už nedalo robiť, rozložili sme karimatky na celty, dali batohy do stredu a spali, ako sa dalo.

Ráno sme sa vybrali k vodopádu, okolo ktorého sme síce večer prešli, ale sme ho len počuli a nevideli. A ostali sme čumieť. Voda neskutočne modrá vďaka vápencovému podložiu. Napriek tomu, že nebolo ani sedem hodín, si niektorí z nás išli zaplávať (a niektorí fotili obrázky ako z dovolenky pri mori). Tak sme pochopili, prečo sa indiáni usadili práve tu. Je to oáza uprostred púšte. Nuž a po raňajkách (rybičková konzerva s hnusným sladkým chlebom) nás čakala cesta hore.

Pointa turistiky v Grand Canyone je nechodiť, keď páli slnko. Čo je skoro stále. Predchádzajúci deň sme išli podvečer, takže bolo už celkom príjemne, ale teraz, kým sme sa vyhrabali hore, bolo už skoro poludnie a my sme došli s vyplazenými jazykmi. Dorazili sme Gatorádu (energetický drink s elektrolytmi na nahradenie solí, ktoré sme vypotili) a Ľuboš sa začal vypytovať, že prečo sme sem nešli pred tými štyrmi rokmi a museli sme sem dotiahnuť aj jeho…

Nasadli sme do auta a odviezli sa do národného parku Grand Canyon (len na objasnenie, Havasu vodopády sú tiež v Grand Canyone ale v časti, ktorá patrí do indiánskej rezervácie), kde nás už čakal kemp bez psov a sprchy.

Nuž a čo by sme ďalší deň robili? Predsa nebudeme len tak sedieť hore, doobeda sme sa trochu poprechádzali a pofotili a poobede išli zase dolu. Na cestu dole sme si vybrali South Kaibab trail (približne 7 míľ) s parádnymi výhľadmi a mostom cez rieku Colorado, ktorá bola tentokrát podľa svojho mena naozaj červená. Cieľom bol Phantom Ranch, pretože tam sme mali rezervované miesto v kempe (kvôli teplotám a namáhavým chodníkom sa neodporúča ísť dolu k rieke a späť v jeden deň).

Tentoraz sa nám podarilo doraziť ešte za svetla a opláchnuť sa v teplom potoku Bright Angel Creek. Večer sme sa vybrali na rangerské rozprávanie a dozvedeli sa niečo o kondoroch. (Neobišlo sa to bez hľadania škorpiónov pomocou UV lampy a Renča bola rada, že tentoraz zobrali s Ľubošom aspoň vnútorný stan.

Asi je jasné, čo sme robili ráno. Vybrali sme sa po vyše 9 míľovom Bright Angel traili zase hore. Tento však má tú výhodu, že má po ceste pitnú vodu v Indian Gardens (teplomer na obrázku – okolo deviatej ráno), 3 mile resthouse a 1.5 mile resthouse. Či už vďaka tomu, že sme mali dosť vody alebo preto, že sme už boli trochu aklimatizovaní, ale vyliezli sme hore vo väčšej pohode ako dva dni predtým z Havasu.

A pobrali sme sa ďalej. Zástavka na obedo-večeru v Cameron Trading Post (veľa dobrého jedla za dobrú cenu). Okolo Glen Canyon Dam, ktorá zadržuje Lake Powell, aby nezalialo Grand Canyon až do Zionu.  Len to akosi zase tak vyšlo, že stany sme stavali už po tme…  to be continued.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.