Keď Kiku vyzdvihujem z jaslí, tak ju tam ešte pred odchodom kojím. Väčšinou si sadnem na koberec, kde pobehujú/štvornožkujú ostatné deti a kŕmime sa tam. Kikina “spolužiačka” Leah si k nám vtedy často príde len tak sadnúť a to sa stalo aj tento štvrtok. Rozdiel bol v tom, že tam práve vtedy bola aj jej mama a miešala jej fľašu umelého mlieka. Keď zbadala, že mi Leah sedí na kolene, tak ju zavolala k sebe, ale keď potom chvíľu bola zaujatá, malá sa vrátila. Mne to vôbec nevadilo, ale keď si ju mama zase všimla, tak ju prišla zobrať, ospravedlňovala sa a hovorila, že to je asi preto, že Leah cíti moje mlieko. A potom dodala, že ona ju nikdy nekojila, lebo Leah to nechcela. A ja som si zahryzla do jazyka.
Nič, čo by som vtedy povedala by nikomu nepomohlo (jedine možno môjmu svrbeniu na jazyku), tak som bola radšej ticho. Ale myslím si, že každé bábo chce cucať mlieko od mamy. Nie každá mama však má dostatočnú podporu okolia či už v podobe skúsenej sestričky alebo laktačnej konzultantky (nie, nie je to to isté) hneď po pôrode, ktorá pomôže kojenie naštartovať, alebo v podobe rodiny a priateľov, pre ktorých je kojenie prirodzené a pri prvých ťažkostiach nebudú hneď “pomáhať” umelým mliekom (to vôbec nie je pomoc, lebo to mlieko, ktoré bábo vypije z prášku, nevypije od mamy, o to menej mlieka sa bude tvoriť, o to viac bude zase potrebovať z prášku… je asi jasné, kám táto špirála vedie) a podobne.
Kojenie často nie je také ľahké a prirodzené, ako to na prvý pohľad môže vyzerať (napríklad naša kamarátka Lucia by o tom vedela rozprávať!), ale to nie je dôvod sa naň vykašľať. Aby bolo jasné, Leahinu mamu z ničoho neobviňujem. Je mi len smutno, že sama pre seba si to zdôvodnila tým, že malá Leah o jej mlieko nemala záujem. Pravdepodobnejšie sa mi zdá, že možno ju nevedela správne “priložiť”, malá nevedela ako cucať, nebol tam nikto, kto by im ukázal ako na to, z fľašky vždy bez námahy tieklo a bolo po kojení…
Je to chyba systému, ktorý zrádza matky a bábätká a sabotuje dobré úmysly matiek. Niekto vám raz povedal, že nemáte mlieko a vy ste mu uverili, pretože vyrastáme v kultúre, ktorá hovorí ženám, že ich telá nie sú dosť dobré skoro na nič iné, iba na to, aby boli hračkami pre mužov. Je ľahké tvoriť mlieko? Nie, nie vždy – ale ani vytvoriť a priniesť dieťa na svet nie je ľahké a to ste zvládli. Zamyslite sa nad tým. Rozmýšľajte silno. Vaše telo vytvorilo celú ľudskú bytosť z dvoch buniek. Vaše telo vykonalo zázrak. Prečo si teda myslíte, že po tom, čo ste vytvorili toto nové stvorenie s orgánmi a tkanivom a tlčúcim srdcom, že zrazu by sa naň vykašľalo, keď príde čas ho nakŕmiť? Jadro problému je v tom, že niekto vo vašom živote pravdepodobne postavil svoju ignoranciu medzi vás a krátko aj dlhodobé zdravie vás a vášho dieťaťa a vy ste mu uverili, lebo ženy sú zvyknuté cítiť sa zahanbene.
