Iná škola, iný vták, ale zase raz

Prosím vás, prezraďte mi. Stáva sa to aj vám?

Raz som na NJIT prišla do triedy prednášať o integráloch a tam študenti v laviciach sledovali, ako malý vtáčik naráža do okna. Z vnútornej strany. Bol začiatok zimného semestra, vonku pekné počasie, trieda hneď pri únikovom východe vedúcom na dvor, ktorý niekto nechal otvorený. A potom všetci pozerali na mňa, že čo urobím.

Operenca to unavilo a vyplašene ostal sedieť na parapete. A ja som prišla, chytila ho do dlane a vyniesla ho von. U študentov som si mierne šplhla, zjavne akčnosť sa u “profesorov” cení, a sama som ostala prekvapená, že sa nechal.

A dnes pre zmenu na FRI na Žilinskej Univerzite. Prišla som na záchod a tam zmätene poletovalo malé žltkasté vtáča. Dostalo sa tam pootvoreným malým oknom a už nevedelo trafiť von. Tak som druhé – veľké – okno otvorila dokorán a odstúpila, dúfajúc, že vyletí samo. A ono nič. Ostalo sedieť na dlážke. A ja som zase raz bola prekvapená, že sa nechalo chytiť do dlaní a vyložiť von.

Pozoruhodné.

Tento chalan bude mať asi veľké nohy

… alebo Kubko má dnes 5 mesiacov.

Prsty sa derú vonJa teda neviem. Ale v poslednej dobe je jedno, aké veľké dupačky mu oblečiem (zvyčajne je na lístku na krku napísané niečo okolo roka), za chvíľu mu z nich trčia palce na nohách. Aj som mu skontrolovala nechty, že či mu tam náhodou nejako potajomky nanarástli žiletky, ale nie, stále tie papierovo-mäkké bábätkovké nechtíky, ktoré by sa dali v pohode krátiť aj bez nožničiek. Jednoducho tie jeho bejby laby sa do ťapiek na dupačkách nezmestia a tlačia sa von (už teraz sa “teším”, aká to bude zábava o 15 rokov, keď mu budeme zháňať topánky o 3 čísla väčšie, ako sa bežne predávajú).

A objavil ich aj on. Ruky má v ústach pomerne často (hlavne keď zaspáva), ale potom jedného dňa pri prebaľovaní sa zrazu v jeho zornom poli mihla noha a keďže koordinácia očí a rúk už celkom funguje, tak ju schytil a namieril si s ňou (štandardne) do úst. Výraz v očiach niečo v duchu “Tak ja mám aj tretiu ruku a vy ste mi jej existenciu takmer päť mesiacov tajili? Čo všetko ste mi ešte nepovedali?” A potom klik, klik, klik v hlave a pomaly sa rozlievajúci úsmev na tvári “Počkať, počkať, ak je tam tretia, je možné, že by tam niekde bola ďalšia?”

Keď už sme pri končatinách… je zábava pozorovať ho pri kúpaní. V momente, ako ho položíme do vody, tak sa menia na štyri veterné mlyny. Keď sme kúpali zhruba rovnako starú Kiku, tak som si mohla popri tom umyť zuby a uštrikovať sveter. Teraz musím dávať pozor, aby sa mi dieťa neutopilo vo vode, ktorú si nadšene našpliecha do tváre. Dva razy som už vliezla do vane s ním, nech má trochu viac vody k dispozícii, ale to sme si museli zatiahnuť záves, lebo inak by sa pani pod nami prišla zase sťažovať, že jej vytápame kúpeľňu.

A hýbe sa aj na suchu. Už nejaký čas sa odtláča rukami dozadu a krúti sa ako hodinky, keď sa chce k niečomu dostať. Ale najnovšie sa dvíha na kolená a na ruky a kníše sa dopredu a dozadu. A prevracia sa z bruška na chrbát (potom začne nešťastne vykrikovať, aby sme ho prišli vrátiť naspäť).

Nedávno som si uvedomila, že sme mu vlastne zatiaľ nič nekúpili (nepremokavé nohavičky na plienky namiesto tých, ktoré niekto – nebudem ukazovať prstom – omylom dal sušiť do sušičky, nerátam). Oblečenie nosí Kikine, hračky tiež zdedil po nej, nosič, kočík, autosedačka… všetko nám ostalo. Má zopár nových vecí, čo sme dostali, ale od nás nič. Možno na vianoce…

A stále nám čosi vysvetľuje v posledných dňoch, ale neviem presne čo, lebo to všetko znie bababa-ba-baba-bá-bam.

