Ideálne by bolo, keby mala žena do tridsiatky odrodené všetky plánované deti. Je evidentné, že to pri súčasnom životnom štýle a pracovnej vyťaženosti väčšinou nestihneme.
Keď som o nich rozprávala Kike (áno, stále má okolo milión otázok denne, takže mama v silonkách, topánkach a kostýme, ktoré nikdy nevidela, tato v stredu doma, štrúdle, na ktoré mala zálusk… to všetko boli zaručené témy na začatie výsluchu), tak sa ma spýtala, že či teraz budem mať kanceláriu v zdravotnom stredisku. Tak som vysvetľovala, že nie som taká doktorka…
Poznáte to? Na nejakej akcii sa rozdávajú tričká. Majú veľké, stredné, malé… a všetky sú pánske. Ešte som asi nezažila, aby niekde pri takejto príležitosti mysleli aj na ženskú polovicu ľudstva.
A oni tie veľké rovné tričká nie sú zlé, dajú sa použiť na spanie, na športovanie a čo ja viem čo ešte, ale neoblečiem si ich na bežné nosenie, do školy… Cítim sa oveľa lepšie vo veciach, ktoré mi sedia. A tak sa som si povedala, že zopár z nich skúsim prerobiť.
Tu je jedno z nich:
Priložila som svoje obľúbené tričko:
Spodok a boky som obkreslila. Naznačila som si, kde končia plecia a začínajú rukávy na čiernom tričku a rukou potom dokreslila na modré tričko oblúky.
Rukávy som si obkreslila na konce rukávov, aby som mohla využiť už hotové zakončenia. A všetko som vystrihla.
Potom už len všetko obšiť a pospájať.
Nie je dokonalé, ani úplne symetrické, nechcelo sa mi upravovať golier. Ale výrazne lepšie ako predtým.
Keď som robila druhé, už sa mi aj rukávy podarilo prišpendlíkovať správne na prvýkrát…
A keď už o šití, tak ešte dva nedávne projekty. My sme si totiž v Amerike s Mišom zvykli spávať pod jednou veľkou spoločnou perinou. Tak sme si takú kúpili aj po návrate na Slovensko spolu s jednou sadou obliečok. Akurát sme nemali druhú sadu na výmenu, keď sa obliečky prali a aj keď som občasne pozerala v obchodoch, už sa mi nepodarilo nájsť takú, ktorá by sa mi páčila a zároveň mala správny rozmer.
Tak som kúpila látku (lepšie povedané dve látky) a obliečky ušila. (Tá červená, čo na fotke vyzerá do ružova, je v skutočnosti úplne červeno-červená.)
Jediná komplikácia v tomto prípade boli gombíkové dierky. Chvíľu som aj zvažovala, že zapínanie bude na šnúrky, ale potom som spravila zopár pokusov na kúsku zvyšnej látky a keď začali vyzerať ako-tak použiteľne, tak som zaťala zuby a išla do toho. Dopadlo to celkom dobre.
A druhý projekt – peračník. Môj starý ešte z vysokoškolských čias toho už preskákal hodne. Po oboch stranách už má diery a vysýpa mi svoj obsah do tašky. Pri nakupovaní Kikiných potrieb do prvej triedy som pozerala, či nejaký podobný nenájdem, ale bezúspešne. A tak po rukávoch a gombíkových dierkach prišla ďalšia výzva – zips.
Neštudovala som teóriu, išla som na to tak intuitívne a dopadlo to fifty-fifty. Jeden koniec dobre, druhý trochu divne. Ale peračník je funkčný a kým doslúži, tak sa možno doučím aj ten zips.
Tento týždeň sme boli s Mišom v Berlíne. On pracovne a ja – tak polopracovne 🙂 stihla som asi polovicu toho, čo som plánovala: napísala som recenziu jedného článku a nachystala si prezentáciu na obhajoby. Ale okrem toho som sa túlala po meste, prečítala dve knihy a spala, koľko som vládala.
Veľmi dobre padlo.
Nemusieť sa starať o jedlo v pravidelných intervaloch a zamýšľať sa nad kid-friendly reštauráciami…
Ísť si pozrieť čokoľvek (Židovské múzeum vrátane výbornej výstavy Obedience, z ktorej som odchádzala uplakaná; pamätník holokaustu, z ktorého som odchádzala mierne zmätená…) a nemusieť nikomu nič vysvetľovať…
A deti si zatiaľ užívali prázdniny u starých rodičov a hodiny plávania na Seneckých jazerách. Win-win.
A close look at the data reveals a surprising pattern: The jobs performed primarily by women are relatively safe, while those typically performed by men are at risk.
