Také bábo som ešte nestretla

CucámeKeď Kiku vyzdvihujem z jaslí, tak ju tam ešte pred odchodom kojím. Vä荹inou si sadnem na koberec, kde pobehujú/štvornožkujú ostatné deti a kŕmime sa tam. Kikina “spolužiačka” Leah si k nám vtedy často príde len tak sadnúť a to sa stalo aj tento štvrtok. Rozdiel bol v tom, že tam práve vtedy bola aj jej mama a miešala jej fľašu umelého mlieka. Keď zbadala, že mi Leah sedí na kolene, tak ju zavolala k sebe, ale keď potom chvíľu bola zaujatá, malá sa vrátila. Mne to vôbec nevadilo, ale keď si ju mama zase všimla, tak ju prišla zobrať, ospravedlňovala sa a hovorila, že to je asi preto, že Leah cíti moje mlieko. A potom dodala, že ona ju nikdy nekojila, lebo Leah to nechcela. A ja som si zahryzla do jazyka.

Nič, čo by som vtedy povedala by nikomu nepomohlo (jedine možno môjmu svrbeniu na jazyku), tak som bola radšej ticho. Ale myslím si, že každé bábo chce cucať mlieko od mamy. Nie každá mama však má dostatočnú podporu okolia či už v podobe skúsenej sestričky alebo laktačnej konzultantky (nie, nie je to to isté) hneď po pôrode, ktorá pomôže kojenie naštartovať, alebo v podobe rodiny a priateľov, pre ktorých je kojenie prirodzené a pri prvých ťažkostiach nebudú hneď “pomáhať” umelým mliekom (to vôbec nie je pomoc, lebo to mlieko, ktoré bábo vypije z prášku, nevypije od mamy, o to menej mlieka sa bude tvoriť, o to viac bude zase potrebovať z prášku… je asi jasné, kám táto špirála vedie) a podobne.

Kojenie často nie je také ľahké a prirodzené, ako to na prvý pohľad môže vyzerať (napríklad naša kamarátka Lucia by o tom vedela rozprávať!), ale to nie je dôvod sa naň vykašľať. Aby bolo jasné, Leahinu mamu z ničoho neobviňujem. Je mi len smutno, že sama pre seba si to zdôvodnila tým, že malá Leah o jej mlieko nemala záujem. Pravdepodobnejšie sa mi zdá, že možno ju nevedela správne “priložiť”, malá nevedela ako cucať, nebol tam nikto, kto by im ukázal ako na to, z fľašky vždy bez námahy tieklo a bolo po kojení…

Krásne už pred pár mesiacmi o podobnej sabotáži napísala Gina z thefeministbreeder (Tento článok mal taký úspech, že jej “pokazil internet”.):

Je to chyba systému, ktorý zrádza matky a bábätká a sabotuje dobré úmysly matiek. Niekto vám raz povedal, že nemáte mlieko a vy ste mu uverili, pretože vyrastáme v kultúre, ktorá hovorí ženám, že ich telá nie sú dosť dobré skoro na nič iné, iba na to, aby boli hračkami pre mužov. Je ľahké tvoriť mlieko? Nie, nie vždy – ale ani vytvoriť a priniesť dieťa na svet nie je ľahké a to ste zvládli. Zamyslite sa nad tým. Rozmýšľajte silno. Vaše telo vytvorilo celú ľudskú bytosť z dvoch buniek. Vaše telo vykonalo zázrak. Prečo si teda myslíte, že po tom, čo ste vytvorili toto nové stvorenie s orgánmi a tkanivom a tlčúcim srdcom, že zrazu by sa naň vykašľalo, keď príde čas ho nakŕmiť? Jadro problému je v tom, že niekto vo vašom živote pravdepodobne postavil svoju ignoranciu medzi vás a krátko aj dlhodobé zdravie vás a vášho dieťaťa a vy ste mu uverili, lebo ženy sú zvyknuté cítiť sa zahanbene.

