Fascinuje ma, ako si človek “zvykne”.
Pred mesiacom som veľmi ťažko niesla výsledky volieb. Samozrejme, ešte stále som z nich frustrovaná (naozaj majú ľudia takú krátku pamäť a sú ochotní voliť Fica a spol. poznajúc ich minulosť? Matoviča a spol.?), pesimistická (keď môžeme mať v parlamente a vo vláde Danka a jeho družinu, čo to hovorí o Slovákoch a Slovenkách?), nespokojná (33 žien zo 150 ľudí? V roku 2023? Z toho polovica je z jednej strany…) a bojím sa, ale už je to iné ako pred mesiacom. Iné ako ešte pred dvoma týždňami.
V tú volebnú sobotu sme išli relatívne spokojne spať kúsok pred polnocou. Boli zverejnené exit poly a tie vyzerali nádejne. Čiastkové výsledky im v noci síce nezodpovedali, ale to sme pripisovali tomu, že veď predsa v mestách je to iné ako v malých obciach a výsledky z miest prídu neskôr… Ráno som ako prvé siahla po telefóne skontrolovať, ako to teda presne dopadlo a ostala som v nechápavom šoku.
Rozoberala som potom výsledky dokolečka najprv s Mišom, potom s mojím otcom, potom s kamarátkami a kamarátmi. A celé to bolo s takým nepokojným, rozhádzaným pocitom. Ani nie, že sa stala nejaká jedna veľká katastrofa ako skôr taká predtucha niečoho dlhodobého, nezaostreného, čoho sa treba báť, čo ešte len príde. Staršia kamarátka mi hovorila, že takéto už zažila niekoľkokrát (napr. Mečiar, ktorého meno som samozrejme už ako dieťa poznala, ale politicky vtedy nevnímala) a že aj toto prejde. Ťažko sa mi predstavovalo ako.
Už jej verím, že to prejde. Na jednu stranu je to úľava. Nedá sa dlhodobo žiť “on the high alert”. Ale na druhú stranu, ešte aj to, že to prejde, sa mi zdá hrozné. Tak málo mi stačí? Iba mesiac so zatajeným dychom, cítiac, že prídu zmeny ešte horšie, ako tie, ktoré sa už teraz začínajú a postupne vyfučím ako zabudnutý balón?
Najlepšie mozgy mojej generácie rozmýšľajú, ako motivovať ľudí, nech viac klikajú na inzeráty a servírujú masám špirály, z ktorých sa dá len veľmi ťažko vykrútiť. A nie, nie je to ich chyba, je to naša smola (Zubatá v Perinbabe?). Z tohto mi je smutno.
Ani naivná nádej, ani pálčivé priania, ani hádzanie sa o zem situáciu nezmenia. Jediné, čo má snáď šancu priniesť zmenu, je, ak všetci zoberieme zodpovednosť a začneme rozmýšľať, čo s tým.
kniha Postsedliaci