American Museum of Natural History

V nedeľu sme sa boli po dlhej dobe znovu pozrieť do American Museum of Natural History (zopár obrázkov z prechádzajúcich návštev tu). Hneď ako sme prišli, sme zakotvili v planetáriu v kine. Odkedy sme tam boli naposledy, vymenili totiž film Cosmic Collisions za nový – Journey to the Stars.

Načasovanie bolo dokonalé, lebo Kubo zaspal do minúty po tom, ako sme vošli do kupolovitého kina – premieta sa na pologuľu nad hlavami divákov. Jedno ucho mal opreté o mňa, druhé som mu zakryla rukou. Kika začala na vlastnom sedadle a skončila u Miša na kolenách, ale sledovala tie svetielka pozorne.

Po filme sme išli obzrieť to, kvôli čomu Kika prišla – velerybu a slony (čím väčšie zviera, tým má u nej väčší úspech?). Niekoľkokrát sme obkrúžili Hall of Ocean Life, potom sme sa presunuli ku slonom a diorámam, a odtiaľ sme sa museli vrátiť skontrolovať, či tam ešte je “ten blú jeul”.

Keď okolo druhej obidvaja zaspali (normálne Kika sa už nevozí v kočíku, ale v takýchto výnimočných prípadoch Kuba podsadne), išli sme sa von naobedovať, lebo bufet v múzeu je jedna z mála vecí, ktoré nás tam nenadchýňajú. Kika síce prespala šalát, ale zobudila sa presne, keď nám doniesli hlavné jedlo. Toto dieťa neostane hladné. Minule na detskom ihrisku si išla od neznámeho chlapíka vypýtať krekry, ktoré práve vybalil pre svoje ratolesti. Ten sa na mňa pozrel, že či jej môže dať. Tak som povedala, že hej a hneď aj dodala, že aj my jej niekedy dávame jesť…

Keď sme sa vrátili, tak sme chceli ísť ešte do Discovery Room pre deti, ale ukázalo sa, že tam sme to organizačne nezvládli s časenkami. Tak sme si aspoň pozreli výstavu fotiek Inca Road a zamierili domov. Ako už tradične, cesta z Manhattanu nám trvala o kus dlhšie ako cesta dnu, ale Kubo ju prespal a Kika spomínala na slony, takže to nevadilo.

Iba dva mínusy: poplatok za parkovanie (ale nad hromadnou dopravou sme v tomto prípade ani neuvažovali) a problém fotiť (pod morom a pri diorámach je šero a plus voľných rúk bolo takmer stále málo).

Novorodenecké procedúry v nemocnici

Jedna z výhod pôrodu doma, ktoré si cením najviac, je to, že čerstvé bábätko bolo prakticky stále u mňa (lebo) – okrem toho, keď som sa bola osprchovať (vtedy ho mal na hrudníku tato) a kontroly, ktorá prebehla na posteli hneď vedľa mňa nejaký čas potom. Nebol žiadny plač.

Je mi smutno (a trochu zle), keď narazím na niečo takéto:

Procedúry, ktoré vidno v tomto videu sa dajú rozdeliť do troch (nie disjunktných) kategórií:
– zbytočné
– také, ktoré môžu počkať
– také, ktoré sa dajú vykonať u mamy

A nie, nie je nutné, aby čerstvé bábätká plakali a tým preukazovali, aké majú dobre vyvinuté pľúca. Sú to cítiace tvory, ktoré jediným spôsobom, akým vedia, dávajú najavo, že niečo nie je v poriadku.

A nie, nie všetky nemocnice sú takéto. Veľa ich už dáva bábätko hneď matke na hrudník a procedúry počkajú aspoň pár minút (niekde ako samozrejmosť, niekde na požiadanie). Ale sú aj také, kde je to ešte horšie (podľa prieskumu Listening to Mothers (2006), 66% matiek povedalo, že prvú hodinu dieťa u nich vôbec nebolo). Povedala by som, že toto video môže byť niekde v strede.

Tvarohové guľky

Kikine obľúbené.