…
By contrast, women typically work in more chaotic, unstructured environments, where the ability to read people’s emotions and intentions are critical to success. If your job involves distracting a patient while delivering an injection, guessing whether a crying baby wants a bottle or a diaper change, or expressing sympathy to calm an irate customer, you needn’t worry that a robot will take your job, at least for the foreseeable future.
A hoci som mala komplikovaný pôrod, na druhý deň som šla domov, kde mi ihneď začala pomáhať popôrodná opatrovateľka, ktorá u mňa trávila šesť až osem hodín denne prvých sedem dní po pôrode.
Učila vás správne sa starať o dieťa?
Áno. Poskytla nám množstvo materiálov o materstve a teoreticky aj prakticky nás naučila dôležité veci – ako bábätko vážiť, sledovať prípadné zmeny, merať mu teplotu, dojčiť ho, kúpať, držať, prenášať, dávať ho spinkať, prebaľovať, čo robiť, ak mu začnú rásť prvé zúbky, ako sa správať pri horúčke, obarení sa vodou, jednoducho všetko. Nikam sme nemuseli chodiť, naučila nás to doma, v prostredí, ktoré poznáme.
A teraz sa podržte – tá pani nám aj varila, umývala riad, vysávala, utierala prach, prala a žehlila, do toho inštruovala manžela, aké oblečenie pre bábätko ešte treba dokúpiť, kde zoženie najlepšie a najkvalitnejšie, do toho varila kávu a servírovala snack susedom a príbuzným, ktorí nás chodili pozrieť a nosili darčeky.
Prečo to robila?
Lebo moja zdravotná poisťovňa chcela, aby som sa prvé dni venovala iba dieťatku. Mojou úlohou teda bolo iba užívať si so synom naše najkrajšie chvíle.
Za služby popôrodnej opatrovateľky ste si však priplácali nadštandard, nie?
Nič sme si nepriplácali, všetko krylo moje štandardné zdravotné poistenie.
Jeden bol k vode. Predsalen je to veľmi dobrý spôsob trávenia horúcich letných dní. Jazero Lhota sa ukázalo ako retro výlet do starých časov – vrátane vodných bicyklov, točenej zmrzliny a “typických susedov dovolenkárov”. Ale bol tam neskutočný pokoj a deka v tieni na polceste medzi vodou a detským ihriskom. Úplná pohoda.
Druhý tak nejak vyplynul z momentálnej fascinácie našich detí. Bludiská. A ukázalo sa, že dôležitá je aj cesta, nielen samotný cieľ, lebo užili si jazdu aj pražským metrom aj električkou na Petřín. Tam sme prešli zrkadlovým bludiskom, pobavili sa na na zrkadlách, čo nás ponaťahovali všetkými možnými smermi a pri hvezdárni sa pomotali v bludisku namaľovanom na zemi (Kubino zahlásil, že sa stratil a nevie odtiaľ vyblúdiť). Potom sme sa mierne stratili aj v priľahlých záhradách cestou dolu, keďže realita celkom nezodpovedala google maps (alebo naopak, ktovie…), ale všetko dobre dopadlo a dôkladne vypražení (?, opražení?) sme sa odmetrovali preč. Až na veľký hic tiež fajn.
V decembri minulého roku Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK vylúčila zo štúdia dvoch študentov za závažný disciplinárny priestupok. Napriek tomu štúdium riadne ukončili a univerzita im zrejme bude musieť vydať diplomy.
Cestou z Jasnej sme sa zastavili doma vpodstate len oprať a prebaliť na horúce počasie a odtrepali sme sa do Čiech. Tam sme jeden deň strávili v Parku Mirakulum a rozjímali nad tým, prečo takéto niečo neexistovalo pred dvadsiatimipiatimi rokmi.
Aby som bola presná, ono to teda existovalo, ale boli to kasárne a vojenský priestor. Dnes je prerobený na obrovský park pre deti – väčší, akčnejší, lacnejší (a záchodovo lepšie vybavený) ako Habakuky.
Mláďatá tam skákali na trampolíne, preliezali lanovú dráhu, ktorá mala dve poschodia nad zemou a jedno pod zemou, hrali sa v obrovskom pieskovisku a vodnom parku, obdivovali parný vláčik a tank, blúdili v kríkovom bludisku… a to sme ani nestihli vyskúšať všetko, čo bolo v ponuke (napríklad tvorivé dielne, obrovské kyvadlové hojdačky, celú “kontaktnú zoo”, …).
Bolo by výborné mať takéto niečo do pár kilometrov od domu.
• solve interesting problems
• find and curate information
• connect unrelated ideas
• ask good questions
• lead and negotiate
• employ a variety of mental models
• communicate in simple, clear ways