Budúci týždeň je svetový týždeň kojenia. Bolo by krásne, keby sa tí, ktorí majú (po matkinom odhodlaní) najväčší vplyv na úspešnosť kojenia – pôrodnice – riadili odporúčaniami UNICEF/WHO, ktoré preukázateľne kojenie podporujú:

1. Mať písomný plán ako podporovať kojenie, s ktorým celý zdravotný personál rutinne prichádza do styku.
2. Školiť zdravotný personál, aby mohli implementovať tento plán.
3. Informovať všetky tehotné ženy o pozitívach kojenia a o tom, ako kojiť.
4. Pomôcť matkám začať kojiť do pol hodiny po pôrode.
5. Ukázať matkám ako kojiť a ako si udržať mlieko aj v prípade, že musia byť oddelené od novorodenca.
6. Nedávať novorodencom žiadnu inú potravu a pitie okrem materského mlieka pokiaľ to nie je nevyhnutné zo zdravotného hľadiska.
7. Praktizovať rooming-in – nechať matky a deti spolu 24 hodín denne.
8. Podporovať kojenie podľa záujmu dieťaťa.
9. Nedávať žiadne cumle.
10. Pomáhať vytvárať podporné skupiny pre dojčiace matky a povedať o nich matkám pri odchode.

(Slovensko malo v roku 2002 takýchto pôrodníc 5 – novšie čísla som nenašla.)

Myšlienky, ktoré treba ší­riť

Hneď na úvod sa ospravedlňujem, lebo sa vás práve chystám okradnúť o kus času. Na svoju obranu však dodám, že ak sa necháte, tak určite nebudete ľutovať.

Každoročne vo februári sa v Californii koná TED konferencia. Účasť je iba na pozvánky a prezentujúci majú zhruba 20 minút na to, aby predniesli to, čo majú na srdci. Témy pokrývajú široký záber, ale čo majú rečníci spoločné je inovácia, kreativita a umenie inšpirovať. Tu je zopár prezentácií, ktoré naozaj stoja za pozretie (a ak vám bude málo, tu je kopa ďalších).

Hans Rosling – nielen to, čo chcete povedať, ale spôsob, akým prezentujete dáta, je veľmi dôležitý:

Jeff Han – toto bolo pred 4 rokmi čerstvé, dnes je to bežná realita (pre zákazníkov Apple):

Esther Duflo – tri jednoduché myšlienky, ako bojovať s chudobou:

Sir Ken Robinson – o talente a o tom, či školy rozvíjajú alebo zabíjajú kreativitu:

Majora Carter – o environmentálnej spravodlivosti; veľmi pôsobivý je hlavne koniec:

Tony Robbins – o tom, čo nás ženie dopredu a prečo robíme to, čo robíme:

Jill Bolte – o tom, aké je to prežiť porážku:

Jamie Oliver – o tomto som už písala, ale zdá sa mi to dosť dôležité na to, aby som to zopakovala znovu:

Richard Dawkins – aj jeho som už spomínala – hovorí o ateizme a stvorení sveta:

Divacup

Pred pár mesiacmi som písala, že som si kúpila Divacup – menštruačný pohárik. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad a tak sa chcem podeliť o svoje skúsenosti. Možno to niekoho namotivuje. (A dodávam, že nie som v kontakte s výrobcom, ani som za napísanie toho článku nedostala žiadnu odmenu, bude to čiste hodnotenie a rady spokojnej užívateľky.)A ešte varovanie: ak nejaký článok obsahuje TMI – viac infomácií než možno chcete vedieť – tak je to tento. Odtiaľto už idete na vlastné riziko.

Je smutné, že som o takých pohárikoch (a iných alternatívach – áno, sú aj iné alternatívy, ale toto bude dosť dlhý článok aj bez nich) nevedela už pred (cca) 15-timi rokmi. Bola som v tom, že vložky a tampóny sú to, čo sa používa, a aj keď som sa neraz zamýšľala nad tým, čo ženy robili pred tým, ako prišli tampóny a nepriepustné vložky, nijako vážne som po tom nepátrala. Ale potom prišla Kika a moja nechuť používať jednorazové plienky a to ma donútilo prehodnotiť aj jednorazové menštruačné produkty a priviedlo k poháriku.

