O sťažovaní sa na deti

Najprv malá príručka.

Keď sa chcete sťažovať na deti, treba v prvom rade brať do úvahy obecenstvo. Ak sa rozprávate so slobodnou bezdetnou osobou, tak na to rovno zabudnite. Kým vysvetlíte, o čo vlastne ide a prečo si zaslúžite ich sympatie, to váhavé prikývnutie nebude stáť za vynaloženú námahu. Ak sa rozprávate so zadanou bezdetnou osobou, postupujte opatrne. Môžte sa trochu vyventilovať, treba ich varovať, ale zároveň pamätajte na to, že možno sa aj oni niekedy budú chcieť množiť. Ak sa rozprávate s niekým, kto má rovnako veľa detí ako vy, do toho! Táto jama je takmer bezodná a môžete do nej nakladať, koľko vládzete. Ak sa rozprávate s niekým, kto má viac detí, ako vy, tak sa len usmievajte a tíško prikyvujte.

Čo sa týka sťažností samotných, nech sú podľa možnosti vtipné a neškodné. Nikto nechce počúvať, ako to skutočne je. Celé to potom zakončite frázou “Ale aj tak som rád/rada, že ich mám”. Tá akoby čarovným prútikom negovala všetko, čo bolo pred ňou. (Vyskúšajte si to.) A treba to ešte prešpikovať historkami o tom, akí sú zlatí, aby ste trafili tú správnu skulinku, kedy je sťažovanie sa ešte prijateľné a aby nikto nepochyboval, ako máte radi svoje ratolesti.

A teraz vážne.

Nie sme pripravení na to, aké to bude. Povedia vám, že pôrod bolí, ale neviete ako, kým to neskúsite. Povedia vám, že s kojením niekedy bývajú problémy, ale neviete, aké to je, keď dieťa vyhlási štrajk, alebo keď máte bradavky vyťahané a do krvi rozhryzené od tlačiacich sa zubov, alebo keď trvá mesiace, kým sa bábo prvýkrát prisaje. Tušíte, že nebudete mať veľa voľného času, ale netušíte, aký prerušovaný bude zrazu celý život, ako strácate kus seba samej, ako je prvé roky váš denný rozvrh nepredvídateľný a plánovanie náročné, lebo závisí na veľa predpokladoch, na ktoré sa nedá spoľahnúť. Týmto sa ani tak nesťažujem, ako snažím vysvetliť, prečo sa rodičia a obzvlášť mamy sťažujú.

A popri tom všetkom je tu taký ten mýtus milujúcej, oddanej matky, bez nejakých vážnych vnútornych konfliktov. Materstvo ako základná črta nášho pohlavia. (V zmysle, že keď nejakú starostlivosť deťom poskytujem ja, berie sa to ako samozrejmosť, na to som predurčená. Keď presne takú istú starostlivosť poskytne on, berie sa to ako obdivuhodná pozitívna záležitosť.) A keď sa príliš nahlas posťažujem, keď veci nejdú ideálne, tak hneď tesne pod povrchom bublú pochybosti, či som dobrá mama a čo robím zle.

A aj keď rozumovo viem, že celý tento 20-alebo-koľko-ročný projekt je plný protichodných emócií, hormónov (na začiatku mojich, časom ich… áno, ešte nie sú ani v škole a ja sa už bojím puberty) a zmien, tak som nebola pripravená ani na to, že namiesto jednej osoby sú tu zrazu dve. Som tu ja, tá, čo tu bola aj predtým. A som tu ja, niečia mama. A odhliadnuc od toho, že niektorí akoby na tú prvú zabudli, vnímajú ma už “len” cez deti, tak tá druhá je trochu strašidelná v tom, že miluje ľudí, ktorí ju využívajú, napínajú jej trpezlivosť do krajnosti (a niekedy aj za hranice a potom to naozaj nedopadá dobre) a vyžadujú viac výdrže a pozornosti, než je niekedy schopná poskytnúť. Keby sme toto povedali o vzťahu s dospelou osobou, jediná rada by bola utekaj a neobzeraj sa. Keď sa jedná o deti, jediná rada, ktorá ma napadá, je záchranná sieť – rodičia, svokrovci, súrodenci, priatelia, susedia, opatrovateľky… ktokoľvek, kto je ochotný pomáhať, keď vy práve nevládzete. A ideálne je, ak ju máte vybudovanú ešte predtým, ako sa do tohto podnikania pustíte.

Som si takmer úplne istá, že to takto nemá byť. Že sa mi to nemá zdať také ťažké, že by som sa nemala tak často cítiť tak neschopne. Že možno, trochu viac spánku, pár dobrých rád, teplá večera, ktorú nemusím nachystať ja a občasný voľný čas mimo domu bez detí problémy síce neporiešia, ale aspoň dodajú síl sa na ne znovu pozrieť a znovu sa s nimi popasovať. A uberú chuť sa toľko sťažovať.

Lebo ja sa v poslednej dobe sťažujem dosť, akurát je to väčšinou osobne a nie tu. Je to tým, že to nie je len môj príbeh. Je to aj príbeh mojich malých a aj keď je moje sťažovanie právoplatné, stále sú to oni, kto je v celej situácii najzraniteľnejší. Ale zároveň sa mi zdá, že aj to sťažovanie samotné má svoj zmysel. Keď sa s niekým podelím aj o tie škaredé pravdy, je tu šanca, že zistím, že nie som jediná, kto nejaké má. Že zase na oplátku si vypočujem tie, ktoré má niekto iný, a že s tým vedomím to bude ľahšie. Možno.

Ale aj tak som rada, že ich mám.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

1 comment to O sťažovaní sa na deti

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.