Budúci týždeň je svetový týždeň kojenia. Bolo by krásne, keby sa tí, ktorí majú (po matkinom odhodlaní) najväčší vplyv na úspešnosť kojenia – pôrodnice – riadili odporúčaniami UNICEF/WHO, ktoré preukázateľne kojenie podporujú:
1. Mať písomný plán ako podporovať kojenie, s ktorým celý zdravotný personál rutinne prichádza do styku.
2. Školiť zdravotný personál, aby mohli implementovať tento plán.
3. Informovať všetky tehotné ženy o pozitívach kojenia a o tom, ako kojiť.
4. Pomôcť matkám začať kojiť do pol hodiny po pôrode.
5. Ukázať matkám ako kojiť a ako si udržať mlieko aj v prípade, že musia byť oddelené od novorodenca.
6. Nedávať novorodencom žiadnu inú potravu a pitie okrem materského mlieka pokiaľ to nie je nevyhnutné zo zdravotného hľadiska.
7. Praktizovať rooming-in – nechať matky a deti spolu 24 hodín denne.
8. Podporovať kojenie podľa záujmu dieťaťa.
9. Nedávať žiadne cumle.
10. Pomáhať vytvárať podporné skupiny pre dojčiace matky a povedať o nich matkám pri odchode.
Hneď na úvod sa ospravedlňujem, lebo sa vás práve chystám okradnúť o kus času. Na svoju obranu však dodám, že ak sa necháte, tak určite nebudete ľutovať.
Každoročne vo februári sa v Californii koná TED konferencia. Účasť je iba na pozvánky a prezentujúci majú zhruba 20 minút na to, aby predniesli to, čo majú na srdci. Témy pokrývajú široký záber, ale čo majú rečníci spoločné je inovácia, kreativita a umenie inšpirovať. Tu je zopár prezentácií, ktoré naozaj stoja za pozretie (a ak vám bude málo, tu je kopa ďalších).
Hans Rosling – nielen to, čo chcete povedať, ale spôsob, akým prezentujete dáta, je veľmi dôležitý:
Jeff Han – toto bolo pred 4 rokmi čerstvé, dnes je to bežná realita (pre zákazníkov Apple):
Esther Duflo – tri jednoduché myšlienky, ako bojovať s chudobou:
Sir Ken Robinson – o talente a o tom, či školy rozvíjajú alebo zabíjajú kreativitu:
Majora Carter – o environmentálnej spravodlivosti; veľmi pôsobivý je hlavne koniec:
Tony Robbins – o tom, čo nás ženie dopredu a prečo robíme to, čo robíme:
Jill Bolte – o tom, aké je to prežiť porážku:
Jamie Oliver – o tomto som už písala, ale zdá sa mi to dosť dôležité na to, aby som to zopakovala znovu:
Richard Dawkins – aj jeho som už spomínala – hovorí o ateizme a stvorení sveta:
Pred pár mesiacmi som písala, že som si kúpila Divacup – menštruačný pohárik. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad a tak sa chcem podeliť o svoje skúsenosti. Možno to niekoho namotivuje. (A dodávam, že nie som v kontakte s výrobcom, ani som za napísanie toho článku nedostala žiadnu odmenu, bude to čiste hodnotenie a rady spokojnej užívateľky.)A ešte varovanie: ak nejaký článok obsahuje TMI – viac infomácií než možno chcete vedieť – tak je to tento. Odtiaľto už idete na vlastné riziko.
Je smutné, že som o takých pohárikoch (a iných alternatívach – áno, sú aj iné alternatívy, ale toto bude dosť dlhý článok aj bez nich) nevedela už pred (cca) 15-timi rokmi. Bola som v tom, že vložky a tampóny sú to, čo sa používa, a aj keď som sa neraz zamýšľala nad tým, čo ženy robili pred tým, ako prišli tampóny a nepriepustné vložky, nijako vážne som po tom nepátrala. Ale potom prišla Kika a moja nechuť používať jednorazové plienky a to ma donútilo prehodnotiť aj jednorazové menštruačné produkty a priviedlo k poháriku.
