Tento graf inšpiroval tieto komentáre. Moja ďalšia odpoveď bola príliš dlhá, a preto je tu:
Existuje ešte stále diskriminácia žien v zamestnaní?
V správe, z ktorej pochádza spomínaný graf, píšu:
V priemere, ženy, ktoré robia celoročne a na plný úväzok, zarábajú o 25 percent menej ako muži, aj keď majú rovnakú úroveň vzdelania.
Kľúčové tu je “v priemere”. Otázka ostáva, či rovnako kvalifikovaná žena a muž majú rovnakú šancu dostať to isté miesto a následne rovnaký plat. To sa zisťuje ťažko, keďže takáto diskriminácia je ilegálna. Na čo sa však môžeme pozrieť je to, ako sa darí čerstvým absolventom – tí by teoreticky mali mať rovnaké šance. Ale zdá sa, že nemajú:
čerství lekári – “Autori tvrdia, že rozdiely v plate sú aj keď sú dáta kontrolované vzhľadom na pracovný čas, špecializáciu, pôsobisko a ďalšie faktory. Potenciálne dôvody, ktoré nemožno vylúčiť zahŕňajú diskrimináciu podľa pohlavia a fakt, že ženy si nevedia vyjednať plat tak dobre ako muži.” Či už je to “obyčajná” diskriminácia alebo ostych zapýtať si vyšší plat, z obidvoch týchto problémov viním patriarchát (aj keď riešenia sú odlišné).
absolventi 1 a 10 rokov po ukončení školy – “… sa pozerá na rozdiel v platoch absolventov. Jeden rok po ukončení college, ženy pracujúce na plný úväzok zarábajú iba 80 percent toho, čo ich mužskí kolegovia. Desať rokov po skončení, ženy zaostávajú ešte viac zarábajúc iba 69 percent toho čo muži. Aj keď kontrolujeme dáta vzhľadom na pracovnú dobu, zamestnanie, rodičovstvo a iné faktory zvyčajne asociované s platom, vysokoškolsky vzdelané ženy stále zarábajú menej… V tejto analýze, rozdiel, ktorý ostáva nevysvetlený aj keď zvážime všetky tieto faktory, je 5 percent rok po skončení školy a 12 percent 10 rokov po skončení školy. Tieto nevysvetlené rozdiely potvrdzujú diskrimináciu, ktorá je stále problémom pracujúcich žien.”
a ešte iný uhol pohľadu: Lilli Ledbetter Fair Pay Act – prvý bill, ktorý podpísal prezident Obama po nástupe do funkcie. To, že vôbec sa takýmito zákonmi ešte v dnešnej dobe musíme zaoberať, podľa mňa o niečom svedčí. Paycheck Fairness Act zatiaľ neprešiel.
Prečo nie je fér to, že ženy si typicky vyberajú nižšie platené povolania/miesta a “platia daň” za materstvo (Katkine selection a maternity)?
Zamestnania, v ktorých prevažujú ženy (učiteľky, zdravotné sestry, sekretárky, pokladníčky) majú nižšie platy ako tie, kde prevažujú muži. Netvrdím, že by bolo fér, aby pokladníčka zarábala toľko ako neurochirurg, ale zdá sa mi nefér, že historicky, keď ženy ešte len začínali pracovať mimo domu, tak sa dostali len do “pre ženy vhodných” povolaní a až postupne sa prepracovali do iných. V tých časoch nikomu nepripadalo divné, že žena zarobí menej, a tým pádom tieto povolania sa postupne stali nižšie platenými. A zvyšky toho pretrvávajú dodnes. (Kategória sama o sebe je, že si ako spoločnosť viac ceníme korporátne zarábanie peňazí ako napríklad výchovu novej generácie a kým sa to nezmení, tak učitelia sa zrejme nejakého veľkého zvyšovania platov – ktoré by určite prilákalo aj kopu uchádzačov z mužských radov – asi nedočkajú.)