400g tvarohu
(asi) 150g detskej krupice
80g masla do cesta + 20g na strúhanku + trochu na poliatie
hrozienka (tak za hrsť)
1 vajce
štipka soli do cesta + trochu na varenie
2 polievkové lyžice cukru do cesta + 2 na strúhanku
1 a 1/2 šálky strúhanky
jahody alebo broskyne (na ovocnú verziu)

Dáme variť veľký hrniec osolenej vody. Zmiesime tvaroh, krupicu, maslo, hrozienka umyté v teplej vode, vajce, soľ a 2 lyžice cukru. Prípadne pridáme ešte trochu krupice, aby sa cesto príliš nelepilo. Potom “zagulíme”, ako hovorí Kika – robíme guľky s priemerom asi 2cm. Keď voda zovrie, nahádžeme ich do nej a varíme, kým všetky nevyplávajú hore (asi 6-7 minút).

Na panvici rozpustíme maslo a a za stáleho miešania na ňom opečieme strúhanku. Miešame ešte chvíľu aj po vypnutí a pridáme 2 lyžice cukru. Posypeme guľky a polejeme roztopeným maslom.

Namiesto posypanej strúhanky môžeme poliať rozmixovaným ovocím.

A raz som ich už robila s kúskami jahôd vo vnútri. Tie boli trochu väčšie a tiež výborné.

Víkendové surfovanie

riešenie kvadratickej rovnice a la Dr Seuss

Each value there was, well she renamed each one
Claiming that nice names would make this more fun.
“Variables, well, they’re whatever we wish
So like one, two, red, blue, I’ll call this one “fish”!

riešenie kvadratickej rovnice a la IRS

If amount on line 12 is zero, enter amount from line 7 on line 15, write “Dbl Rt” in space to left of line 15, and leave line 16 blank. Otherwise, take square root of amount on line 12. Check if square root is from: a Square root tables b Calculator

five historic female mathematicians you should know

Why I Go Home: A Developer Dad’s Manifesto:

I love my job, I love my career, I love solving hard problems, and I love crafting great software. Just not as much as I love my daughter.

bežkyňa porodila bábätko pár hodín po tom, ako dokončila maratón v Chicagu (v 39. týždni tehotenstva)

plánovaný pôrod v galérii – umenie?

Eat food. Not too much. Mostly plants. napísal aj knihu Omnivore’s Dilemma

Drahá Židovská dcéra, ustúp na kraj, keď prichádza muž. Brooklyn, október 2011! s čím mierne súvisí toto:

Boys, however, were taught to pray a different prayer:

Blessed art thou,
O Lord our God, King of the universe,
for not having made me a woman.

pink stinks:

ak ste opitá a niekto vás znásilní, môžete si za to sama ?!?!?!?!

Boli časy, keď som to všetko vedela

cha-cha-chaNemala som vtedy síce deti, ale vidiac iných rodičov ako zjavne nezvládajú svoje ratolesti – naživo, z rozprávania alebo na nejakej obrazovke – mi bolo jasné, že toto teda určite nebude môj prípad. Našťastie som nikoho neobdarovávala svojimi perlami múdrosti:

– Nebudem hovoriť šušľavou “bábätkovčinou” a samými zdrobneninami; na deti treba rozprávať normálne, oni sa tým pádom tiež naučia rozprávať normálne… Môžem ja za to, že predtým Kika a teraz Kubo sa tak nádherne škeria na všetky ťuťuli-muťuli a baran-buc?

– Nebudú sa hádzať o zem; prvýkrát to skúsia, odpor bude potlačný, druhýkrát ich to ani nenapadne… Naposledy včera pri odchode z ER (pohotovosť), kde sme strávili (v miestnosti 2x2m) vyše 3 hodín vrátane tej, kedy zvyčajne obedujeme (a nie, nemali sme so sebou nič) a tej, kedy sa Kika ukladá na poobedňajší spánok. Kým som už na odchode vybavovala parkovací lístok a Kika najprv besná pobehovala okolo a potom sa tresla na zem, tak som ju len po očku pozorovala a tvárila sa akože nič.

– Budú spať; ak nie úplne od začiatku celú noc, tak ich to postupne naučím, viac ako pár týždňov to nemôže trvať… Kubo sa budí zhruba každé tri hodiny (teda aspoň dvakrát počas môjho spánku) a občas sa stane, že sa v noci zobudí aj Kika (niekedy len niečo zamrmle a spí ďalej, niekedy jej treba pripomenúť, že je ešte tma a spíme). Vadí mi to menej, ako keď bola Kika v jeho veku a o kus menej, ako by som bezdetná očakávala.