Na začiatku sa mi tá myšlienka zdala trochu divná, ale povedala som si, že za vyskúšanie nič nedám (teda dám toľko, čo pohárik stojí, ale v prípade pozitívneho výsledku “pokusu” sa investícia pomerne rýchlo vráti a v prípade negatívneho aspoň viem, že som sa pokúsila). Po prečítaní skúseností niekoľkých žien som vedela (a aj sa to potvrdilo), že skúšanie bude trvať niekoľko mesiacov. Napriek inštruktáži, to chvíľu trvá, kým človek príde na to, ako správne pohárik založiť, aby netiekol, a zvykne si na manipuláciu s ním. Ale istým spôsobom (nielen tým environmentálnym) je to “najčistejšia” pomôcka z trojice vložka, tampón, pohárik.

Treba ešte dodať, že odkedy mám Kiku, tak moje krvácanie je silnejšie, ako som bola zvyknutá (po prvom raze, ktorý ma trochu vystrašil, sa to mierne upravilo, ale stále aj keď výrobca hovorí, že ženám v priemere stačí pohárik vyliať raz za dvanásť hodín, ja si počas najsilnejšieho krvácania musím dať pozor a vylievať každé 2-3). Takže zo začiatku stále, a teraz ešte počas “silných” dní, nosím aj vložku ako poistku. Ale zvyšné dni je to veľmi fajn. S pohárikom sa dá v pohode spať, s rozumným zvážením okolností plávať a aj napriek tomu, že sa ešte stále považujem za “nováčika”, zatiaľ sa mi ho nepodarilo nechtiac pustiť do WC alebo sa obliať.

A tu je zopár praktických rád. V prvom rade, pohárikov je veľa druhov, treba si správne vybrať:

Tu sú stručné inštrukcie, ako pohárik zakladať a vyberať:

Čo by som bola rada vedela dopredu, aby som na to nemusela prísť sama metódou pokus-omyl:

– nezakladajú sa tak ako tampóny. Na rozdiel od tampónov sa naozaj nezasúvajú smerom hore, ale skôr horizontálne smerom dozadu (ako to vidno v tom druhom videu). Rozdiel je aj v tom ako hlboko. Zistila som, že čím ďalej je pohárik zasunutý, tým väčšie riziko, že bude pretekať. Najviac sa mi osvedčilo mať ho tak nízko, ako sa len dá.

– bála som sa odstrihnúť stopku (čo ak ho nebudem vedieť potom vytianuť von?). Ukázalo sa, že je omnoho lepšie ho vyťahovať držiac za samotný pohárik ako za stopku a keď som ju odstrihla, tak mi to dovolilo nosiť ho ešte “nižšie” (= menej pretekania).

– párkrát som ostala prekvapená žltkastou tekutinou, ktorá bola v poháriku nad krvou. Prvá moja myšlienka bola, že som ho asi nemala správne založený a nejako sa mi tam dostal moč (pre mňa je jednoduchšie pohárik vybrať, ak sa predtým vymočím), ale tú som takmer ihneď zavrhla z dvoch dôvodov. Jednak to anatomicky naozaj nie je možné – viem, kde mám vagínu/pohárik a ústie močovodu je kúsok inde a za druhé, nemalo to charakteristický pach moču. Neskôr som zistila, že to je to vyseparovaná zložka krvi a dôvod prečo sa objavovala iba občas bol ten, že keď som pohárik vylievala často, tak sa krv nestihla usadiť. Keď som ho však mala dlhšie, tak mala na to dostatok času.

Negatíva?

– Najlepšie sa s ním manipuluje na WC, ktoré má v dosahu záchodovej misy aj umývadlo (u nás doma alebo niektoré toalety v škole). Párkrát som už však bola v situácii, že som nemohla pohárik pred opätovným založením umyť (kabínkové WC, kde sú spoločné umývadlá) a tak som ho len utrela toaletným papierom a umyla pri najbližšom vyberaní. Nemám s tým problém, ale viem si predstaviť, že toto môže niektoré užívateľky dosť odradiť.

