Konečne. Od budúceho pondelka mám prácu. A nie je to tým, že by som sa doteraz nesnažila. Len to hľadanie bolo rozhodne iné, než som predpokladala. Moje očakávania, s ktorými som prišla zo Slovenska, sa ukázali dosť naivné. Myslela som si, že jednoducho 3 mesiace počkám na pracovné povolenie a potom predsa nebude problém zamestnať sa v 8-miliónovom meste s mierou nezamestnanosti okolo 5%. Ukázalo sa, že som sa mýlila aj v predpokladoch aj v záveroch.
Prvý problém bolo samotné pracovné povolenie. Je pravda, že mám víza, ktoré mi takéto povolenie zaručujú. Je pravda aj to, že príslušný úrad má povinnosť moju žiadosť o povolenie vybaviť do 90 dní. A podľa toho, čo sa píše na ich webe, ak nie sú schopní tak učiniť, miestna pobočka mi má vydať dočasné povolenie platné, kým sa nerozhodne o mojej žiadosti. A v praxi? Trvalo mesiac, kým príslušná pani u Mišovho zamestnávateľa moju žiadosť pripravila a 12. septembra ju podala. Hneď som sa prihlásila na automatickú notifikáciu o stave mojej žiadosti. 90 dní sa nič nedialo. Tak som začala robiť paniku.
Išla som na miestnu pobočku, že zistím, čo sa bude dať a požiadam o dočasné povolenie. Vyhodili ma od dverí. Na vstup potrebujem časenku. Že chcem len informácie? Aj na tie potrebujem časenku. Tak som si spravila časenku. Ale nepochodila som ani na druhej návšteve. Pani nemá prístup k mojej žiadosti. Ani niekto iný na pobočke nemá. Nie, ani dočasné povolenie mi nevydá. Také vôbec neexistuje. To ona nevie, čo sa píše na internete, ale oni tu žiadne povelenia nevydávajú – ani tie regulárne a ona mi hovorí, že dočasné nie sú, čo som ju nepočula. Môže mi pomôcť ešte s niečím iným? Poslednú vetu už hovorila tónom “Nechám Ťa vyviesť z budovy”.
Nevadí, budem volať. Veď sme v Amerike, veľa vecí sa dá vybaviť po telefóne. Volám do strediska, kam odišla moja žiadosť. Po 15 minútovom boji s automatickým systémom, ktorý ma uisťoval, že k mojej žiadosti nie sú novšie informácie ako tie, ktoré mi sprostedkovali pomocou e-notifikácie, konečne hovorím so živým človekom. Áno, je to viac ako 90 dní. Dostali ste predvolanie na snímanie biometrických údajov? Nie? Tak ja to nahodím ako chybu do systému a zadám požiadavku na predvolanie. Že kedy to bude? No, ak to nepríde do 45 dní, tak znovu zavolajte. Dočasné povolenie? To vám predsa dajú na lokálnej pobočke, to my nerobíme. Že nedali? Chcete sa sťažovať? Píšete si číslo? Može mi ešte s niečím pomôcť?
Frustrovaná volám na číslo, ktoré mi dal. Ozve sa mi záznamník na Department of Homeland Security, ktorý mi povie, že keď zaznie signál, mám zanechať svoju sťažnosť. Odsekol ma asi po minúte, počas ktorej som stihla uviesť iba kontakt na seba a začala vysvetľovať, v čom je problém. Lampáreň.
Rozhodnutá kontaktovať slovenskú ambasádu, ak nevyjde tento pokus, píšem e-mail. Vysvetľujem, čo sa stalo, ešte viac to, čo sa nestalo a čo chcem aby zariadili, nech sa stane. Posielam do strediska. Odpoveď na mail nikdy neprišla. Po pár dňoch však prišla notifikácia, že moju žiadosť schválili a mám očakávať kartu. Biometrické údaje netreba. Neviem, čo zabralo. Možno nič z toho, čo som urobila. Ktovie… povolenie prišlo 6. januára.
Vďaka tomu mi ušla prvá pracovná príležitosť. Prešla som síce prvým pohovorom, ale keďže očakávané povolenie neprichádzalo, oni nemohli čakať. Ľutujú, ale musia si vybrať iného kandidáta. Nevadí, prvá ponuka prišla rýchlo, teraz keď už mám povolenie, budem sa ešte viac hlásiť a niečo čoskoro nájdem. Druhý chybný predpoklad.