– Nebudú chodiť s usopleným nosom; to už je čo za rodiča, ktorý si nevšimne (alebo nenájde čas na utretie?), že dieťaťu visí z nosa sviečka… Raz v parku, Kika išla obhliadnuť niečieho psa, majiteľ ju nepustil a smerom ku mne zakričal, že musím naučiť deti, aby nechodili len tak k cudzím psom. Neviem, či mu vadilo to, že Kika prišla pohladkať jeho miláčika, alebo ten zelený ufónec, ktorý jej vykúkal z nosa (ona je schopná ich ignorovať, až kým jej nesiahajú po ústa).

– Budem mať na ne vždy čas; nebudem im hovoriť, že nech mi dajú chvíľku pokoj/že musím teraz spraviť niečo iné, keď sa budú dožadovať pozornosti… Vinná. Častejšie, než mi je milé.

– Nebudem ich podplácať; veku primerane im vždy vysvetlím súvislosti a oni sa budú príslušne správať, lebo ich tak navedie ich zdravo vyvinutý vnútorný hodnotový systém… A keď doješ túto polievočku, tak bude ešte piškótka.

– Nebudú vysedávať pred telkou; nebudú vedieť, čo je to telka!… Je pravda, že sme beztelková domácnosť, takže sme aspoň ušetrení reklám, ale Kika niekoľkokrát za týždeň pozerá Doru a/alebo Elma a každý deň dostane aspoň pár minút s iPad-om.

– Nebudem do zblbnutia rozprávať o deťoch; existuje predsa toľko iných zaujímavých tém... A pozrime sa, nielenže o nich s nadšením rozprávam, píšem o nich aj blog.

Ešte niekto iný je bývalý expert? Podeľte sa o svoje teoretické vedomosti a praktické skúsenosti.

The no-cry discipline solution

the no-cry discipline solutionToto je už tretia kniha od Elizabeth Pantley (amazon), ktorú som čítala. Prvá bola pred dvoma rokmi The no-cry sleep solution, druhá toto leto The no-cry potty training solution (amazon). Istým spôsobom mi poslúžila rovnako ako predchádzajúce dve a istým spôsobom úplne inak.

Čo majú všetky tri tieto knihy spoločné je to, že ponúkajú veľa “malých” tipov, ako dosiahnuť želaný výsledok “prirodzeným” spôsobom bez uchyľovania sa k nejakým radikálnym dvojdňovým riešeniam. To je tá časť “no-cry” – tým, že spánkové návyky, učenie sa používať nočník/záchod a disciplína sú veci, ktoré chcú čas, je pravdepodobné, že rýchle metódy sa stretnú s odporom. Vo všetkých troch som našla tipy na veci, ktoré sme už robili, tipy na veci, ktoré nechceme robiť (v tejto konkrétnej napríklad time-out), ale aj kopu tipov, ktoré nás predtým nenapadli.

Ďalšia užitočná vec, ktorú majú všetky tri spoločné, je to, že autorka hneď na úvod rozoberá, čo je “normálne”. Je normálne, že pártýždňové bábo nebude spať celú noc, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že dvojročné (aj trojročné, aj štvorročné) dieťa sa niekedy pociká, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že malé deti vám budú liezť na nervy opakovaním tej istej žiadosti, lebo sú stredobodom svojho vlastného sveta a ešte sa poriadne nenaučili vcítíť sa do druhých a byť trpezlivý. Keď je niečo naliehavé, tak to chcú pred piatimi minútami. Toto je veľmi dobrý úvod, lebo dá rodičom perspektívu, na čom sa dá “pracovať” a z čoho musia deti jednoducho vyrásť.

To v čom je táto tretia kniha iná, je tretia kapitola, ktorá v podstate ani nie je o deťoch. Je o hneve. Kde sa berie a prečo a čo s ním robiť. Toto som nečakala, ale spätne to dáva zmysel. Ak máte deti, zrejme ten hnev poznáte (výborný článok na danú tému). Ja som v zásade mierumilovný človek, ale veru neviem, či ma niekto dokáže vytočiť tak ako Kika (pravdepodobne Kubo o pár rokov). Takže prečítať si, že aj toto je normálne a že sa s tým dá niečo robiť bolo povzbudivé. Opäť sú to pomalé kroky, ale už to, že sa mi dostalo do povedomia, samo o sebe trochu pomáha, keď cítim ten hnev prichádzať. Nie je to o tom, že by autorka obhajovala deti, že nech robia čokoľvek, problém nie je v nich ale v hneve rodičov. Práve naopak, celá kniha sa zaoberá tým, ako ich naučiť správať sa “želaným” spôsobom. Ale to sa robí veľmi ťažko, keď sa pozerám na matadora s červenou plachtou.

