Čo by som chcela, aby všetky moje kamarátky vedeli

Tento článok bol inšpirovaný týmto komentárom.

Jeden z dôvodov, prečo tento blog je trochu iný, ako ten prvý, ktorý som písala, je to, že som sa často vracala k témam okolo tehotenstva, pôrodu, kojenia, výchovy detí a feminizmu. Nebol to už len osobný “denníček”, ale aj rozmýšľanie o takýchto “spoločenských” veciach.

A s tým trochu súvisí to, že som dúfala a stále dúfam, že moje kamarátky budú tieto úvahy čítať, časom možno pritiahnu svoje kamarátky/príbuzné/spolupracovníčky a ja sa takýmto spôsobom budem môcť podeliť o to, čo sa učím a nad čím dumám. Nechcem byť tá otrava, ktorá v rozhovore zakaždým poukáže na sexistické poznámky alebo vyťahuje tému pôrodu. Alebo ešte horšie, nechcem byť tá otrava, ktorá začne sypať nevyžiadané informácie tehotnej známej. Istým spôsobom sa už “bojím” aj na takéto veci (napríklad, aký mala daná osoba pôrod) opýtať, lebo ľudia vedia, že ma tieto veci veľmi zaujímajú a možno majú obavy, že ich budem súdiť (to sú tie odpovede typu “Ja viem, že Ty si za prirodzené pôrody, ale pre mňa bol najlepší epidurál, lebo som mala pocit, že veci mám pod kontrolou”).

Ak je nejaká kamarátka tehotná, tak ponúknem, nech sa kľudne ozve, ak sa bude chcieť porozprávať a potom sa snažím byť ticho, pokiaľ sa sama na niečo neopýta. (Dobre, nie úplne vždy sa mi to podarí, ale snažím sa.) Naozaj nechcem, aby niekto mal pocit, že ju súdim, keď chcem len ponúknuť informácie alebo sa zo zvedavosti spýtať. Blog je fajn spôsob, ako informácie ponúknuť bez toho, aby som ich niekomu násilne tlačila dolu hrdlom.

Takže, aby bolo jasno, tu sú veci, na ktorých mi nezáleží:
– nezáleží mi na tom, či budeš rodiť doma alebo v nemocnici
– nezáleží mi na tom, či budeš rodiť s doktorkou, pôrodnou asistentkou alebo sama
– nezáleží mi na tom, či budeš alebo nebudeš mať epidurál
– nezáleží mi na tom, či budeš mať vaginálny pôrod alebo cisársky rez
– nezáleží mi na tom, či budeš kojiť dva dni, dva mesiace alebo dva roky

Áno, budem Ťa podporovať v tom, aby si sa naučila o pôrode, čo najviac (či už sama alebo na hodinách predpôrodnej prípravy), aby si si starostlivo vybrala doktora alebo pôrodnú asistentku, aby si sa snažila vyhnúť zbytočným intervenciám, vyvolávaniam pôrodu, cisárskym rezom, aby si rodila v baby-friendly prostredí, aby si kojila, čo najdlhšie.

Ale nebude to preto, že si myslím, že ak budeš robiť tie veci, tak budeš lepšia žena alebo lepšia mama. Bude to preto, že mi na Tebe záleží a myslím si, či už z osobnej skúsenosti alebo z toho, čo som sa naučila, že to je najlepšia cesta, ako mať dobrý a “zdravý” pôrod a ako mať spokojné a zdravé dieťa.  Ak sa rozhodneš, že niektoré z tých vecí nie sú pre Teba, v poriadku. Je to Tvoje telo, Tvoje dieťa, Tvoje rozhodnutie. Ale chcem, aby si vedela, aké sú riziká (napríklad epidurálu alebo umelého mlieka).

Čo ma privádza k veciam, na ktorých mi záleží:

– Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení a o tom aké sú Tvoje možnosti a práva, aby si mohla robiť informované rozhodnutia. Záleží mi na tom, aby si nikdy nepovedala “Keby som vtedy bola vedela, že…” alebo “Nikto mi nepovedal, že…”

Čajíček– Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení, a postavení žien v spoločnosti, aby si bola odolná voči nepravdivým informáciám a prípadne ich sama nešírila – Napríklad, ak by nejaká moja kamarátka povedala, že nemôže kojiť na verejnosti, lebo je to obscénne a preto sa radšej za týmto účelom odoberá na verejné toalety – nuž, asi sa pozvem na čajíček, či už virtuálne alebo naživo, a budeme si musieť trochu pokecať.