– “Humus faktor”. Osobne mi telesné tekutiny nepripadajú hnusné, ale stretla som sa s reakciou, že ako môžem takto narábať s vlastnou krvou… Odpoveď: jednak väčšinou do kontaktu s krvou ani neprídem, v prípade, že áno, tak koža je veľmi dobre umývateľná a na rozdiel od vložiek alebo tampónov, nie je prítomný ani ten charakteristický pach oxidujúcej krvi, keď ostanú založené dlhšie.

– “Rozťahovanie”. Toto je opäť individuálny pocit, ale pohárik je pružný a telu sa prispôsobí. Dostala som aj upozornenie, aby som nedvíhala ťažké veci, vtedy keď mám pohárik, lebo že to môže mať nepriaznivý dopad na svaly panvového dna (to je dôvod prečo ho odborníčka Christine Kent veľmi neodporúča). Myslím si však, že toto je na osobné zváženie a mňa to od používania pohárika neodradilo.

Takže toľko. Ak máte nejaké ďalšie otázky alebo budete skúšať, dajte vedieť.

Jednoduché americké palacinky

Odkedy sme boli na farme, kde vyrábajú javorový sirup, som sa chcela naučiť robiť americké palacinky (oni to síce volajú palacinky, ale sú to skôr také lievance a to, čo my voláme palacinky, sú pre nich crépes). Tu je jednoduchý a rýchly recept, ktorý sa mi osvedčil (výsledok je výrazne lepší ako palacinky v prášku, ktoré sme raz kúpili na porovnanie).

1 1/2 šálky múky (zmes hladkej a polohrubej)
3 1/2 čl prášku do pečiva
1 čl soli
1 pl cukru
1 1/4 šálky mlieka
1 vajce
3 pl roztopeného masla

Všetko do hladka vymiešame v mise. Nalievame na rozohriatu panvicu po zhruba 1/4 šálky na jednu palacinku. Opečieme do zlatista z obidvoch strán a podávame s javorovým sirupom alebo rozmixovaným ovocím.

Flux

Flux je krásne anglické slovo. Slovník hovorí, že to znamená tok, prúd, plynutie, neustála zmena, obdobie neistoty. Toto všetko spolu je presne to, kde sa momentálne nachádzame. (Trochu mi to pripomína Herbertovu Dunu. Nepamätám si presné slová, ale tiež sa tam v určitom momente hovorí o prelínajúcich sa budúcnostiach a o tom, ako si z nich vybrať. Kto ste ešte Dunu nečítali, šup, šup do toho.)

Je v tom troška strachu, ale je to taký zdravý strach z neistoty. A potom kopa vzrušenia z možností, o ktorých sme predtým ani neuvažovali. Všetky sa teraz prelínajú a je otázka, ktoré si vyberieme. Zatiaľ je tam ešte príliš veľa voľných premenných, takže sa v tom prúde nechávame unášať a čakáme na niekoľko rôznych vecí, z ktorých každá nás môže posunúť svojím smerom.

Prvá z nich prišla včera večer, keď nám majiteľ bytu, ktorý si prenajímame, povedal, že nás “nepustí”, kým nám nevyprší zmluva. Asi pred mesiacom sme sa ho pýtali, či by sme sa mohli odsťahovať predčasne, lebo hľadáme niečo vä荹ie a menej rušné, kde by sa nám s Kikou lepšie bývalo. Vtedy sa tváril, že by to možno išlo, tak sme sa pustili do hľadania a minulý víkend našli domček s garážou v radovej zástavbe vo Westfielde, ktorý by nám vyhovoval. Po týždni nedvíhania telefónov sa včera večer náš majiteľ konečne vyjadril, že to nepôjde. Keďže nechceme platiť dva nájmy súčasne, ostávame v tomto byte do konca októbra (nanovo hľadať začneme niekedy v septembri a budeme dúfať, že realitná agentka, ktorá nám teraz pomohla, bude s nami ochotná ešte raz spolupracovať).