Určite stálo za prečítanie.

Nobelova cena za mier 2011

Nositeľky Nobelovej ceny za mier 2011(zdroj)

Nobelovu cenu mieru za rok 2011 v piatok dostali tri aktivistky z Afriky a Arabského sveta ako uznanie za ich nenásilný boj za mier, demokraciu a rovnosť pohlaví. Laureátkami sú prezidentka Libérie Ellen Johnson Sirleaf – prvá zvolená prezidentka v Afrike – jej krajanka, mierová aktivistka, Leymah Gbowee a Tawakul Karman z Yemenu, bojovníčka za demokraciu.

Sú to prvé ženy, ktoré dostali toto ocenenie, odkedy ho v roku 2004 získala Wangari Maathai z Kene, ktorá zomrela minulý mesiac.

Väčšina držiteľov ceny v jej 110-ročnej histórii boli muži a piatkové rozhodnutie sa zdá byť poporou boja za ženské práva po celom svete.

“Nemôžme dosiahnuť demokraciu a dlhodobý mier pokiaľ ženy nezískajú rovnaké príležitosti ovplyvňovať dianie vo všetkých vrstvách spoločnosti ako muži,” zaznelo v prejave čítanom Thorbjornom Jaglandom, bývalým nórskym premiérom, ktorý stojí na čele komisie vyberajúcej nositeľa $1.5 miliónovej ceny.

V nasledujúcom rozhovore opísal cenu ako “veľmi dôležitý je signál pre ženy na celom svete.”

Zopár komentárov:

– Fajn, že cenu dostali po siedmych rokoch zase ženy. Škoda, že práva žien nie sú takou samozrejmosťou, aby sa za boj za ne nemuseli udeľovať Nobelove ceny.

– Ak ešte po udelení ceny v roku 2009 boli nejaké pochybnosti, či pri výbere laureátov zohráva úlohu politika, teraz už je odpoveď na túto otázku jasná. V Libérii sú dnes prezidentské voľby a hádajte, kto je jedným z kandidátov?

– Pre Tawakul Karman táto cena a zviditeľnenie s ňou spojené môže byť podobne ako pre Iránčanku Shirin Ebadi v roku 2003 aj rozdielom medzi životom a tým, či sa “záhadne nestratí”.

– “veľmi dôležitý je signál pre ženy na celom svete.” Pre ženy? Naozaj? Keď už to nie je signál pre ľudí na celom svete, tak nemal by to byť skôr signál pre mužov?

Grilážky

Môže za ne Kika. Jedno ráno som zistila, že jej tričká zrazu siahajú len do pol pupka. Nie že by som mala niečo proti detvancom, ale predsalen sa mi zdalo, že s tým teba niečo spraviť. A tak keď o dva dni na to pršalo, vybrali sme sa na “prechádzku” do obchodu. (Žiadne obavy, pointa bude…) Nakoniec sme namiesto tričiek kúpili ponožky (iný príbeh), ale to predsa nie je dostatočný úlovok, keď výlet zahŕňa jazdu autom, tak sme išli ešte pohľadať poľský obchod, o ktorom som vedela, že sa nachádza niekde poblíž. Misia bola úspešná a Piast sme našli. Také maličké potraviny s nádychom našich rodných končín. A keď som tam zbadala tortové oblátky, tak mi bolo jasné, že budeme robiť grilážové rezy. (Som vám vravela, že sa k nim dopracujem.)