– A záleží mi na tom, aby si sa nebála pôrodu a kojenia, aby si bola s tými svojimi spokojná a aby si vedela, že som tu, ak sa chceš o týchto veciach porozprávať.

obrázok odtiaľto

Zoznamy a rutina

Neviem, ako to robia iné mamy, ale toto sú moje dve stratégie, ako sa z chaosu, ktorým je život s dvoma malými deťmi, celkom nezblázniť. A aspoň navonok pôsobiť, že mám veci trochu pod kontrolou.

Rutina znamená, že naše dni majú pomerne stabilnú štruktúru. Nepíšem rozvrh, lebo to ani zďaleka nie je až taká “pevná” štruktúra. Skôr by som to nazvala rámec. Ráno sa zobudíme, poľudštíme, naraňajkujeme a všetci spolu trochu pohráme. Potom si ide Kubo zdriemnuť a ja robím buď niečo také s Kikou, čo vyžaduje Kubovu neprítomnosť (maľovanie, skladanie puzzle, …) alebo ju nechám hrať sa samu a varím, upratujem,… Keď sa Kubo zobudí, ideme von a keď sa vrátime, tak sa naobedujeme a ide spať Kika. Ak mám šťastie, tak plus-mínus vtedy si pôjde ešte raz schrupnúť aj Kubo a mám chvíľu pokoj. Ak nie, tak sa zabávame s Kubom, kým to nezalomí. Keď sa potom Kika zobudí, pozrie si nejakú rozprávku, príde ďalší čas na hranie a potom začneme chystať večeru. Zjeme ju, keď dorazí tato, a potom s nimi trávi chvíľu on. Aj všetkých okúpe a ja ich dám spať.

To, že štruktúra nie je až taká pevná znamená, že sa prispôsobuje okolnostiam – keď má napríklad niekto prísť, alebo sa s niekým stretávame vonku, alebo keď kvôli počasiu nejdeme von doobeda ale poobede. Ale prečo som vôbec fanúšikom takejto rutiny? Lebo to výrazne uľahčuje každodenné veci. Nebojujeme napríklad po obede, keď má Kika ísť spať (a spať ešte potrebuje – to si z času na čas máme príležitosť overiť, keď z nejakého dôvodu spánok nevydá), lebo to považuje za normál – po obede sa jednoducho chodí spať. A pred kúpaním sa umývajú zuby. A tak.

Rutina znamená aj to, že malé deti potrebujú vedieť, že rovnaké veci majú rovnaké následky. Keď začne vyhadzovať v knižnici knihy z poličiek, ide sa domov. Keď má rozložené jedno puzzle a chce skladať iné, treba najprv to prvé upratať. Niekedy sa nám síce vôbec nechce byť dôslední, ale ukazuje sa, že je to jednoduchšie, ako potom bojovať s reakciami, keď už existuje precedens.

A zoznamy? Prv než napíšem o zoznamoch, tak dávam do pozornosti toto video (ukázal mi ho pred vianocami Andrej):

Aj keď mám výhrady voči stereotypom, ktoré chlapík (a obecenstvo) berie ako samozrejmosť, musím sama sebe priznať, že má pravdu v tom, že v mojej hlave stále “niečo beží”. A drvivú väčšnu času viacero vecí praralelne. Takže je síce pravda, že “myslím na všetko”, ale je veľmi jednoduché tu a tam na niečo zabudnúť. Moja záchrana sú zoznamy, lebo uvoľnujú mozgovú bandwidth iným procesom. Jeden na chladničke – potraviny, ktoré treba kúpiť. Iný, kam si dávam nápady na to, čo budem variť/piecť. Excelovský súbor s vecami, čo treba spraviť, kým sa odsťahujeme. Už veľakrát tu na blogu spomínaný zoznam kníh na prečítanie. Iný excelovský súbor, kde každá záložka sú jedny vianoce a značím si tam (ak sa zadarí, tak už počas roka) naplánované darčeky. V kalendári taký všeobecný to-do zoznam…

Táto moja mánia sa prejavuje aj na blogu, zoznamových článkov mám nemálo:
30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť (čo mi pripomína, že onedlho bude čas na polročné vysvedčenie)
10 vecí o deťoch (čo mi pripomína, že koncom mesiaca bude čas na ďalšie do zbierky)
7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné
zoznam receptov, ktorý na seba síce nechal pomerne dlho čakať, ale bola to len otázka času, kedy sa zjaví
A nájdu sa aj ďalšie.