Na začiatku sa mi tá myšlienka zdala trochu divná, ale povedala som si, že za vyskúšanie nič nedám (teda dám toľko, čo pohárik stojí, ale v prípade pozitívneho výsledku “pokusu” sa investícia pomerne rýchlo vráti a v prípade negatívneho aspoň viem, že som sa pokúsila). Po prečítaní skúseností niekoľkých žien som vedela (a aj sa to potvrdilo), že skúšanie bude trvať niekoľko mesiacov. Napriek inštruktáži, to chvíľu trvá, kým človek príde na to, ako správne pohárik založiť, aby netiekol, a zvykne si na manipuláciu s ním. Ale istým spôsobom (nielen tým environmentálnym) je to “najčistejšia” pomôcka z trojice vložka, tampón, pohárik.
Treba ešte dodať, že odkedy mám Kiku, tak moje krvácanie je silnejšie, ako som bola zvyknutá (po prvom raze, ktorý ma trochu vystrašil, sa to mierne upravilo, ale stále aj keď výrobca hovorí, že ženám v priemere stačí pohárik vyliať raz za dvanásť hodín, ja si počas najsilnejšieho krvácania musím dať pozor a vylievať každé 2-3). Takže zo začiatku stále, a teraz ešte počas “silných” dní, nosím aj vložku ako poistku. Ale zvyšné dni je to veľmi fajn. S pohárikom sa dá v pohode spať, s rozumným zvážením okolností plávať a aj napriek tomu, že sa ešte stále považujem za “nováčika”, zatiaľ sa mi ho nepodarilo nechtiac pustiť do WC alebo sa obliať.
A tu je zopár praktických rád. V prvom rade, pohárikov je veľa druhov, treba si správne vybrať:
Tu sú stručné inštrukcie, ako pohárik zakladať a vyberať:
Čo by som bola rada vedela dopredu, aby som na to nemusela prísť sama metódou pokus-omyl:
– nezakladajú sa tak ako tampóny. Na rozdiel od tampónov sa naozaj nezasúvajú smerom hore, ale skôr horizontálne smerom dozadu (ako to vidno v tom druhom videu). Rozdiel je aj v tom ako hlboko. Zistila som, že čím ďalej je pohárik zasunutý, tým väčšie riziko, že bude pretekať. Najviac sa mi osvedčilo mať ho tak nízko, ako sa len dá.
– bála som sa odstrihnúť stopku (čo ak ho nebudem vedieť potom vytianuť von?). Ukázalo sa, že je omnoho lepšie ho vyťahovať držiac za samotný pohárik ako za stopku a keď som ju odstrihla, tak mi to dovolilo nosiť ho ešte “nižšie” (= menej pretekania).
– párkrát som ostala prekvapená žltkastou tekutinou, ktorá bola v poháriku nad krvou. Prvá moja myšlienka bola, že som ho asi nemala správne založený a nejako sa mi tam dostal moč (pre mňa je jednoduchšie pohárik vybrať, ak sa predtým vymočím), ale tú som takmer ihneď zavrhla z dvoch dôvodov. Jednak to anatomicky naozaj nie je možné – viem, kde mám vagínu/pohárik a ústie močovodu je kúsok inde a za druhé, nemalo to charakteristický pach moču. Neskôr som zistila, že to je to vyseparovaná zložka krvi a dôvod prečo sa objavovala iba občas bol ten, že keď som pohárik vylievala často, tak sa krv nestihla usadiť. Keď som ho však mala dlhšie, tak mala na to dostatok času.
Negatíva?
– Najlepšie sa s ním manipuluje na WC, ktoré má v dosahu záchodovej misy aj umývadlo (u nás doma alebo niektoré toalety v škole). Párkrát som už však bola v situácii, že som nemohla pohárik pred opätovným založením umyť (kabínkové WC, kde sú spoločné umývadlá) a tak som ho len utrela toaletným papierom a umyla pri najbližšom vyberaní. Nemám s tým problém, ale viem si predstaviť, že toto môže niektoré užívateľky dosť odradiť.