Dnes alebo zajtra by mala prísť ďalšia správa, ktorá nám pomôže v rozhodovaní a do konca leta čakáme ešte dve na úplne inú tému. Dovtedy sa necháme unášať a budeme snovať plány, čo by bolo keby… a keď sa nám vyjasní, dáme vedieť.

Tak ide leto

S Kikinými prvými narodeninami som akosi prestala písať jej každomesačné pokroky. Neviem, či to je tým, že sa jej už čas meria na roky a nie na mesiace, alebo niečím iným, ale bez ohľadu na to, čím to je, tu je zopár obrázkov a slov o tom, ako jej ide leto.

Celkom dobre. Minulý týždeň sme boli zase na farme (tentokrát na černice, bolo fajn, len trochu pršalo) a včera sme sa pre zmenu vozili po okolitých dedinách a vyberali nové miesto na bývanie – teraz všetko zavisí od majiteľa tohto bytu, či nás pustí skôr, ako nám vyprší zmluva (celkovo to hľadanie bývania je príbeh sám o sebe, ale o tom sa mi momentálne naozaj nechce písať, takže len toľko). Včera sme sa vrátili všetci úplne uťahaní (Kika zaspávala vo zvislej polohe), takže dnes nebolo na programe vôbec nič, len trochu tenisu ráno, kým ešte nebol hic, detské ihrisko a podvečer prechádzka.

Čo má Kika nové… keď sa jej chce, tak chodí držiac sa jedného z nás za obidve ruky. Neviem však, či to robíme dobre, lebo ide veeeeľmi čaptavo. Nie som si istá, či to všetky deti takto začínajú s chodením a časom sa naučia, ale vyzerá to naozaj podivne. Okrem toho doma cupitá okolo gauča, stola, poličiek a čakáme na ten deň, keď sa pustí sama.

Hovorí už zopár slov – mama, tata, neni (keď všetko zje, alebo keď nič nevysedí na nočníku), maa (=môj/moja, keď nás hladká), daa (=daj), gdee (=kde je). Okrem toho vydáva kopu iných zvukov, ktoré sme zatiaľ nedešifrovali a oveľa viac rozumie – jednoduché inštrukcie ako sadni si, poď papať, chceš piškótu? Ukazuje na časti tela alebo oblečenie, keď sa jej spýtame, kde má hlavu, bruško, nohy, ruky, vlasy, prsty, tričko, nohavice. Donesie si topánky na obutie, keď jej povieme, že ideme von a máva pápá/bye-bye, keď odchádzame. Aj bez vyzvania si donesie knižku, sadne si k nám a chce aby sme jej čítali a z nejakého záhadného dôvodu sa jej leporelá páčia viac, keď ich čítame v takom “knižkovom” formáte a nie celé otvorené.

Keď sa ráno zobudí (stále o kus skôr, než by sa nám páčilo), tak ju ešte beriem k nám do postele a predstieram spánok desať minút, kým sa nacucá, ale potom ma začne vytláčať rukami preč, že už je čas vstávať a ísť si posedieť na nočník. Ukazuje, keď niečo chce, aj keď nie celkom ukazovákom, ale buď celou rukou alebo dvoma prstami (a hnevá sa, keď nevieme, na čo ukazuje…). A chodí nám “upratovať” do všetkých šuflíkov, ktoré dočiahne. Neraz sa jej už podarilo pricviknúť si prsty, ale zatiaľ ju to neodradilo.

To sú teda naše pokroky za posledných pár týždňov.

Dilema

Keď som s týmto blogom pred skoro štyrmi rokmi začínala, tak som o blogovaní nevedela nič. Vybrala som si na to software Joomla!, lebo mi ho odporúčali, nevedela som, aké sú iné možnosti, a tento sa zdal byť ok. Ukázalo sa, že to nebola šťastná voľba.