Skoro som zabudla – pas. Sme boli podať žiadosť minulú sobotu. Bola to trochu grand prix, lebo lokálne pošty neberú informácie, ktoré majú vyvesené na internete, veľmi záväzne, ale nakoniec nás zachránil “krajský úrad”. (Sobota je pre nás jediný deň, kedy sa toto dalo podniknúť, lebo autogram musia dať na mieste obidvaja rodičia.) Dve letenky už má kúpené, tak počkáme ešte na ten pas a poletíme, poletíme.

Ležící, spící

By ma zaujímalo, či takto spávajú všetky deti alebo len tie moje.

Ona

Ona

On

On

Druhý týždeň s Kubkom

Mišova dovolenka sa končí a spolu s ňou aj môj “babymoon”. Ale tento druhý týždeň, čo sme boli všetci spolu spolu doma, sme si tiež vychutnali.

Drobec nám rastie, čo nie je nič prekvapujúce, lebo papá statočne. Kúpanie ho zatiaľ veľmi nebaví (to ani Kiku spočiatku nebavilo… teraz je schopná hrať sa vo vode neobmedzene dlho). Má trochu “prevrátené” spanie, lebo lepšie sa mu spí cez deň ako v noci. Asi sa budeme snažiť ho trošičku držať hore, keď sa cez deň zobudí, aby si postupne nastavil biorytmus podľa svetla. Ale pozitívne je, že nám spí aj v autosedačke aj v šatke, tak sme sa už dvakrát boli prejsť aj do najbližšieho lesa.

Kika nevyzerá, že by žiarlila – aspoň nie nejako navonok. Ale so zaspávaním je to stále ťažké a s nočníkovaním sme sa vrátili úplne na začiatok (v zmysle, že všetko ide teraz do plienok). Nerobíme z toho veľkú vedu, tak hádam sa to časom zase spraví. (Nemôžem si pomôcť, ale fakt sa už teším na deň, keď jediný zadok, za ktorého utieranie budem zodpovedná, bude môj vlastný.) Pred dvoma dňami dorazil iPad, ktorý Mišo objednal a teraz má Kika novú závislosť – pexeso a kreslenie prstami sú dva favoriti. Len je pomerne náročné ju od nich potom dostať.

Ja som začala nosiť svoje netehotenské oblečenie a po počiatočných extra nafúknutých prsiach sa teraz už zmestím aj do svojich štandardných podprseniek. Konečne po bruchatých mesiacoch a prsatých dňoch som si včera prvý raz vychutnala spánok na bruchu. Stále smrdím/voniam mliekom, lebo stačí, aby malý cucal na jednej strane, mne tečie aj z tej druhej (o hodne viac ako stíhajú látkové kolieska v podprsenke absorbovať), alebo aby zaplakal, keď už pár hodín nejedol a vtedy sa mi mlieko iniciatávne spustí na obidvoch stranách. A keďže sa mi nechce tričko vymieňať každé dve hodiny, tak tu chodím taká mlieková…

Fajn víkend

Nedeľa večer, sedím si s vyloženými nohami, Kika už hodinku spí a ja si hovorím, aký fajn víkend.

Mali sme navarené ešte od piatku, takže v sobotu doobeda sme s Kikou vyrábali čokoládové guľky (recept príde zajtra) – “čoko, čoko, mama zagulí… pusty špiuaué”. A keď sa po obede vyspala, išli sme na prechádzku do South Mountain Reserve. A tam, ako skoro vždy keď vypustíme Kiku vonku, nájde najbližšiu paličku a začne ňou báchať na všetky okolité stromy.

Keby som nevedela, že je moja dcéra, tak by to pokojne mohlo byť pequenino z kníh od Orsona Scotta Carda – tí bubnovali na stromy, keď sa s nimi chceli porozprávať.

Odtiaľ sme sa pobrali smerom domov, ale zakotvili sme u Huckleberryho Finna na večeru. Je to reštaurácia cez ulicu od nás, ale napriek tomu, že sme sa sem prisťahovali už pred piatimi mesiacmi, ešte sme ju neboli doteraz vyskúšať. To sa ukázalo ako škoda, lebo jedlo mali dobré, ceny rozumné, obsluhu rýchlu a pozornú. Odchádzali sme napráskaní až po uši, lebo večera zahŕňala aj polievku, šalát a obrovský zákusok (s tým mojím mi pomáhala aj Kika aj Mišo a aj tak z neho ostalo).