– “Humus faktor”. Osobne mi telesné tekutiny nepripadajú hnusné, ale stretla som sa s reakciou, že ako môžem takto narábať s vlastnou krvou… Odpoveď: jednak väčšinou do kontaktu s krvou ani neprídem, v prípade, že áno, tak koža je veľmi dobre umývateľná a na rozdiel od vložiek alebo tampónov, nie je prítomný ani ten charakteristický pach oxidujúcej krvi, keď ostanú založené dlhšie.
– “Rozťahovanie”. Toto je opäť individuálny pocit, ale pohárik je pružný a telu sa prispôsobí. Dostala som aj upozornenie, aby som nedvíhala ťažké veci, vtedy keď mám pohárik, lebo že to môže mať nepriaznivý dopad na svaly panvového dna (to je dôvod prečo ho odborníčka Christine Kent veľmi neodporúča). Myslím si však, že toto je na osobné zváženie a mňa to od používania pohárika neodradilo.
Takže toľko. Ak máte nejaké ďalšie otázky alebo budete skúšať, dajte vedieť.
Odkedy sme boli na farme, kde vyrábajú javorový sirup, som sa chcela naučiť robiť americké palacinky (oni to síce volajú palacinky, ale sú to skôr také lievance a to, čo my voláme palacinky, sú pre nich crépes). Tu je jednoduchý a rýchly recept, ktorý sa mi osvedčil (výsledok je výrazne lepší ako palacinky v prášku, ktoré sme raz kúpili na porovnanie).
Všetko do hladka vymiešame v mise. Nalievame na rozohriatu panvicu po zhruba 1/4 šálky na jednu palacinku. Opečieme do zlatista z obidvoch strán a podávame s javorovým sirupom alebo rozmixovaným ovocím.
Flux je krásne anglické slovo. Slovník hovorí, že to znamená tok, prúd, plynutie, neustála zmena, obdobie neistoty. Toto všetko spolu je presne to, kde sa momentálne nachádzame. (Trochu mi to pripomína Herbertovu Dunu. Nepamätám si presné slová, ale tiež sa tam v určitom momente hovorí o prelínajúcich sa budúcnostiach a o tom, ako si z nich vybrať. Kto ste ešte Dunu nečítali, šup, šup do toho.)
Je v tom troška strachu, ale je to taký zdravý strach z neistoty. A potom kopa vzrušenia z možností, o ktorých sme predtým ani neuvažovali. Všetky sa teraz prelínajú a je otázka, ktoré si vyberieme. Zatiaľ je tam ešte príliš veľa voľných premenných, takže sa v tom prúde nechávame unášať a čakáme na niekoľko rôznych vecí, z ktorých každá nás môže posunúť svojím smerom.
Prvá z nich prišla včera večer, keď nám majiteľ bytu, ktorý si prenajímame, povedal, že nás “nepustí”, kým nám nevyprší zmluva. Asi pred mesiacom sme sa ho pýtali, či by sme sa mohli odsťahovať predčasne, lebo hľadáme niečo väčšie a menej rušné, kde by sa nám s Kikou lepšie bývalo. Vtedy sa tváril, že by to možno išlo, tak sme sa pustili do hľadania a minulý víkend našli domček s garážou v radovej zástavbe vo Westfielde, ktorý by nám vyhovoval. Po týždni nedvíhania telefónov sa včera večer náš majiteľ konečne vyjadril, že to nepôjde. Keďže nechceme platiť dva nájmy súčasne, ostávame v tomto byte do konca októbra (nanovo hľadať začneme niekedy v septembri a budeme dúfať, že realitná agentka, ktorá nám teraz pomohla, bude s nami ochotná ešte raz spolupracovať).
