Keby sa na to niekto spýtal mojich detí, tak by mu asi povedali, že ľudí manažujem rada, veľa a často až otravným spôsobom. Ja mám pritom úplne iný pocit.
Prvý príklad:
Mali sme teraz jednu akciu. Mne pripadla úloha zorganizovať chystačku a ostatné prípravy. Keď napíšem e-mail, v ktorom ľudí poprosím, aby niečo spravili (napríklad dopredu napísali tému prednášky, ktorú plánujú mať, alebo odpísali, kedy a ako prídu na chystačku, čo donesú, atď), tak by som čakala, že to do daného (rozumného) času spravia. Ak nestíhajú, dajú o tom vedieť a povedia dokedy to spravia. Ak to, čo od nich chcem, je blbosť, tak mi to dajú vedieť a opravíme. Alebo povedia “Toto netreba, lebo…”. V podstate s každou reakciou viem nejako narábať, iba s ne-reakciou neviem. Keď nespravia nič… Všetci sme dobrovoľníci/čky, všetci sme zaneprázdnení/é, ale práve preto je to celkom sebestredný entitlement, keď okrem toho “nutného” manažmentu na niekoho hodíme ešte aj ten “naháňací”, keď sa treba pýtať opakovane, pripomínať… Odhliadnuc od toho, že by som ten čas oveľa radšej venovala niečomu inému, ešte mám aj blbý pocit, že otravujem.
Alebo keď všetci vedia, čo treba spraviť, ale sami od seba sa tej práce nechytia. Alebo nevedia, ale nespýtajú sa, neponúknu sa… Veľmi nerada som ja tá, ktorá začne “Ty rob toto, Ty tamto…”, obzvlášť keď nie som “oficiálny šéf”. (Jedna z najhorších veci je, keď má človek za niečo zodpovednosť, ale nemá právomoci to ovplyvniť.) Na druhú stranu, dívať sa, ako sa veci nedejú, sa mi tiež nepozdáva. Výsledok je, že mi ostane kopa roboty a kopa frustrácie.
“Tak im to povedz.” Tak im to poviem, ale ani to nestačí. Kým si človek tú organizačnú stranu neskúsi, tak ani poriadne nevie, o čom sa rozprávame a tú “neviditeľnú” prácu za prácu ani nepovažuje. Mimobežná konverzácia (lossy compression). Ďalší pokus o rok.
(Akcia samotná sa vydarila, deti spokojné…)
Druhý príklad:
Mali sme v práci hackathon. Už pred pol rokom zbierali nápady, ja som tam vtedy dva poslala a ani by som nevedela, že jeden z nich vybrali, keby sa mi neozvala jedna kočka, že by sa chcela pridať do môjho tímu a na tomto probléme robiť.
Išlo o hľadanie vhodných klinických štúdií pre pacientov. Netriviálny problém. Mojou ambíciou nebolo komplexné sofistikované riešenie, len som si chcela vyskúšať, či by sa na to dal použiť LLM a spraviť aspoň malý krok dobrým smerom.
Oslovila som jedného veľmi šikovného kolegu “backendistu”, iniciatívnu spolusúťažiacu z minulého hackathonu a analytičku, ktorá ma pred pár mesiacmi oslovila, či môžem byť jej mentorka, aby sa k nám pridali. Všetci súhlasili.
Organizačná práca prischla mne – čiastočne preto, že to bol môj nápad, čiastočne preto, že ja som vyskladala tím a bola som ten článok, ktorý všetkých poznal. Aj som rozdelila prácu, aj sa starala o komunikáciu (India, Španielsko, Slovensko, Portugalsko a USA – časové pásma sú kruté), aj dávala dokopy výsledky… (a našťastie aj si mohla všeličo vyskúšať s tým LLM)
Bolo fajn, prototyp sa nám podaril. Ale za cenu toho, že som musela samu seba presviedčať, že áno, fakt tých ľudí treba manažovať, aj keď sa mi do toho nechce. Aj keď robia veci s dobrými úmyslami, treba na niektoré nápady povedať nie, aby sa nám projekt nerozliezol na všetky strany. A treba dávať spätnú väzbu a pýtať si opravy.
Čo majú tie dva príklady spoločné? Nie úplne jasne a dobre nastavené pravidlá. A moju nechuť hovoriť ľuďom, čo majú robiť. Presviedčam sa, že je dôležité nevyhýbať sa takýmto situáciám a dúfam, že tak ako vo všetkom, practice makes perfect. Ale teda príjemné mi to nie je.