Deti na verejných priestranstvách

ReštauráciaToto je zase jedna z tých tém, kde má každý svoj názor, ja sama ich mám aspoň dva (hej, viem… vysvetlím) a veľmi by som uvítala, keby ste sa o tie svoje podelili, lebo by mi to možno pomohlo upratať trochu tie moje.

Boli sme už párkrát v situácii, že sedíme v reštaurácii a Kika sa zrazu začne “nahlas prejavovať”. Niekedy je to len z radosti a nadšenia, ale decibely sú také, že všetci vedia, kde sedíme (čašníci v hoteli v Mexiku by vedeli rozprávať), niekedy je to plač, lebo jej niečo vadí, a niekedy je to výbuch “len tak”. Pokiaľ vieme, čo to je a problém sa dá na mieste vyriešiť, tak je všetko ok, ale pokiaľ nie, tak nastáva otázka, čo ďalej. Neraz sme z takejto situácie odišli, lebo stále mám akési výčitky typu, že niekto si príde užiť romantickú večeru vo dvojici a namiesto toho musí počúvať koncerty môjho dieťaťa.

Ale sú situácie, kedy sa odísť nedá (napríklad lietadlo) a ľudia naokolo hádžu pohľady – akože robte už s tým deckom niečo. A sú chvíle, keď síce neviem zariadiť, aby sa Kika správala “vhodne”, ale nechcem odísť a každému, kto by mi také niečo navrhol, mám chuť povedať, že sme na verejnom priestranstve a moje dieťa má rovnaké právo sa tam zdržovať, ako všetci ostatní – preto je to priestranstvo verejné, všakže?

Ako vidno, moje pohľady na danú vec, sú pomerne protichodné…

Jedno riešenie by bola prevencia – vyhýbať sa takýmto situáciám. Ale s tým nie som spokojná. Ako sa majú deti naučiť správať sa “vhodne” na verejnosti, ak na to nedostanú príležitosť? Ak ich nebudeme do tých reštaurácií, parkov, lietadiel, múzeí a všade inde brať, ukazovať, ako sa tam správa a pomáhať im sa to naučiť? (Aj za tú cenu, že to možno bude obnášať nejaké to kvílenie). Že to zatiaľ nevedia, ich nerobí menejcennými. Iba to hovorí, že musíme nájsť spôsob, ako ich aj tak do “verejnosti” začleniť. A to, či a aký spôsob nájdeme, vypovedá o tom, aké máme ako spoločnosť hodnoty…

Vytáča ma argument, keď niekto (bezdetný) povie – ja nemám rád deti, prečo by som mal byť v ich spoločnosti, keď mi to nie je príjemné… Keby namiesto toho povedal – ja nemám rád tridsiatnikov, ja nemám rád slepých, ja nemám rád ženy/mužov, tak by nám to pripadalo prinajmenšom divné a pritom “nemať rád deti” je spoločensky prijateľné.

A potom je tu otázka disciplíny (len tak mimochodom, toto slovo je odvodené z latinského učiť a nie trestať). Nie je ok, ak sa dieťa nespráva “vhodne” na verejnosti. Ale nie je ani ok (obzvlášť nie tu, v US), ak ho za to vyhrešíte…

A napriek tomu, že to niekedy robíme, implicitné očakávanie, že rodičia majú jednoducho zobrať dieťa, ktoré sa nepodrobí očakávaniam ostatných dospelých, a odísť je istým spôsobom “utláčanie” niekoho, kto sa nemá ako brániť. A ultáčateľom je rodič (častejšie matka).

Tak ako teda? Čo robiť, keď TO na dieťa príde na verejnom priestranstve?

PS Jeden z dôvodov, ktoré ma viedli k napísaniu tohto tu, je tento článok (a komentáre k nemu – aj keď som ich ani zďaleka nečítala všetky). Dojmy?
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.