Dnes alebo zajtra by mala prísť ďalšia správa, ktorá nám pomôže v rozhodovaní a do konca leta čakáme ešte dve na úplne inú tému. Dovtedy sa necháme unášať a budeme snovať plány, čo by bolo keby… a keď sa nám vyjasní, dáme vedieť.
S Kikinými prvými narodeninami som akosi prestala písať jej každomesačné pokroky. Neviem, či to je tým, že sa jej už čas meria na roky a nie na mesiace, alebo niečím iným, ale bez ohľadu na to, čím to je, tu je zopár obrázkov a slov o tom, ako jej ide leto.
Celkom dobre. Minulý týždeň sme boli zase na farme (tentokrát na černice, bolo fajn, len trochu pršalo) a včera sme sa pre zmenu vozili po okolitých dedinách a vyberali nové miesto na bývanie – teraz všetko zavisí od majiteľa tohto bytu, či nás pustí skôr, ako nám vyprší zmluva (celkovo to hľadanie bývania je príbeh sám o sebe, ale o tom sa mi momentálne naozaj nechce písať, takže len toľko). Včera sme sa vrátili všetci úplne uťahaní (Kika zaspávala vo zvislej polohe), takže dnes nebolo na programe vôbec nič, len trochu tenisu ráno, kým ešte nebol hic, detské ihrisko a podvečer prechádzka.
Čo má Kika nové… keď sa jej chce, tak chodí držiac sa jedného z nás za obidve ruky. Neviem však, či to robíme dobre, lebo ide veeeeľmi čaptavo. Nie som si istá, či to všetky deti takto začínajú s chodením a časom sa naučia, ale vyzerá to naozaj podivne. Okrem toho doma cupitá okolo gauča, stola, poličiek a čakáme na ten deň, keď sa pustí sama.
Hovorí už zopár slov – mama, tata, neni (keď všetko zje, alebo keď nič nevysedí na nočníku), maa (=môj/moja, keď nás hladká), daa (=daj), gdee (=kde je). Okrem toho vydáva kopu iných zvukov, ktoré sme zatiaľ nedešifrovali a oveľa viac rozumie – jednoduché inštrukcie ako sadni si, poď papať, chceš piškótu? Ukazuje na časti tela alebo oblečenie, keď sa jej spýtame, kde má hlavu, bruško, nohy, ruky, vlasy, prsty, tričko, nohavice. Donesie si topánky na obutie, keď jej povieme, že ideme von a máva pápá/bye-bye, keď odchádzame. Aj bez vyzvania si donesie knižku, sadne si k nám a chce aby sme jej čítali a z nejakého záhadného dôvodu sa jej leporelá páčia viac, keď ich čítame v takom “knižkovom” formáte a nie celé otvorené.
Keď sa ráno zobudí (stále o kus skôr, než by sa nám páčilo), tak ju ešte beriem k nám do postele a predstieram spánok desať minút, kým sa nacucá, ale potom ma začne vytláčať rukami preč, že už je čas vstávať a ísť si posedieť na nočník. Ukazuje, keď niečo chce, aj keď nie celkom ukazovákom, ale buď celou rukou alebo dvoma prstami (a hnevá sa, keď nevieme, na čo ukazuje…). A chodí nám “upratovať” do všetkých šuflíkov, ktoré dočiahne. Neraz sa jej už podarilo pricviknúť si prsty, ale zatiaľ ju to neodradilo.
To sú teda naše pokroky za posledných pár týždňov.
Keď som s týmto blogom pred skoro štyrmi rokmi začínala, tak som o blogovaní nevedela nič. Vybrala som si na to software Joomla!, lebo mi ho odporúčali, nevedela som, aké sú iné možnosti, a tento sa zdal byť ok. Ukázalo sa, že to nebola šťastná voľba.