Dnes som doobeda narobila haldu zeleninovo-mäsových fašírok (polovicu do mraziaka – pokazený, nepokazený, treba ho začať plniť), poobede vyslala Miša s Kikou na hojdačky a s Mirovou pomocou sa zbavila novej verzie skypu a večer sme skúšali bazén. Aby to nebolo len tak naprázdno, okúpali se v ňom Kiku. Zobrala to s humorom – veľká vaňa, kúpanie v obývačke… to sa jej ešte nestalo a nechcela odtiaľ ísť von.

Susedov sme nevytopili, bazén sme upratali celkom rýchlo (pumpa výrazne pomohla) a tak teraz si tu sedím za počítačom a vypisujem…

Keď som si začala myslieť, že konečne prišla jar…

… tak dnes ráno začalo snežiť.

A to sme ešte v piatok mali 20 stupňov (C). Je pravda, že cez víkend sa trochu ochladilo, ale stále bolo veľmi pekne a kamaráti nás vytiahli do neďalekej zoo (u Kiky mala najväčší úspech “oveška”). Ale keď sme sa dnes ráno zberali do telocvične a rukou som zhŕňala z bočných okien auta mokrý sneh (akosi ma nenapadlo zobrať si so sebou metličku – už som fakt naprogramovaná na jar, našťastie ho nebolo veľa a s predným a zadným oknom si poradili stierače), tak som si hovorila, že fakt dúfam, že túto zimu už naposledy.

Ale ako sa tak pozerám na predpoveď, tak v stredu si to možno zopakujem… Na porazenie. A to je podľa kalendára už oficiálne jar!

Závislá

Od nedele som bez laptopu. A znášam to ťažšie, než by som čakala.

Jedna vec je, keď sme niekde na dovolenke a odstrihnutie od internetu a elektroniky je akosi súčasťou celého toho oddychu, ale úplne iná vec, keď sme doma a ja zrazu nemám svoj kalendár; správy, e-maily a blogy si chodím čítať na desktop, na ktorý som si doteraz celkom nezvykla a odložené recepty si nemôžem zobrať so sebou do kuchyne, keď idem variť… To si človek vtedy uvedomí, že naozaj sa jedná o závislosť. A ako poriadny závislák, nemám ani túžbu sa toho zbaviť, akurát sa teším na víkend alebo začiatok budúceho týždňa, keď sa mi môj počítač vráti naspäť.

V nedeľu mu totiž z ničoho nič sčernela obrazovka. Všetko ostatné vyzeralo, že funguje, bola som pripojená na internet napríklad, len som jednoducho prišla o všetok vizuálny output. Môj osobný administrátor po malej konzultácii s googlom zahlásil, že problém je v grafickej karte a že napriek tomu, že laptop je takmer štyri roky starý (teda bez záruky), by sme ho mali zobrať do apple obchodu, lebo sa možno jedná o známu chybu nvidie. V tom prípade by sme za opravu nemuseli platiť (keďže grafická karta je integrovaná na základovej doske, oprava v tomto prípade znamená jej výmenu – čiže “nový” počítač).

A tak sme včera išli sme do obchodu, s ktorým sme mali už predtým dobré skúsenosti (keď som si potrebovala kúpiť napájací kábel – $80, tak mi jednoducho zobrali môj pokazený a nový som dostala zadarmo). Po chvíľke testovania nám povedali, že je to naozaj chyba grafickej karty a za 3-5 dní (zavolajú kedy) si mám prísť pre opravený počítač. Jedna vec sa applu nedá uprieť – počiatočná investícia je síce vysoká, ale to, čo človek za to dostane a príslušný zákaznícky servis stoja za to.

Ešte na okraj… do obchodu sme išli všetci traja napriek tomu, že by bohate stačilo, keby to môj drahý vybavil sám. Ale zobral to ako nenápadnú (?) príležitosť nechať mňa a Kiku si obchytkať nový iPad (pre zvedavcov, Kika si naň prstom kreslila a celkom sa jej to páčilo), asi v nádeji, že ma ukecá na novú hračku… tak uvidíme.