Okrem toho to, že ženy si možno vyberú pozíciu, kde možno nezarobia až toľko, ale majú benefity ohľadom napríklad materskej alebo flexibilného pracovného času, nemusí byť nutne “slobodná voľba”. Pokiaľ zarábajú menej ako partner (a štatisticky je to pravdepodobné) a prihliadnuc na fakt, aký drahý je (najmä v US) childcare (jasle, opatrovateľky), je to jednoducho zdravý rozum. Ale nezdá sa mi spravodlivé, keď v existujúcom systéme je takýmto spôsobom limitované rozhodovanie jednej skupiny ľudí. To nazývam diskriminácia.
A ešte jedna myšlienka. Aj keby platové rozdiely boli len dôsledok osobných rozhodnutí, tak pokiaľ veľa žien spraví rovnaké rozhodnutia, je predpoklad, že v danom povolaní mzdy pôjdu smerom dolu. To sa mi tiež nezdá v poriadku.
Čo by sa s tým dalo robiť?
Nuž, v prvom rade si priznať, že takýto problém existuje.
A potom to bude chcieť komplexné riešenie. Nepomôžu zákony, ktoré naozaj teoreticky odstránia diskrimináciu na pracovisku, pokiaľ nebude dostupná platená rodičovská dovolenka, kvalitný a cenovo prístupný childcare a to nielen v prvých rokoch, ale aj vo forme poškolských aktivít pre staršie deti (tie družiny, do ktorých sme my chodili, mali niečo do seba). Ponúknutie toho všetko spolu by malo ďaleko väčší dopad ako len súčet jednotlivých výsledkov.
A nepomôže dívať sa len na ženy. Pokiaľ bude zodpovednosť za starostlivosť či už o deti alebo o starých ľudí hlavne zodpovednosťou žien, tak rozdiely v mzde ostanú. Ale v súčasnej situácii aj keby sa muž chcel viac zapojiť, tak sa to rodine “neoplatí”, lebo je predpoklad, že partnerka nezarobí toľko ako on.
Chcelo by to, aby sme si viac vážili rodiny.
Mna pri citani Tvojho clanku napadol clanok, ktory som citala kedysi davno. Richard Feynman je znamy, ale menej znama je jeho sestra Joan Feynman.
When 8-year-old Joanie announced that she intended to be a scientist, Grandma explained that it was impossible. “Women can’t do science,” she said, “because their brains can’t understand enough of it.” My mother climbed into a living room chair and sobbed into the cushion. “I know she thought she was telling me the inescapable truth. But it was devastating for a little girl to be told that all of her dreams were impossible. And I’ve doubted my abilities ever since.”
The catalog of abuse to which my mother was subjected, beginning in 1944 when she entered Oberlin College, is too long and relentless to fully record. At Oberlin, her lab partner was ill-prepared for the advanced-level physics course in which they were enrolled, so my mother did all the experiments herself. The partner took copious notes and received an A. My mother got a D. “He understands what he’s doing,” the lab instructor explained, “and you don’t.” In graduate school, a professor of solid state physics advised her to do her Ph.D. dissertation on cobwebs, because she would encounter them while cleaning. She did not take the advice; her thesis was titled “Absorption of infrared radiation in crystals of diamond-type lattice structure.” After graduation, she found that the “Situations Wanted” section of The New York Times was divided between Men and Women, and she could not place an ad among the men, the only place anyone needing a research scientist would bother to look.
At that time, even the dean of women at Columbia University argued that “sensible motherhood” was “the most useful and satisfying of the jobs that women can do.” My mother tried to be a sensible mother and it damn near killed her. For three years, she cooked, cleaned, and looked after my brother and me, two stubborn and voluble babies.
One day in 1964 she found herself preparing to hurl the dish drain through the kitchen window and decided to get professional help. “I was incredibly lucky,” she remembers, “to find a shrink who was enlightened enough to urge me to try to get a job.
Neviem ci tam mas limit na dlzku prispevku tak dokoncim…. Sice to boli ine roky ked Joan Feynman isla studovat, ale mne nieco podobne povedala moja stara mama v 1990 ked som isla studovat fyziku. Mozno sa rokmi toho mnohe zmenilo, nie vsak vsetko. To trva viac generacii. Anyway tu je cely clanok: http://www.popsci.com/scitech/article/2002-04/my-mother-scientist
Velmi ocenujem, ze si si dala namahu dohladat cisla na podporu svojich argumentov. Myslim, ze obidve rozumieme prezentovanym cislam a grafom, takze v tomto sme on the same track.