Veľa vecí dokáže a ja ani zďaleka nevyužívam jeho schopnosti naplno, ale jeho sila je práve v tom, čo nepotrebujem. A naopak, jednoduché veci, ktoré by som chcela v ňom neviem urobiť. Napríklad:
– Keď niečo zaradím do kategórie vľavo (cestovanie, knihy, recepty, Kika), tak sa to už nedá dať do archívu a naopak. Ja by som chcela, aby bolo chronologicky v archíve všetko a okrem toho, aby boli články ešte v kategóriách.
– Archív samotný nie je nič moc, lebo ako pribúdajú mesiace, začína byť veľmi dlhý. Nedá za však “zbaliť” po rokoch, tak aby sa až po kliknutí zobrazovali jednotlivé mesiace.
– Chcela by som ku článkom dávať aj kľúčové slová (tags), aby sa podľa nich dalo vyhľadávať, ale aj keď ich tam môžem dať, nikde sa nezobrazia a vyhľadávať sa podľa nich nedá.
– Vyhľadávanie ani zďaleka nefunguje tak, ako by človek čakal… toto je téma sama o sebe.
– Joomla! nemá vlastné komentáre a tie, ktoré som si externe nainštalovala majú problémy s diakritikou (ako už niektorí z vás zistili) a nevedia sa dobre vysporiadať so spamom.
– Žiadna kontrola pravopisu.
– Vkladanie obrázkov do článkov je pomerne pracné, lebo si musím najprv v inom programe upraviť veľkosť a vyrobiť thumbnail.
… a to je len to, čo ma teraz napadá. Za tie 4 roky toho bolo dosť. Na tieto problémy existuje krásne riešenie – WordPress, ale…! ALE! Problém je v tom, že nechcem prísť o to všetko, čo som už s pomocou Joomla! napísala. Konvertor (do staršej verzie) WordPress-u síce existuje, ale nevie si poradiť s diakritikou (presviedčala som ho včera večer niekoľko hodín, ale nedal sa). A keby aj vedel, tak to nerieši všetky tie obrázky a linky, ktoré sú povkladané v článkoch. A keby aj riešil, tak by to celé muselo byť nainštalované na inej doméne (alebo subdoméne), kým by sa to prelialo a bol by problém s absolútnymi linkami, keď som to chcela dať naspäť na jancigovci.com. A keby aj nebol, tak prídem o galériu a komentáre, lebo tie konvertor neprenesie… preto to veľké ALE!
Pokiaľ nenájdem php experta s veľkým srdcom a týždňom času (žiadneho takého nepoznám ), tak jediná iná možnosť ako to celé dostať do WordPress-u je ručne-stručne po jednom článku a všetko poopravovať. A to je oveľa viac roboty, než sa na prvý pohľad môže zdať a vyžaduje oveľa viac času, ako mám. Takže sú dve možnosti a tým sa dostávam k mojej dileme:
A. Môžem ďalej používať Joomla! tak ako doteraz, pravidelne sa rozčuľovať, čo všetko mi nefunguje a zabudnúť, že nejaký WordPress existuje.
B. Môžem začať nový blog vo WordPress-e, možno niečo z tohto použiť, ale v zásade zabudnúť na to, čo som sem popísala.
Ani jedna z týchto možností sa mi nepáči. (Áno, ja viem. To sú tie problémy prvého sveta – sú ľudia, ktorí nemajú pitnú vodu a ja tu riešim takéto nezmysly…) Ale čo s tým?
Nie som veľkým fanúšikom Facebook-u, Twitter-u a podobných, ale jedna sociálna sieť ma predsalen dostala. Goodreads. Je to niečo ako tie ostatné, ibaže sa všetko točí okolo kníh.
Tak či tak som si písala zoznam kníh, ktoré sa raz chystám prečítať (smutné však je, že niekedy pred pár rokmi doňho začalo viac pribúdať, ako z neho odbúdať a dnes obsahuje niekoľko sto kníh – z nich asi len polovica sa mi podarila automaticky naimportovať do Goodreads, musím zistiť, ako tam dostať tú druhú) a ten sa dá takto o kus lepšie manažovať.