Veľa vecí dokáže a ja ani zďaleka nevyužívam jeho schopnosti naplno, ale jeho sila je práve v tom, čo nepotrebujem. A naopak, jednoduché veci, ktoré by som chcela v ňom neviem urobiť. Napríklad:

– Keď niečo zaradím do kategórie vľavo (cestovanie, knihy, recepty, Kika), tak sa to už nedá dať do archívu a naopak. Ja by som chcela, aby bolo chronologicky v archíve všetko a okrem toho, aby boli články ešte v kategóriách.

– Archív samotný nie je nič moc, lebo ako pribúdajú mesiace, začína byť veľmi dlhý. Nedá za však “zbaliť” po rokoch, tak aby sa až po kliknutí zobrazovali jednotlivé mesiace.

– Chcela by som ku článkom dávať aj kľúčové slová (tags), aby sa podľa nich dalo vyhľadávať, ale aj keď ich tam môžem dať, nikde sa nezobrazia a vyhľadávať sa podľa nich nedá.

– Vyhľadávanie ani zďaleka nefunguje tak, ako by človek čakal… toto je téma sama o sebe.

– Joomla! nemá vlastné komentáre a tie, ktoré som si externe nainštalovala majú problémy s diakritikou (ako už niektorí z vás zistili) a nevedia sa dobre vysporiadať so spamom.

– Žiadna kontrola pravopisu.

– Vkladanie obrázkov do článkov je pomerne pracné, lebo si musím najprv v inom programe upraviť veľkosť a vyrobiť thumbnail.

… a to je len to, čo ma teraz napadá. Za tie 4 roky toho bolo dosť. Na tieto problémy existuje krásne riešenie – WordPress, ale…! ALE! Problém je v tom, že nechcem prísť o to všetko, čo som už s pomocou Joomla! napísala. Konvertor (do staršej verzie) WordPress-u síce existuje, ale nevie si poradiť s diakritikou (presviedčala som ho včera večer niekoľko hodín, ale nedal sa). A keby aj vedel, tak to nerieši všetky tie obrázky a linky, ktoré sú povkladané v článkoch. A keby aj riešil, tak by to celé muselo byť nainštalované na inej doméne (alebo subdoméne), kým by sa to prelialo a bol by problém s absolútnymi linkami, keď som to chcela dať naspäť na jancigovci.com. A keby aj nebol, tak prídem o galériu a komentáre, lebo tie konvertor neprenesie… preto to veľké ALE!

Pokiaľ nenájdem php experta s veľkým srdcom a týždňom času (žiadneho takého nepoznám ), tak jediná iná možnosť ako to celé dostať do WordPress-u je ručne-stručne po jednom článku a všetko poopravovať. A to je oveľa viac roboty, než sa na prvý pohľad môže zdať a vyžaduje oveľa viac času, ako mám. Takže sú dve možnosti a tým sa dostávam k mojej dileme:

A. Môžem ďalej používať Joomla! tak ako doteraz, pravidelne sa rozčuľovať, čo všetko mi nefunguje a zabudnúť, že nejaký WordPress existuje.

B. Môžem začať nový blog vo WordPress-e, možno niečo z tohto použiť, ale v zásade zabudnúť na to, čo som sem popísala.

Ani jedna z týchto možností sa mi nepáči. (Áno, ja viem. To sú tie problémy prvého sveta – sú ľudia, ktorí nemajú pitnú vodu a ja tu riešim takéto nezmysly…) Ale čo s tým?

Dobré čí­tanie?

GoodreadsNie som veľkým fanúšikom Facebook-u, Twitter-u a podobných, ale jedna sociálna sieť ma predsalen dostala. Goodreads. Je to niečo ako tie ostatné, ibaže sa všetko točí okolo kníh.

Tak či tak som si písala zoznam kníh, ktoré sa raz chystám prečítať (smutné však je, že niekedy pred pár rokmi doňho začalo viac pribúdať, ako z neho odbúdať a dnes obsahuje niekoľko sto kníh – z nich asi len polovica sa mi podarila automaticky naimportovať do Goodreads, musím zistiť, ako tam dostať tú druhú) a ten sa dá takto o kus lepšie manažovať.