Ano, viem, ze cast gender wage gap nevieme vysvetlit. To ale neznamena, ze to mame automaticky nazyvat diskriminacia. Na porovnanie uvediem podobny priklad – je emipiricky ukazane, ze existuje “size premium”, teda ze vacsie firmy platia viac nez male firmy. Tieto studie sa pozeraju iba na muzov. Nevieme dobre vysvetlit, preco to tak je, ale zaroven z toho ani automaticky nevyvodzujeme (and rightly so) zaver, ze male firmy diskriminuju muzov.
Spat k gender wage gap. Existuju studie, ktore sa snazia najst priame dokazy diskriminacie zien. Ako to robia? Pozeraju sa na podrobne data z firiem, a skumaju, ci *v tej istej firme* maju muzi a zeny zastavajuci tie iste pozicie rovnake mzdy. Vacsinou nenachadzaju ziadne rozdiely, v niektorych pripadoch je rozdiel do 1.5%. V ramci jednej firmy teda neexistuju mzdove rozdiely. (Ja citujem paper z roku 1995, ktory na to pouzival data z roku 1981 a bol publikovany v American Journal of Sociology. Pristup nan je plateny, v pripade zaujmu mozem poslat pdfko mailom). Ked nieco, co nevieme vysvetlit, nazveme diskriminacia, potom to dopadne tak, ze Obama podpise The Fair Act, ktory presadzuje, ze “[…] within individual companies, employers could not pay jobs that are held predominately by women less than jobs held predominately by men if those jobs are equivalent in value to the employer”. Tento Act adresuje nieco, co nebol problem ani v roku 1981. Nic neriesi, akurat zavadza dalsiu administrativnu normu.
To, ze ked si vacsina zien zvoli to iste povolanie, priemerna mzda v tom povolani pojde dolu, je pravda. Vola sa to supply effect, a nie je to nic specificke pre zeny. Ked sa vacsina muzov rozhodne, ze sa stane instalaterom, mzda muzov-instalaterov klesne. Ked sa vsetci imigranti z Mexica rozhodnu pracovat v construction, mzda v construction klesne. Ked sa vela firiem rozhodne vyrabat pocitace, cena pocitacov klesne. Ked ponuka niecoho stupne, zlacnie to. Toto nie je diskriminacia.
“Slobodna volba” a zdravy rozum: Kazdy z nas robi svoje rozhodnutia beruc do uvahy svoje rozpoctove ohranicenie (budget constraint). To, ze si prenajimame one-bedroom apartment niekde na juhu Chicaga a nie dom v centre mesta, pretoze nan nemame i ked by sa nam byvanie v dome pacilo viac, je stale nasa slobodna volba a nie diskriminacia. To, ze Jarda isiel na undergrad do Prahy na ekonomku a nie na Harvard, pretoze nemal na skolne, neznamena, ze je diskriminovany a ze by mu mala ceska alebo americka vlada automaticky zaplatit skolne alebo ho odskodnit. Rozpoctove ohranicenie nie je diskriminacia.
Diskriminacia je zla a treba proti nej bojovat. Diskriminacia ale gender wage gap nesposobuje. Sposobuje ju najma selection a career breaks, ale to aj, ze muzi a zeny maju rozne psychologicke vlastnosti (co ciastocne vysvetluje ten dosial nevysvetleny gap spominany na zaciatku), ako napriklad pristup k riziku, postoje ku sutazivosti alebo vyjednavaniu (toto si spominala aj v clanku). Mame s tym nieco robit? Nie. Preco si nechceme priznat, ze existuje prirodzena roznorodost, a ze zeny a muzi su prirodzene ini, ci uz po fyzickej alebo psychickej stranke. A ze preto robia rozne choices. Vo vyspelych krajinach dnes maju muzi a zeny rovnake prava, nie su ziadne social norms na to, ktore zamestnanie je pre zenu vhodne. Tak nechajme rozhodnutia na jednotlivcoch. Je to rozhodne lepsie, ako sa tvarit, ze “niekto” (vlada, spolocnost, social planner) vie lepsie nez jednotlivec sam, co je pre neho dobre, a bude sa potom cez “social engineering” snazit ludi trochu postuchnut (“nudge”) do tych “spravnych” rozhodnuti (tym naprikald myslim, ze niekto vie lepsie, ake zamestanie je pre zenu to najlepsie, alebo ze vie lepsie, kto z partnerov ma ist na matersku).