Nekrič hop, kým…

Dnes sa mi podarilo mierne vytopiť susedov pod nami – dôsledok umývania okien… Som si myslela, že už to mám úspešne za sebou, vrátane monitorovania mláďaťa, aby mi nespadlo do kýbla niekedy uprostred celej akcie (často sa vôbec nedíva, kam ide). Ale keď som potom už spomínaný kýbel išla vyliať v kúpeľni, tak kombinácia posunutého ťažiska a nemenovanej osoby zrazu zavesenej na mojej nohe, mala za náskedok špinavú potopu. Celá mokrá som sa tam rovno vyzliekla a začala utierať dlážku, keď niekto zazvonil pri dverách. Tak som nahodila rýchlo niečo na seba a ospravedlňovala sa susede, že ma to mrzí. Našťastie to zobrala celkom v pohode.

Keď odišla, tak som rovno spustila aj práčku (načo sušiť špinavé veci a koberček v kúpeľni?) a keď sa dokrútila, tak som prehodila všetko do sušičky. Medzitým sme sa s Kikou naobedovali a išla som ju dať spať uisťujúc, že prádlo sa ešte suší a že ho spolu poskladáme, keď sa zobudí (obchytkávanie čerstvo opratého a vysušeného prádla ju nesmierne baví). Ale ako som jej zatvárala dvere na izbe (to už zaspávala), tak sušička skončila. Kika, uši ako radary, bola v momente hore, oči doširoka otvorené, že ide skladať prádlo.

Nepomohli opakované návraty do postieľky, nepomohlo ani poskladanie prádla. Už bola v stave, že si podľa mňa ani nepamätala, prečo sa ešte snaží byť hore, len bojovala, aby nezaspala. Nakoniec (asi po hodine) únava zvíťazila… Ale ja som mala tiež dosť.

Taký divný deň…

PS Ešte zopár fotiek a video:

Čo odo mňa chceš?

Skladba dnešného dňa:

Keď sa na to tak teraz pozerám, tak to nebolo až také hrozné (ako inak), ale v tom momente…

Takže po poriadku. Naše koše na recyklovanie sú asi 100 metrov od vchodových dverí (trpezlivosť, prosím, začínam síce zoširoka, ale k pointe sa dostanem rýchlo). A ako zvyčajne, sme sa dnes poobede vybrali s Kikou na prechádzku. Zobrala som aj to, čo bolo treba zrecyklovať, že to cestou vyhodím a vyšli sme von.

Neprešli sme ani polovicu cesty ku košom, keď Kika zahlásila “Tutút, vymemime.” (Len na vysvetlenie – tutút od Vianoc znamená pocikala som sa, lebo na Slovensku sme mali nočník, ktorý po úspešnom sedení zahral melódiu, takže Kika odvtedy robí tutút. A v poslednej dobe si už pýta výmenu plienok.) Hovorím si no fajn, nebudeme dlho (polhodinu nám trvalo len kým sme sa vymotali a fakt sa mi nechcelo celú procedúru zopakovať ešte raz), ale možno sme sa mali otočiť hneď tam.

Povedala som jej, že so sebou plienku nemáme a že vymeníme, keď prídeme domov. A na to réééév a zavesila sa mi na nohu. Tak hovorím, že ideme len zahodiť, čo máme do koša a potom pojdeme domov vymeniť. Dva kroky, rev, Kika zavesená na mojej nohe, “vymemime, vymemime”. A potom od začiatku. Cesta ku košom a naspäť takýmto štýlom trvá asi pol hodinu a našťastie sme nikoho nestretli, lebo dobroprajní Američania, by mali hneď starosti, že kto to tu týra dieťa.

Konečne sme doma, vyzujem jej topánky, sama mi pomáha vymotať sa zo šálu, bundy a mikiny, ale keď príde na sťahovanie nohavíc, tak zase rev a uteká preč. Ukecávanie nepomohlo, nasilu sa nedá, ani keby som chcela, tak sme sa na pocikanú plienku dočasne vykašlali. Do hodiny sa ukľudnila, plienku sme vymenili, ale dnešná prechádzka tým pádom zmizla z programu a pustili sme sa do výroby palaciniek na večeru.

Neviem, čo to chcelo byť. Predpokladám, že to je nejaká nová “funkcia”, ktorá sa aktivuje s vekom približujúcim sa k dvom rokom (alebo len moje tehotenské hormóny trochu preháňajú), ale chcelo to dosť sebaovládania, aby som na ňu nenakričala, že čo teda vlastne odo mňa chce…

Zvieracie zvuky a písmená

Možno preto jej stále nejde chodenie, že je zaneprázdnená učením sa takýchto vecí:

PS A ako bonus ešte jedno video, na ktoré som nedávno natrafila:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...