Okrem toho tam funguje výmenný obchod, keď za poštovné môžete od niekoho dostať knihu, ktorú si chcete prečítať, alebo nájsť nový domov pre knihy, ktoré už nechcete (asi skôr v rámci USA, ale možno by to išlo aj na Slovensku), diskusné fóra, nuž a aj ten sociálny aspekt – odporúčania od priateľov, ktorých “poličky” si môžete pozrieť.

A tak sa chcem spýtať, či ste už o tomto počuli, či sa vám to zdá užitočné a či by ste chceli vyskúšať? (Ak áno, tak dajte vedieť, a môžeme byť “priatelia”.)

Mne by sa veľmi páčil aj akýsi “čitateľský krúžok” – členovia raz za mesiac (?) prečítajú rovnakú (zaujímavú) knihu (ktorú si spolu viac/menej demokraticky zvolili) a potom o nej podiskutujú. Takýchto tam samozrejme už beží kopa, ale predtým, než sa do nejakého prihlásim, by som chcela zistiť, či sa mi podarí založiť nejaký s ľuďmi, ktorých poznám. Takže, ak máte niekto záujem, dajte vedieť (e-mail, komentár alebo cez goodreads).

List

Milá 17-ročná ja,

v deň, keď Ti toto píšem, si síce len o 10 rokov staršia, ale niekedy máš pocit, akoby si bola úplna iná osoba v úplne inom svete. Ak Ti poviem, že si vydatá a máš skončenú vysokú školu, tak Ťa asi veľmi neprekvapím. Ale keď dodám, koľko cestuješ, že kojíš vyše ročné dieťa, bývaš v zahraničí a robíš si PhD, tak možno trochu áno. A to ešte ani zďaleka nie je všetko.

Ak si myslíš, že to je nejaká hlúposť, nie je. Naozaj Ti to píšem ja. Prosím? Ako môžeš vedieť, že som to skutočne ja? Viem, že si píšeš denník, do ktorého vlepuješ kadečo a schovávaš ho pod starými zošitmi do školy. A asi Ťa prekvapí, keď Ti poviem, že ho o pár rokov zničíš (a že o pár ďalších rokov začneš písať akýsi verejný denník na tom internete, o ktorom si zatiaľ nie si celkom istá, na čo je dobrý). Že ten denník mohol objaviť v Tvojej skrinke aj niekto iný? Hmmm, a čo to pole, po ktorom si utekala minulé leto pri Kšinnej, kričala z plných pľúc a rozmýšľala o tom, že sa už nevrátiš? Tam sme boli iba my dve. Tak vidíš…

Nechcem Ti dávať rozumy, lebo viem, že to aj tak nemáš rada a chceš si všetko poriešiť sama (to je len pekne povedané, že si tvrdohlavá). Ale viem, že si aj otvorená a že dávaš iným názorom aspoň šancu, tak v tej nádeji píšem.

Pýtaj sa rodičov, starých rodičov a všetkých ostatných na príhody z Tvojho detstva a z ich života. Budú Ti chýbať.

To, čo Ti mama povedala, aby si si dávala pozor na otehotnenie a že ak si po nej, tak sa Ti to prihodí na prvýkrát alebo veľmi rýchlo, je pravda. A ďakujem, že si dávaš a budeš dávať pozor, až kým nebudeš pripravená.

A tie pochybnosti, ktoré máš? Či niekoho budeš vedieť milovať, hlboko, vášnivo, bez výhrad, tak ako o tom ľudia hovoria a píšu? A či budeš vedieť, že je to ten pravý? Neboj sa, budeš a budeš (aj keď teda nejaké výhrady budú, ale zistíš, že tie akosi patria k tomu). Nie je to Tvoj terajší priateľ (to už asi začínaš tušiť aj sama), ale keď to príde, tak budeš vedieť. A keď sa Ti narodí dieťa (nie, nepoviem Ti, či chlapec alebo dievčatko, lebo budeš chcieť mať prekvapenie na konci tehotenstva), tak uvidíš, že existuje aj láska na prvý pohľad.

