Už keď sme sa sťahovali do New Yorku, tak deti mali sľúbené, že pôjdeme na koncert Imagine Dragons, keď sem zavítajú. Lenže potom sa dva roky nekoncertovalo. Našťastie sa znovu začalo skôr, ako sme sa my stihli odsťahovať. A tak sme sa Valentína vybrali osláviť s ďalšími ~15 tisíc ľuďmi.
Cesta bola trochu na nervy, chytili sme podvečernú rush hour (trvalo nám hodinu a pol sa dostať z New Jersey cez Manhattan, Bronx, Queens do Belmont Parku) a nechtiac sme minuli jedno mýto (ups, to nám príde pokuta). Pred arénou naoko kontrolovali očkovanie (ukazovali sme QR kódy, ale neskenovali ich), rúška boli dobrovoľné.
Trochu sme si vystrelili z Kiky a Kuba, keď na pódium nabehol chlapík (Grandson) a začal niečo polo-spievať-polo-rapovať. Ale potom sme im vysvetlili, že nie, nie sme na nesprávnom koncerte, toto je predkapela, na drakov si musia ešte chvíľu počkať.
Koncert sa nám páčil. Zahrali všetky presničky, ktoré deti poznali a ešte aj nejaké, ktoré nepoznali. Väčšinu hrali veľkovýpravne s videostenou, ale na chvíľu sa presťahovali dopredu len s dvoma gitarami a malým klavírom a dali zopár komornejších pesničiek, dokonca aj dve požičané (jedného Boba Marleyho, Everything’s gonna be alright, druhú som nepoznala, ale v podobnom duchu). Po dve a pol hodine dali ešte raz My life, s ktorým začínali, a to všetci pochopili, že je čas ísť domov.
Na druhý deň ráno sa Kike a Kubovi síce ťažko vstávalo do školy, ale boli veľmi spokojní. Latku majú nastavenú vysoko.