Asi to súvisí s tým, že keď na niečo neviem prestať myslieť a napíšem o tom, či už na blog, alebo niekomu do e-mailu alebo len tak pre seba, tak mi to pomôže sa tejto veci “zbaviť”. Čiastočne je to možno tým, že pri písaní som donútená poriadnejšie naformulovať myšlienky a niekedy sa už len tým dostanem na koreň problému a čiastočne asi tým, že mi to umožní dať si “prestávku” bez toho, aby som stále robila “refresh” a viem, že sa k tým istým myšlienkam môžem znovu vrátiť. (Going on a tangent – existuje fóbia zo zabúdania? Lebo ak hej, tak je dosť možné, že mám nejakú ľahkú(?) verziu… hmm, tak kamarát google povedal, že áno…)

A moje zoznamy fungujú podobným spôsobom. Keď sa to dostane z hlavy na papier alebo do počítača, môžem na to prestať myslieť a venovať sa niečomu inému. Kým som nemala tých dvoch malých krpcov, tak mi to až také nutné neprišlo, ale teraz, keď je každá aktivita a každá myšlienka aspoň dva, tri alebo dvestotridsaťpäťkrát prerušená, je to na nezaplatenie. Okrem toho je to trochu “dôchodcovské”, ale čo na tom? Hlavne, že to funguje.

Aké sú vaše stratégie?

PS A lúčim sa radou, ktorá sa rovnako dobre hodí pre rodičov ako pre stopárov po galaxii a je užitočná obzvlášť v prípade, keď nepomôžu ani zoznamy ani rutina – nepanikárte a nezabudnite si pribaliť uterák.

Čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?

Am I nuts?Každý sme nejaký a máme svoje hodnoty. Máme rôzne skúsenosti, ktoré nás doviedli na miesta, kde dnes sme. Robíme rôzne rozhodnutia. Niektoré z tých mojich sú iné, ako robí väčšina ľudí v mojom okolí (aj fyzickom, aj virtuálnom) – kojila som dieťa takmer do dvoch rokov, používam látkové plienky, porodila som dieťa doma

Aj mne sa zdajú niektoré rozhodnutia iných ľudí čudné (= iné, ako by som urobila ja na ich mieste), ale snažím sa ich rešpektovať. Pomyslím si svoje, porozprávame sa o tom doma, ale nevyšplechnem len tak z ničoho nič na niekoho, o kom až tak veľa neviem, že je hlúpy a robí hovadiny.

Keď potom niekto mne nie príliš zaobalene povie, že som zlá matka a hazardujem so životom svojho dieťaťa, tak ak mám dobrý deň, tak sa mi spraví pena okolo úst, keby bol/a pri mne, tak sa asi pohádame, takto mám len chuť napísať štvorstranový e-mail (prítomnosť potreby obhájiť sa je zvláštna, ale neodbytná). Keď pár hodín počkám, táto chuť ma prejde a väčšinou nenapíšem vôbec nič. Ak môj deň bol už predtým nanič, tak sa rozplačem a vážne zvažujem, že z tohto tu spravím blog o varení (čo je podľa štatistík za posledné mesiace jednoznačne cesta, ktorou by som sa aj tak mala uberať). Potom najhoršie, čo sa mi môže stať je, že niekomu uvarené jedlo nebude chutiť, alebo sa počuduje, prečo ešte zapekať hotové palacinky.

A nie je to tým, že by som nemala rada diskusiu alebo nezniesla niekoho, kto má iný názor ako ja. Práve naopak, veľmi oceňujem, že ľudia sú ochotní dať mi spätnú väzbu na moje rozmýšľanie nahlas (napríklad tu). Ale odsúdiť niečo, čo robím, bez toho, aby ma človek poznal a vedel, čo ma k tomu viedlo, je pre mňa v úplne inej kategórii.