Neboj sa toho, čo si ľudia myslia. Za tých desať rokov prestaneš aj sama, bez toho, aby Ti to musel niekto povedať, ale ušetrila by si si kopu starostí, keby si prestala čo najskôr.

Jáááj, viem, že nebudeš mať veľa peňazí, ale aspoň poraď doma a známym, nech nakúpia akcie Apple, Amazon a Google, keď a koľko sa bude dať. Nevieš, čo je Amazon a Google? Nech kúpia aj tak. Nebudú ľutovať.

Hmm, a potom je tu ešte niečo. Niečo, čo Ti nemôžem napísať, lebo je to jedna z vecí, ktoré je naozaj lepšie dopredu nevedieť. Chcem Ti len povedať, že prídu chvíle, keď budeš súčasne cítiť najvä荹iu radosť aj najvä荹iu bolesť, najväčší hnev a najväčšiu vďačnosť. Tých prvých pár mesiacov po tom, ako sa Ti narodí dieťa, budeš plakať tak často ako ono. Bude sa Ti zdať nemožné, že život môže ísť takto ďalej a zároveň budeš šťastná, že ide a budeš sa cítiť tak “nažive” ako nikdy predtým. Nejdem sa ani len pokúšať Ťa na to pripraviť, len Ti chcem povedať, že aj keď tomu vtedy nebudeš veriť, nakoniec to bude dobré.

Si silnejšia, než si myslíš.

27-ročná Iva


Napísať tento list nebol tak celkom môj nápad. Nechala som sa inšpirovať podobným, ktorý som videla na inom blogu.

The Greatest Show on Earth

The Evidence for Evolution by Richard Dawkins, 2009, 470 pages, amazon

I never doubted evolution so you might ask why would I read a book like this. For the same reason why I read Darwin’s Origin of Species or plan to read Schrodinger’s What is Life? Life, it’s origin and development, consciousness, these all fascinate me. And plus, I like the way Dawkins writes (the other book I read by him is The Selfish Gene – highly recommended, too). Yes, he is sarcastic, especially towards those who do not accept evolution, but that’s the frustration of someone who’ve spent a lot of time trying to reason and give arguments only to be met with a brick wall of ignorance of people not willing to look at them.

That’s actually the big problem of this book. For people like me, who don’t need to be persuaded, it’s simply a fascinating reading with a lot of humor and “tentacles” to follow (Dawkins is know for his numerous tangent stories). But I venture a guess that not many people who don’t believe in evolution would open this book. Though they should, because as Dawkins says:

Evolution is a fact. Beyond reasonable doubt, beyond serious doubt, beyond sane, informed, intelligent doubt, beyond doubt evolution is a fact. The evidence for evolution is at least as strong as the evidence for the Holocaust, even allowing for eyewitnesses to the Holocaust. It is the plain truth that we are cousins of chimpanzees, somewhat more distant cousins of monkeys, more distant cousins still of aardvarks and manatees, yet more distant cousins of bananas and turnips…continue the list as long as desired…It didn’t have to be true, but it is. We know this because a rising flood of evidence supports it. Evolution is a fact, and this book will demonstrate it. No reputable scientist disputes it, and no unbiased reader will close the book doubting it.

And he gives plenty of arguments, not limited to fossils. He goes though geology, domestification, breeding, experiment’s that have been done (e.g. the 20-year E. Coli evolution experiment – go look at it, it’s worth it. Really. I’ll wait.), DNA, “messy” design and lot of other things. Great reading.

PS If you want to do your own evolution experiment, try Dawkins’ blind watchmaker applet.
PS2 20-year old but still good lecture for kids Ultraviolet Garden by Richard Dawkins, which includes such gems as Douglas Adams reading from his book and an orchid pounding up on a bee (little after minute 10).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...