Vyska platu je do velkej miery urcena dopytom a ponukou. U pozicii, kde je dopyt po kvalifikovanych ludoch velky a ponuka relativne mala (technologie, medicina), su platy vysoke, u pozicii, kde je zamestnanec pomerne lahko nahraditelny, je to naopak (aj v pripade, ze je praca napr. fyzicky tazka). Nemyslim si, ze pozicie typicky zastavane zenami su slabsie platene preto, lebo ich oddavna zastavali zeny, ale pretoze sa ich vykonavatelia daju nahradit. Velmi velky sample teda nemam, ale viem, ze Goldman plati quantom tesne po PhD flat bez ohladu na pohlavie. Na druhej strane som si vcelku ista, ze v kariere zeny stupaju pomalsie, typicky kvoli materstvu (i ked prave v GS prekvapivo vela vysokych pozicii zastavaju zeny s tech. vzdelanim).
Co sa tyka verejnych financii, suhlasim s tym, ze by sa mali rozumne pouzivat, ale neviem, co by to znamenalo v pripade USA. V takej Skandinavii s homogennym obyvatelstvom ano, ale v USA s velkymi triednymi rozdielmi a paralelnymi ekonomikami mam pocit, ze najst (povedzme vzdelavaci) standard, ktory by vyhovoval vsetkym a zaroven bol pre nich dostupny, je skoro nemozne (ine ocakavanie pre svoje deti ma absolvent Harvardu, ine redneck z vidieka a ine obyvatel Bronxu). Nastavit standard vyhovujuci absolventovi Harvardu si krajina dovolit nemoze, a pri nizsom by sa elita aj tak oddelila a vytvorila bublinu, v ramci ktorej by si vyssi standard zadotovali. Ceny daycares sa potom brutalne lisia region od regionu.
Dakujem za vsetky komentare. Som velmi rada, ze mam moznost s niekym diskutovat na tieto temy.
Najprv este vysvetlenie – ked som pisala, ze “ked vela zien spravi rovnake rozhodnutie, tak je predpoklad, ze v danom povolani pojdu mzdy dolu”, nemyslela som to tak, ze bude prilis velka ponuka zamestnancov->zamestnavatelia si budu mat z coho vyberat->mzdy pojdu dolu. Ale tak, ze pokial bolo nejake odvetvie “typicky muzske” a postupne v nom budu vacsi podiel tvorit zeny, tak mzdy pojdu dolu. Nemam na to ziadne data. Moj predpoklad vychadza z toho, ze neviem o ziadnom financne lukrativnom zamestnani, kde by velku vacsinu pracovnikov tvorili zeny.
Suhlasim s tym, ze je fajn, ze existuje prirodzena roznorodost a ze ludia robia rozne rozhodnutia.
Ale moj bias je asi v tom, ze si myslim, ze spolocnost je nastavena tak, ze muz je default, zena je odchylka od “normalu”. Ked muzi pracovali mimo domu a zeny sa starali o deti a domacnost, tak ta pracovna sfera sa vybudovala okolo muzskeho “zivotneho cyklu” – (v idealnom pripade) dlhe neprerusovane obdobie, kedy pracuje, a potom nasleduje zasluzeny odpocinok na dochodku. Potom do tejto sfery vstupili zeny, ktorych zivotny cyklus je iny – ked maju deti, tak su tam (u niekoho kratsie, u niekoho dlhsie) prerusenia. A prirodzene, v systeme, ktory prerusenia penalizuje, nemozu ocakavat rovnake “platove vysledky” ako ti, co pracuju bez preruseni.