Okrem toho tam funguje výmenný obchod, keď za poštovné môžete od niekoho dostať knihu, ktorú si chcete prečítať, alebo nájsť nový domov pre knihy, ktoré už nechcete (asi skôr v rámci USA, ale možno by to išlo aj na Slovensku), diskusné fóra, nuž a aj ten sociálny aspekt – odporúÄania od priateľov, ktorých “poličky” si môžete pozrieť.
A tak sa chcem spýtať, či ste už o tomto počuli, či sa vám to zdá užitočné a či by ste chceli vyskúšať? (Ak áno, tak dajte vedieť, a môžeme byť “priatelia”.)
Mne by sa veľmi páčil aj akýsi “čitateľský krúžok” – členovia raz za mesiac (?) prečítajú rovnakú (zaujímavú) knihu (ktorú si spolu viac/menej demokraticky zvolili) a potom o nej podiskutujú. Takýchto tam samozrejme už beží kopa, ale predtým, než sa do nejakého prihlásim, by som chcela zistiť, či sa mi podarí založiť nejaký s ľuďmi, ktorých poznám. Takže, ak máte niekto záujem, dajte vedieť (e-mail, komentár alebo cez goodreads).
v deň, keď Ti toto píšem, si síce len o 10 rokov staršia, ale niekedy máš pocit, akoby si bola úplna iná osoba v úplne inom svete. Ak Ti poviem, že si vydatá a máš skončenú vysokú školu, tak Ťa asi veľmi neprekvapím. Ale keď dodám, koľko cestuješ, že kojíš vyše ročné dieťa, bývaš v zahraničí a robíš si PhD, tak možno trochu áno. A to ešte ani zďaleka nie je všetko.
Ak si myslíš, že to je nejaká hlúposť, nie je. Naozaj Ti to píšem ja. Prosím? Ako môžeš vedieť, že som to skutočne ja? Viem, že si píšeš denník, do ktorého vlepuješ kadečo a schovávaš ho pod starými zošitmi do školy. A asi Ťa prekvapí, keď Ti poviem, že ho o pár rokov zničíš (a že o pár ďalších rokov začneš písať akýsi verejný denník na tom internete, o ktorom si zatiaľ nie si celkom istá, na čo je dobrý). Že ten denník mohol objaviť v Tvojej skrinke aj niekto iný? Hmmm, a čo to pole, po ktorom si utekala minulé leto pri Kšinnej, kričala z plných pľúc a rozmýšľala o tom, že sa už nevrátiš? Tam sme boli iba my dve. Tak vidíš…
Nechcem Ti dávať rozumy, lebo viem, že to aj tak nemáš rada a chceš si všetko poriešiť sama (to je len pekne povedané, že si tvrdohlavá). Ale viem, že si aj otvorená a že dávaš iným názorom aspoň šancu, tak v tej nádeji píšem.
Pýtaj sa rodičov, starých rodičov a všetkých ostatných na príhody z Tvojho detstva a z ich života. Budú Ti chýbať.
To, čo Ti mama povedala, aby si si dávala pozor na otehotnenie a že ak si po nej, tak sa Ti to prihodí na prvýkrát alebo veľmi rýchlo, je pravda. A ďakujem, že si dávaš a budeš dávať pozor, až kým nebudeš pripravená.
A tie pochybnosti, ktoré máš? Či niekoho budeš vedieť milovať, hlboko, vášnivo, bez výhrad, tak ako o tom ľudia hovoria a píšu? A či budeš vedieť, že je to ten pravý? Neboj sa, budeš a budeš (aj keď teda nejaké výhrady budú, ale zistíš, že tie akosi patria k tomu). Nie je to Tvoj terajší priateľ (to už asi začínaš tušiť aj sama), ale keď to príde, tak budeš vedieť. A keď sa Ti narodí dieťa (nie, nepoviem Ti, či chlapec alebo dievčatko, lebo budeš chcieť mať prekvapenie na konci tehotenstva), tak uvidíš, že existuje aj láska na prvý pohľad.
