Amerikou nedávno preletela správa, že Ralph Anderson, senátor Južnej Karolíny, podáva návrh zákona, ktorý by dovolil väzňom skrátenie času vo väzení, ak darujú kostnú dreň alebo obličku.
Ako vlastne ten návrh vyzerá? Na stránke predložených návrhov vidno, že Anderson doteraz predložil tri. Prvý hovorí, že väzňovi bude možné odpustiť až do 60 dní za darovanie kostnej drene. Druhý hovorí, že väzňom bude možné odpustiť až 180 dní za hodnotný alebo humanitárny čin. A tretí hovorí, že väzňom majú byť poskytnuté informácie a možnosť dobrovoľne darovať orgány, tkanivá alebo kostnú dreň.
Je dosť pravdepodobné, že tento návrh neprejde, lebo ako kritici upozorňujú, podľa federálneho zákona je nelegálne dávať darcom orgánov “valuable consideration” – hodnotnú odmenu/protihodnotu. Právnici sa ešte budú určite biť o to, či odpustenie času vo väzení je “valuable consideration”. Podľa mňa však otázka znie, dá sa toto nazvať inak ako kupovanie slobody? A 180 dní stojí jednu obličku?
Namiesto toho, aby riešili otázku ako z väzení namiestno trestných zariadení robiť nápravné zariadenia, vymýšľajú možnosti “vykúpenia”. Anderson hovorí, že on len nechce, aby ľudia zomierali kvôli nedostatku darcov. Ale koľko ľudí zomiera denne pri dopravných nehodách? A koľko z nich by mohlo po smrti darovať svoje orgány, keby o tom predtým rozmýšľali, povedali svojej rodine, nechali si rozhodnutie poznačiť na vodičák… Zvyšovanie počtu darcov sa dá dosiahnúť zvyšovaním povedomia širokej verejnosti o tomto probléme. A nie kupčením s ľuďmi, ktorí by mali riešiť úplne iné problémy.