Recept mám od mamy mojej kamarátky, u ktorej som sa bola minulé vianoce zaškoliť, ako sa táto dobrota pripravuje (ďakujem!). Takže bez ďalších okolkov, grilážky:

250g kryštálového cukru
1 sladené kondenzované mlieko
220g masla
200g mletých orechov
tortové oblátky

Za stáleho(!) miešania rozpustíme cukor. Najprv sa bude dlho zdať, že sa nič nedeje, ale potom sa zrazu začne tvoriť karamel. Keď už je hladký, vlejeme kondenzované mlieko. Nezľaknite sa, v prvých sekundách to vyzerá, ako keď sa veľmi vydarený chemický experiment snaží utiecť z hrnca, ale potom sa to ukľudní. Vložíme a rozpustíme maslo a na záver vmiešame orechy.

Na oblátky natierame griláž ešte teplú. Osvedčené sú tri vrstvy oblátok s dvoma vrstvami plnky (to nie je to, čo vidno na mojich fotkách… nemôžem za to, že predávali oblátky v baleniach po 5ks). Natreté ich ešte na pár hodín zaťažíme hrncom s vodou (trochu griláže možno vytečie po stranách). Hrniec od griláže dáme nejakému maškrtníkovi na vylízanie a potom necháme pred umývaním odmočiť v teplej vode.

Teoreticky by sa ešte nakrájané rezy mali namáčať do čokolády (alebo aspoň viac či menej esteticky pocákať čokoládou po vrchu), ale k tomuto kroku som sa už nedopracovala (aj keď čokoládu som si na tento účel nachystala). A ak ich spravíte naraz viac, dobre sa aj mrazia a rozmrazujú, takže môžete mať nachystaný zákusok pre nepredvídané záchvaty žravosti návštevy.

Víkendové surfovanie

úžasné fotky – ak niekedy zase budem mať veľké brucho (a pekný bazén, a foťák, ktorý vie fotiť pod vodou, a toho fotografa…)

skinny fat – znie to ako oxymoron, ale článok je zaujímavý

nedostatok železa v krvi nie je niečo, čo máte len preto, že ste ženy:

when men present with IDA (iron-deficiency anemia) the first thing they do is an endoscopy. When women present with IDA they give her iron supplements and tell her to go home because it’s just her ladybusiness… The majority of the women in that study were bleeding internally, and no one had figured it out until then because they had periods.

o dvoch kravách – a o tom, či môžete piť nepasterizované mlieko svojej kravy

sledovanie citácií odhaľuje, ako vznikajú nové vedecké odvetvia – je tam pozoruhodná “mapa”

austrálsku premiérku poslali do autobusu pre manželky – pretože default predpoklad je taký, že ani šofér autobusu neočakáva ženy vo vysokej politike?

zomrel Steve Jobs; Apple predstavilo novú hlasovú navigáciu Siri, len o mesiac pozadu oproti “predpovedi” spred 24 rokov:

Abandoned Newborn Infant Protection Act (Illionois) – rodičia môžu beztrestne odovzdať dieťa mladšie ako 30 dní na polícii, v nemocnici alebo na požiarnej stanici

ako cestujú odpadky (aj keď to video viac otázok otvára ako zodpovedá):

Čo má feminizmus do činenia s kojením?

Kto by to bol povedal? Sú aj iní, ktorým sa zdá, že súčasná spoločnosť nie je veľmi priaznivo naklonená čerstvým matkám. Natrafila som na článok Čo má feminizmus do činenia s kojením, kde k podobnému záveru autorka dospela mierne inou cestou. Vyberám (voľný preklad; tučné zvýraznenie je tiež moje):

… idea, že dojčenie nie je “rozhodnutie”. Dojčenie je reprodukčné právo. Toto je jednoduchý ale pozoruhodne radikálny koncept. Prečo? Keď hovoríme o kŕmení novorodencov ako o rozhodnutí, ktoré urobí každá žena, dávame celú zodpovednosť za uskutočnenie tohto rozhodnutia na individuálne ženy.

Pregnancy Discrimination Act (PDA) sa nevzťahuje na kojace matky:

“Namiesto toho, aby [dojčenie] bol ‘sprievodný zdravotný stav’ vo vzťahu k tehotenstvu, vďaka čomu by spadalo pod PDA, súdy ho považujú za ‘rozhodnutie’ súvisiace s rodičovstvom a preto nepokryté PDA. Tým, že sa na kojenie pozeráme ako na rozhodnutie, oslobodzujúc zamestnávateľov od akejkoľvek povinnosti sa mu prispôsobiť, sa vyhýbame otázke, či takéto ‘rozhodnutia’ keď prispievajú k blahu detí, by mali byť podporované.”