Hovorím si, že majú právo si myslieť, čo chcú. Je to ich problém. Nie môj. Ale väčšinou to nefunguje a aj tak ma to mrzí. A o kus viac, ak to nie je pre mňa neznámy človek.

Ono je to zrejme prirodzený vedľajší účinok toho, že tu takto vypisujem online, ale momentálne (ešte) nie som v stave úplne prestať. Keby sme po Irene ostali tri týždne bez elektriny, ako sa nám vyhrážali, tak by som zrejme zase začala písať ceruzkou na papier, taká je to závislosť (aj keď na to by sa mi veru ťažko znovu zvykalo, lebo dnes už málokedy píšem “lineárne”).

Takže, čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?

Vtáka po perí, človeka po reči poznáš?

LupaMilí moji, dnes to bude o vás, ktorí sem chodíte čítať. Aj keď ani nie tak o vás verných ako skôr o tých, ktorí sem zablúdia z vyhľadávača. Ono totiž keď pozerám na kľúčové slová a frázy, ktoré ľudia hľadajú a ktoré ich nasmerujú na môj blog, tak niekedy žasnem. Sú tam také očakávané – tie čo sa týkajú tehotenstva a pôrodu (vedú rôzne variácie na prasknutú maternicu a kontrakcie), recepty (koláče, zapekaný karfiol a mäsové guľky),…

Ale potom sú tam perly. Za posledné dva mesiace ma zaujali najmä tieto:

spatny ludia fotku nepotrebuju – nerozumiem, ale tento mesiac už trikrát
tazka praca zien a porody – pôrod je ťažká práca, ale to asi nie je to, čo daná osoba mala na mysli
sparatka s prichutou vyroba – hmm, veru si nepamätám, kedy som naposledy vyrábala špáratká, nieto ešte s príchuťou
komplikovany porod video so zlym koncom – také našťastie na stránke nemám
pohlavny akt v tehotenstve video – takéto u mňa tiež nenájdete (ale priznávam, v písanej forme som to spomenula)
nemam ziadnu schopnu fotku – to mi je ľúto, ale v tom prípade by viac ako surfovanie po internete pomohla návšteva fotoslužby
karfiol s kokosom – niekto má besné chute
male opice a ich vychova – žeby toto bolo na článok, ktorý som ešte nenapísala?
dají se kontrakce zaspat ? – pokiaľ si ich zaspala, tak ešte nešlo do tuhého
niečo o pôrode – nuž hej, aj takto sa dá hľadať
ako travia den deti v mongolsku – to naozaj neviem
liek proti natrhnutiu hradze pri pohlavnom styku – napadá ma len jeden: urýchlene zmeň partnera
pudel a pôrod – plánovala som niekedy napísať čo si myslím o tom, že buldogy musia rodiť cisárskym rezom, ale o pudloch neviem nič
tehotná žena prdí video – všetci prdíme, ale pozerať to na videu?
už rodím – ak ešte visíš na internete, tak Ťa môžem uistiť, že ešte nerodíš
ako dlho ma oddychovat zakladova doska? 28 dni – ???

Nový začiatok

Život je ako jazda na bicykli. Ak chcete udržať rovnováhu, musíte sa hýbať. (Albert Einstein)

Pekne po poriadku. Po štyroch rokoch v (pri) New Yorku sme si povedali, že stačilo a začali sme plánovať návrat na starý kontinent. Nepôjde to celkom zo dňa na deň, takže ešte sa pár mesiacov budeme hlásiť odtiaľto, ale niekedy na budúci rok nás čaká veľké sťahovanie. S tým súvisí aj niekoľko ďalších zmien a istým spôsobom začíname nový život, tak som si povedala, že to je aj vhodný čas na prekopanie blogu (na ktoré som sa aj tak chystala) a týmto vás oficiálne vítam na svojej “novej” stránke.

Nejakú chvíľu potrvá, kým sa mi podarí všetko nastaviť tak, ako by som rada, tak poprosím o trpezlivosť. Pokiaľ by ste sa zatiaľ chceli vrátiť na niečo, čo ste u mňa kedysi čítali, môžete tak spraviť tu.

