Lenka M.

Nemám rada pohreby (kto má?), ale aj tak na ne treba chodiť. Nie kvôli mŕtvym, tí už majú pokoj, ktorého sa my ešte bojíme, ale kvôli živým. A preto, že na pohreboch sa lúčime možno viac s časťami seba než s tými, ktorí odišli: s vlastnými nedopovedanými vetami, s vinami, ktoré sa už nedajú napraviť, aj so spomienkami, čo pália. 

A tak sme dnes stáli na pohrebe ženy, ktorá svojím životom dokazovala, že sa dá, keď sa chce. Roky žila iba s jednou nohou, ale nenechala sa tým zlomiť. Bolo však ťažké rozprávať sa s ňou, keď prišla aj o druhú nohu a rana sa nehojila. “Čakám na otravu krvi.” Čo sa na to hovorí?

A tak som na jej pohrebe myslela nielen na ňu, ale aj na Thoma, svokra, moju mamu… ako o tom rozmýšľali oni, keď vedeli, že už je to blízko? Ako o tom budeme rozmýšľať my? Čo o tom povieme? Komu?  

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.