Aj keď pracovných ponúk je veľa, uchádzačov je rádovo viac. V prostredí s minimálnymi alebo žiadnymi výpovednými lehotami sa o pracovné ponuky často uchádzajú aj ľudia, ktorí pracujú. Jedni preto, že skúšajú, či nájdu niečo lepšie, jedni preto, aby neprišli o skúsenosti, ako sa robia pohovory. Môj známy, Phil, mi povedal, že mám rátať približne 1000 odpovedí denne na ponuku, ktorú nájdem na internete. Mám vraj 30 sekúnd na to, aby môj životopis zaujal. Inak nikdy viac neuvidí svetlo sveta. (Neveríte? Tu o tom píše aj iný recruiter.)
Idem aj na jobfair, kde síce je vyše 30 zamestnávateľov, ale len rada do budovy je na celý blok medzi ôsmou a deviatou avenue (stovky ľudí) a ďalšie pred každým stánkom. Niektoré som aj vystála, ale čo z toho, keď zamestnávatelia neponúkajú konkrétne pozície, ale si len viac-menej robia reklamu.
S Philovou pomocou prepisujem životopis, k odpovediam na inzeráty pripájam novšie verzie. Ešte stále nie som ochotná ísť robiť čašníčku alebo pomocnú kuchynskú silu do niektorej z reštaurácií, ktoré majú nápis “Help Wanted”. Ale pýtam sa v knižnici, nie nepotrebujú ani dobrovoľníkov. Mišovi leziem na nervy, lebo mám z toho celého zlú náladu. Už dávno nejde o peniaze, chcem len niekde robiť s ľuďmi, robiť niečo zmysluplné.
Sľubný pohovor po telefóne, ale keď vysvitne, že nie som Američanka a nemám ani zelenú kartu, začínajú mi ďakovať za môj čas. Vysvetľujem, že mám povolenie pracovať pre akéhokoľvek zamestnávateľa okrem armády, polície, FBI a podobných. Nepomáha, oni vraj takýchto nemôžu zamestnať. Vzdávam to, lebo viem, že to čo hovorí nie je pravda a majú jednoducho obavy zo zamestnania cudzinca. Hlásim sa za plavčíka na miestnej plavárni. Pristanem na to, že musím začať ako dobrovoľník. Pristávam aj na to, že si budem musieť zaplatiť kurz.
A potom mi v piatok zavolá nejaký chlapík. Že našiel môj životopis na internete (na jednej zo stránok podobných slovenskej profesii), že či mám záujem? A môžem prísť na pohovor už v pondelok (včera) ráno? V úžase skladám telefón, lebo toto je prvý raz, čo sa mi ozval niekto, komu som sa predtým neozvala ja na inzerát.
V pondelok prichádzam o 20 minút skôr, lebo po predchádzajúcich skúsenostiach predpokladám, že mi dajú vyplniť nejakú application. Dali, riadne podrobnú, 20 minút mi nestačilo. Najprv pohovor s personalistkou. Keď nenachádza dôvod prečo ma vyhodiť, dostávam 30 minút na test, ktorý zisťuje, čo som schopná pomocou fiktívnych príkazov získať z fiktívnej databázy. Priebežne prichádzajú ďalší uchádzači. Mňa si vyzdvihne technický manažér na ďalší pohovor. Odchádzam celkom spokojná, ale postupne ma začínajú prepadať pochybosti, čo všetko som mohla povedať lepšie, čo som nemusela povedať vôbec… Povedal, že sa rozhodne ešte dnes a výsledok mi oznámi recruiter, ktorý ma v piatok kontaktoval. Poučená “odbornou literatúrou” posielam personalistke aj manažérovi poďakovanie za interview, zopakujem svoje najväčšie tromfy a pridám ďalší argument na ich najväčšie námietky. Recruiter zavolal až o pol siedmej večer. Že má dobré správy.
Dnes som vypísala všetky papierovačky, v pondelok mi začína školenie.
Najviac ma na tom fascinuje, že dlhá snaha neprinášala vpodstate žiadne výsledky a teraz sa to zbehlo veľmi rýchlo. Držte palce, nech tam rovnako rýchlo neskončím.