A ten nový život? Nuž jednak tým, že sa chystáme preč, tak sa zmenili moje študjné plány. Namiesto PhD si z USA donesiem Masters v aplikovanej matematike a tento semester už nebudem študovať, ale učiť. A druhak, nový život začíname aj doslovne. Povedali sme si, že si odtiaľto odnesieme ešte jedného Američana, ktorý je momentálne veľký asi ako čučoriedka.

Toľko stručne o našich novinkách. Podrobnosti budú postupne…

Dilema

Keď som s týmto blogom pred skoro štyrmi rokmi začínala, tak som o blogovaní nevedela nič. Vybrala som si na to software Joomla!, lebo mi ho odporúčali, nevedela som, aké sú iné možnosti, a tento sa zdal byť ok. Ukázalo sa, že to nebola šťastná voľba.

Veľa vecí dokáže a ja ani zďaleka nevyužívam jeho schopnosti naplno, ale jeho sila je práve v tom, čo nepotrebujem. A naopak, jednoduché veci, ktoré by som chcela v ňom neviem urobiť. Napríklad:

– Keď niečo zaradím do kategórie vľavo (cestovanie, knihy, recepty, Kika), tak sa to už nedá dať do archívu a naopak. Ja by som chcela, aby bolo chronologicky v archíve všetko a okrem toho, aby boli články ešte v kategóriách.

– Archív samotný nie je nič moc, lebo ako pribúdajú mesiace, začína byť veľmi dlhý. Nedá za však “zbaliť” po rokoch, tak aby sa až po kliknutí zobrazovali jednotlivé mesiace.

– Chcela by som ku článkom dávať aj kľúčové slová (tags), aby sa podľa nich dalo vyhľadávať, ale aj keď ich tam môžem dať, nikde sa nezobrazia a vyhľadávať sa podľa nich nedá.

– Vyhľadávanie ani zďaleka nefunguje tak, ako by človek čakal… toto je téma sama o sebe.

– Joomla! nemá vlastné komentáre a tie, ktoré som si externe nainštalovala majú problémy s diakritikou (ako už niektorí z vás zistili) a nevedia sa dobre vysporiadať so spamom.

– Žiadna kontrola pravopisu.

– Vkladanie obrázkov do článkov je pomerne pracné, lebo si musím najprv v inom programe upraviť veľkosť a vyrobiť thumbnail.

… a to je len to, čo ma teraz napadá. Za tie 4 roky toho bolo dosť. Na tieto problémy existuje krásne riešenie – WordPress, ale…! ALE! Problém je v tom, že nechcem prísť o to všetko, čo som už s pomocou Joomla! napísala. Konvertor (do staršej verzie) WordPress-u síce existuje, ale nevie si poradiť s diakritikou (presviedčala som ho včera večer niekoľko hodín, ale nedal sa). A keby aj vedel, tak to nerieši všetky tie obrázky a linky, ktoré sú povkladané v článkoch. A keby aj riešil, tak by to celé muselo byť nainštalované na inej doméne (alebo subdoméne), kým by sa to prelialo a bol by problém s absolútnymi linkami, keď som to chcela dať naspäť na jancigovci.com. A keby aj nebol, tak prídem o galériu a komentáre, lebo tie konvertor neprenesie… preto to veľké ALE!

Pokiaľ nenájdem php experta s veľkým srdcom a týždňom času (žiadneho takého nepoznám ), tak jediná iná možnosť ako to celé dostať do WordPress-u je ručne-stručne po jednom článku a všetko poopravovať. A to je oveľa viac roboty, než sa na prvý pohľad môže zdať a vyžaduje oveľa viac času, ako mám. Takže sú dve možnosti a tým sa dostávam k mojej dileme:

A. Môžem ďalej používať Joomla! tak ako doteraz, pravidelne sa rozčuľovať, čo všetko mi nefunguje a zabudnúť, že nejaký WordPress existuje.

B. Môžem začať nový blog vo WordPress-e, možno niečo z tohto použiť, ale v zásade zabudnúť na to, čo som sem popísala.

Ani jedna z týchto možností sa mi nepáči. (Áno, ja viem. To sú tie problémy prvého sveta – sú ľudia, ktorí nemajú pitnú vodu a ja tu riešim takéto nezmysly…) Ale čo s tým?

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...