Rozumiem, ze pre zamestnavatela je lepsi zamestnanec, ktory taketo prerusenia nepotrebuje. Ale je mi to proti srsti, lebo pre velku cast zien prerusenia niekedy pridu (a aj tie, pre ktore nie, stale maju potencial, ze by mohli) a je to penalizacia za biologiu.
Skusim citovat Susan Faludi, ktora analyzovala obsadenie zien v media jobs v rokoch 1980 – 1990 (v jednej casti jej knihy (venuje sa aj inym odvetviam):
“The problem wasn’t on the supply end. Women’s desire to enter media jobs was at an all time high. The number of women entering journalism school climbed steeply, and throughout the decade two-thirds of all journalism school graduates were women. A 1989 ASNE survey found these female journalists had even higher grades and expressed more ambition than their male colleagues. Yet, in this same period, newsrooms remained 65% male and continued to hire far more men than women. At large daily papers, women made up less than a third of the staff. In fact, women were only in the majority at small suburban papers with substandard pay.
Uvadza studie, ktore prezentuju, ze zena zarobila 70 centov z muzskeho dolara, avsak neskor Census Bureau prislo k sume 64 centov z muskeho dolara. Tento rozdiel vznikol tak, ze 70 centov vyratali z dat z jedneho tyzdna (co nikde neuviedli) a neskor sa pozreli na celorocny prijem a vypocet vysiel 64 (jednalo sa o rok 1986).
Ludia maju taku (ne)schopnost, ze kym sa ich nieco osobne nedotkne, neskusia si na vlastnej kozi tak to skratka nie su ochotni pochopit, ci sa na vec pozriet z ineho uhla. Tiez som si ako mlada absolventka VS myslela kolko moznosti dnes zeny maju a su v celku rovnocenne muzom. Tento problem vobec nie je v rozdieloch medzi muzom a zenou, tento problem vobec nie v career breaks z dovodu materstva. Materstvom zena nestraca ambicie, prave naopak. Zena vobec nemusi “stratit” materstvom, ale naopak vyuzit ho na studium, rekvalifikaciu, dovzdelavanie, realizovat sa mimo domu . Ale nanestastie ziskava nalepku, ktora vela zien strci “pod hladinu”. Mozno Faludi pise o rokoch 1980-1990, ja som podobne praktiky zazila za poslednych 8 rokov (vratane sexualneho harassment-u). Posledny rok… co som videla v zamestnani (vo velkej medzinarodnej spolocnosti)– ta atmosfera pre zeny nebola na zasmiatie, ale na zaplakanie a popravde sme ako zeny nemali vela moznosti sa branit. Skusila som si to na Slovensku a vidim to aj v USA a je to plus-minus o tom istom. Bojovat sa niekedy neda donekonecna. Ako Faludi uzavrela jeden konkretny pripad: “After a while, the experience wore her down.” Ja som v 40-ke uplne zmenila svoj nazor. Toto je sirsia tema ako “diskriminacia v zamestnani” a neda sa separovat od zvysnych aspektov zivota zeny a postavenia v spolocnosti. Musime sa pozriet hlboko do historie aby sme pochopili kde sme dnes. Rovnocennost muza a zeny neznamena absolutna, ci doslovna (ked chlap zotne strom tak aj zena zotne strom), ale rovnocennost znamena pochopenie, akceptovanie a respektovanie rozdielnosti. Ak ja pochopim a respektujem inakost niekoho tak “rovnocenne” by som ocakavala chapanie a respektovanie mojej inakosti. Ak ja respektujem a dam priestor realizovaniu sa niekoho s jeho inakostou a specifikami tak ocakavam, ze aj ja dostanem sancu na realizaciu a respektovanie s mojimi specifikami a odlisnostami (a tym nemam na mysli vysostne materstvo zeny). Tu maju este samotne zeny velke rezervy. Nevyriesi to za ne stat, spolocnost. Zeny sa nechali vohnat do stavu ked su to izolovane individua a navzajom si neposkytuju support. Len v nich musi dozriet uvedomenie si podkladu sucasneho stavu (aj ked je to omnoho lespie ako pred 100 rokmi, ale nie idealne).