Výsledkom je, hovorí Paige Hall Smith, že ženy, ktoré majú kontrolu nad svojimi telami, svojím časom a svojím životom – typicky vzdelané ženy z vyššej strednej triedy – si môžu vybrať, že budú kojiť, ale väčšina matiek – tie, ktoré pracujú za hodinovú mzdu, ženy z rodín, ktoré potrebujú dva príjmy, aby prežili, chudobné ženy, ktoré sa podľa zákona musia buď vrátiť do práce alebo sa vzdať federálnej pomoci – nemôžu. To, že sa feministky nazaoberajú touto pracovnou nespravodlivosťou, robí z kojenia “triedne privilégium”.

Hlavné spojenie medzi kojením a feminizmom je, že v spoločnosti, kde by boli ženy skutočne rovnocenné, by mali možnosť naplniť svoje pracovné aj reprodukčné ciele bez penalizácie. 

Prečo akceptujeme, že ak žena venuje všetok svoj čas starostlivosti o rodinu, tak si nezaslúži social security benefits [neprekladám, lebo neviem; sociálne poistenie sa mi mierne nehodí], zatiaľčo ak má platené zamestnanie a dá deti do jaslí, jej aj pracovníčkam v jasliach sa to započítava do dôchodku?

z komentárov pod článkom:

… keby som išla a upratala dom mojej susedky a ona upratala môj, mohli by sme si vymeniť peniaze a dostali by sme SS benefits, ale ak zostaneme doma a každá upraceme svoj dom, nemáme na ne nárok. Alebo keby som sa ja postarala o jej deti a ona by sa postarala o peniaze a obidve by sme vyhlásili, ze sme si za služby zaplatili, obidve by sme mali nárok na SS kredity. Akosi v takejto hypotetickej situácii obidve prispievame k hrubému domácemu produktu, ale ak ostaneme doma, každá vychovávame svoje vlastné deti a žijeme skromne, tak neprispievame. Iba ak sa zúčastňujeme na tom veľkom spotrebnom projekte, tak pomáhame ekonomike.

je to naozaj rovnoprávnosť, ak sa vzdávame toho, čo nás robí ženami, aby sme pasovali do sveta, ktorý je prispôsobený mužom?

Myslím, že PRÁVO je príležitosť a musí byť chránená pre všetkých mužov, ženy, a ostatných medzitým. Ale VÝSLEDOK, že sú si všetci rovní, ani zďaleka nepatrí do zákonníkov.

Ak si Ty a ja hodíme kockami, aby sme zistili, kto bude mať najvyššie číslo a Ty dostaneš dve šestky a ja sa rozhodnem hodiť iba jednu kocku a padne 3, vyrávaš. To je slobodná voľba a náhoda. Obidvaja sme mali právo hodiť si a mali sme rovnakú šancu vyhrať. Jeden výsledok bol lepší ako druhý, pravdepodobne kvôli môjmu rozhodnutiu hodiť iba jednu kocku. Životné výsledky nebudú rovnaké pre všetkých ľudí – treba sa však snažiť, aby každý mal právo to skúsiť.

[z odpovede]: Hovoríš, že príležitosť by mala byť právom, ale zároveň priznávaš, že kojace ženy a matky vo všeobecnosti nemajú rovnaké príležitosti ako muži. Znamená to, že si myslíš, že príležitosti by mali byť len pre mužov a ženy, ktoré nie sú tehotné/nekoja/nie sú matky?

a aby toho nebolo málo, tak ešte jeden článok na danú tému: Kojenie a feminizmus

Moja predstava “všetkých-zahŕňajúcej” spoločnosti je taká, kde materstvo je vážené pre svoj veľký dopad na deti. Ženy by mali byť podporované a možno aj odmeňované za svoje rozhodnutie ostať doma, ale podporované aj keď sa rozhodnú vrátiť do práce.

Veľa žien však prestane kojiť v prvých týždňoch po pôrode. Toto nie je preto, že by sa im nedarilo kojiť, alebo preto, že kojenie nie je prirodzené. Je to preto, že spoločnosť dostatočne nepodporuje matky.

Pre mňa je to opak feminizmu, snažiť sa prispôsobiť našej patriarchálenj spoločnosti radšej ako požadovať jej zmenu, aby vítala a pamätala na matky.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...