Neboj sa toho, čo si ľudia myslia. Za tých desať rokov prestaneš aj sama, bez toho, aby Ti to musel niekto povedať, ale ušetrila by si si kopu starostí, keby si prestala čo najskôr.
Jáááj, viem, že nebudeš mať veľa peňazí, ale aspoň poraď doma a známym, nech nakúpia akcie Apple, Amazon a Google, keď a koľko sa bude dať. Nevieš, čo je Amazon a Google? Nech kúpia aj tak. Nebudú ľutovať.
Hmm, a potom je tu ešte niečo. Niečo, čo Ti nemôžem napísať, lebo je to jedna z vecí, ktoré je naozaj lepšie dopredu nevedieť. Chcem Ti len povedať, že prídu chvíle, keď budeš súčasne cítiť najväčšiu radosť aj najväčšiu bolesť, najväčší hnev a najväčšiu vďačnosť. Tých prvých pár mesiacov po tom, ako sa Ti narodí dieťa, budeš plakať tak často ako ono. Bude sa Ti zdať nemožné, že život môže ísť takto ďalej a zároveň budeš šťastná, že ide a budeš sa cítiť tak “nažive” ako nikdy predtým. Nejdem sa ani len pokúšať Ťa na to pripraviť, len Ti chcem povedať, že aj keď tomu vtedy nebudeš veriť, nakoniec to bude dobré.
Si silnejšia, než si myslíš.
27-ročná Iva
Napísať tento list nebol tak celkom môj nápad. Nechala som sa inšpirovať podobným, ktorý som videla na inom blogu.
The Evidence for Evolution by Richard Dawkins, 2009, 470 pages, amazon
I never doubted evolution so you might ask why would I read a book like this. For the same reason why I read Darwin’s Origin of Species or plan to read Schrodinger’s What is Life? Life, it’s origin and development, consciousness, these all fascinate me. And plus, I like the way Dawkins writes (the other book I read by him is The Selfish Gene – highly recommended, too). Yes, he is sarcastic, especially towards those who do not accept evolution, but that’s the frustration of someone who’ve spent a lot of time trying to reason and give arguments only to be met with a brick wall of ignorance of people not willing to look at them.
That’s actually the big problem of this book. For people like me, who don’t need to be persuaded, it’s simply a fascinating reading with a lot of humor and “tentacles” to follow (Dawkins is know for his numerous tangent stories). But I venture a guess that not many people who don’t believe in evolution would open this book. Though they should, because as Dawkins says:
Evolution is a fact. Beyond reasonable doubt, beyond serious doubt, beyond sane, informed, intelligent doubt, beyond doubt evolution is a fact. The evidence for evolution is at least as strong as the evidence for the Holocaust, even allowing for eyewitnesses to the Holocaust. It is the plain truth that we are cousins of chimpanzees, somewhat more distant cousins of monkeys, more distant cousins still of aardvarks and manatees, yet more distant cousins of bananas and turnips…continue the list as long as desired…It didn’t have to be true, but it is. We know this because a rising flood of evidence supports it. Evolution is a fact, and this book will demonstrate it. No reputable scientist disputes it, and no unbiased reader will close the book doubting it.
And he gives plenty of arguments, not limited to fossils. He goes though geology, domestification, breeding, experiment’s that have been done (e.g. the 20-year E. Coli evolution experiment – go look at it, it’s worth it. Really. I’ll wait.), DNA, “messy” design and lot of other things. Great reading.
PS If you want to do your own evolution experiment, try Dawkins’ blind watchmaker applet.
PS2 20-year old but still good lecture for kids Ultraviolet Garden by Richard Dawkins, which includes such gems as Douglas Adams reading from his book and an orchid pounding up on a bee (little after minute 10).