Napísali Thinky Wanderer a Claude
Vera začala rozdávať svoje knihy týždeň po tom vyšetrení.
Nepobalila ich do škatúľ pre charitu. Bolo by to jednoduchšie a syn jej to z Rotterdamu po telefóne navrhol dvakrát. Lenže kniha, ktorú jeden cudzí človek podá druhému, je len papier, čo mení majiteľa. Kniha darovaná tomu pravému človeku je niečo iné. Je to spôsob, ako povedať: všímala som si ťa. Povedať to nahlas jej nikdy nešlo. Toto jej išlo vždy.
A tak lekárnik dostal útly japonský román o mužovi, ktorý opravuje hodiny. Mal vo zvyku zaváhať, kým vyslovil cenu, akoby sa za ňu ospravedlňoval. Zdravotná sestra, ktorá chodievala vo štvrtky, raz spomenula brata hlasom, ktorý sa zavrel ako dvere. Dostala memoáre o dvoch sestrách, ktoré spolu tridsať rokov nehovorili, a potom začali. Mladík, ktorý rozvážal nákupy, dostal ošúchaný námornícky dobrodružný román s mapou na predsádke. Keď o týždeň prišiel znova, vypytoval sa na uzly.
Trvalo to dlho. Vera stávala pred policami s dlaňou položenou na chrbtoch kníh, tak ako človek položí ruku na koňa, aby vedel, že je pri ňom. Potom čakala, kým sa jej nezazdalo, že sa niektorá z nich k niekomu nakláňa.
Čitateľkou bola ešte skôr, než vedela čítať. V dome, kde vyrastala, sa pri večeri nerozprávalo. Otec jedol pri zapnutom rádiu. Matka jedla, akoby jedenie bolo len ďalšou povinnosťou, ktorú treba odbaviť pred tou nasledujúcou. Ale na poličke nad vedierkom na uhlie stálo jedenásť kníh a tie knihy rozprávali. Rozprávali o lovení veľrýb a o dlhoch, aj o žene, ktorá odišla zo svojho manželstva rovno do snehu. Rozprávali sa s ňou, akoby stála za rozhovor.
Mala sedem, keď pochopila, že ľudia, ktorí ich napísali, sú už sto rokov mŕtvi. Nebolo jej z toho smutno. Zdalo sa jej to to najveľkorysejšie, čo si možno predstaviť: mŕtvi tu nechali svoje hlasy pre každého, kto o ne stál.
Emil čitateľ nebol. Zato jej staval police – za štyridsať rokov nimi obložil štyri steny a každú novú borovicovú dosku brúsil, až bola na dotyk ako koža. Po večeroch občas zdvihol oči od televízora a zistil, že je preč, ako to nazýval, hoci sedela hneď vedľa neho na gauči. „Kde si teraz?” pýtal sa, nie nevľúdne. A ona mu povedala: v penzióne v Lisabone, v ponorke, v oravskej dedine v štyridsiatych rokoch devätnásteho storočia. Páčilo sa mu to. Vravel, že je to, ako byť ženatý so ženou, ktorá chodí na služobné cesty.
Zomrel v kuchyni pred jedenástimi rokmi, uprostred vety. Stál s kávou pri okne. „Vieš, rozmýšľal som nad tými odkvapmi,” povedal, „a najlepšie by bolo ” Potom veľmi opatrne položil šálku na linku, akoby si práve spomenul, že je plná. Kým k nemu dobehla, bol preč.
Na koniec tej vety myslela častejšie, než by si kedy priznala. Nie preto, že by jej záležalo na odkvapoch. Ale preto, že to bolo posledné, čo povedal, a nemalo to koniec. A knihy ju vychovali v presvedčení, že veci koniec majú.
Do novembra zostala na stenách väčšinou len holá borovica. Syn priletel na víkend a vzal si zopár vecí: dedove hodinky, fotografiu. Bez toho, aby mu to povedala, mu do kufra vložila obrázkovú knižku o medveďovi, ktorý nemohol zaspať. Čítala mu ju azda štyristokrát. Na deviatej strane bola dodnes zelená čiara od pastelky – tam, kde sa ako trojročný pokúsil dať medveďovi deku.
Zavolal z letiska. Veľa nepovedal. Povedal: „Mami. Ten medveď.” Potom chvíľu ani jeden z nich nehovoril nič.
Našla ju Mila. Mila mala šestnásť a bývala v byte o poschodie nižšie. Začala chodiť hore pomáhať s nosením škatúľ a chodila aj naďalej, lebo Vera platila koláčom a nevypytovala sa na školu.
„Táto je ešte zabalená.”
Ležala osamote na najvyššej polici v spálni, zabalená v hnedom papieri z kníhkupectva, ktoré zatvorili v roku 2003, a previazaná motúzom na mašľu. Rohy mala zmäknuté od rokov utierania prachu.
„To je Kaar,” povedala Vera. „Jeho posledná.”
Anselm Kaar napísal deväť románov a Vera prvých osem čítala tak, ako niektorí ľudia pristupujú k svätému prijímaniu. Mala dvadsaťdva, keď si ju Soľný rok našiel – v nemocničnej čakárni, počas najhoršieho mesiaca jej života. Zdalo sa nemožné, že muž, ktorého nikdy nestretne, v krajine, ktorú nikdy nevidela, presne vedel, aké to v tom mesiaci bude. Akoby to vopred spísal, aby mala spoločnosť. Odvtedy prišla každých pár rokov ďalšia kniha. Každá prišla práve vtedy, keď ju potrebovala, akoby na ňu dohliadal.
Zomrel v roku 1992. Deviata kniha vyšla o dva roky neskôr. Kúpila si ju hneď prvé ráno, doniesla domov v hnedom papieri a položila na najvyššiu policu. Tam zostala.
„Vy ste ju nikdy nečítali?” spýtala sa Mila. „Za, akože, tridsať rokov?”
„Tridsaťdva.”
„Prečo?”
Vera to nikdy nikomu nevysvetľovala, ani Emilovi, ktorý sa spýtal len raz. „Pretože kým som ju nečítala, stále bola ešte jedna,” povedala. „On ešte neskončil. My sme ešte neskončili.” Počula, ako to znie. „Ja viem.”
Mila obracala balíček v rukách. Mala tú priamosť mladých ľudí, ktorú sa Vera naučila vychutnávať si, tak ako sa vychutnáva studená voda.
„Lenže vy už ďalších tridsať rokov mať nebudete,” povedala Mila.
„Nie.”
„Takže to už vlastne nie je, že si ju šetríte. Je to len to, že ju nečítate.”
Vera ju rozbalila ešte v tú noc pri kuchynskom stole, pod lampou. Motúz sa zrástol sám so sebou a musela ho prestrihnúť. Papier sa odlupoval po kúskoch. Obálka bola tmavozelená – ovocný sad v noci. Prinútila sa nepozrieť na zadnú stranu.
Bola dobrá. Pravdaže bola dobrá. Po desiatich stranách bola tam, kam sa s ním vždy dostala. Nebolo to ani tak príbehom ako skôr kvalitou jeho pozornosti. Dokázal ukázať ženu, ako skladá list, a človek pochopil celé jej manželstvo. Vera čítala zo starého zvyku pomaly, po prídeloch: štyridsať strán za noc. Na štvrtú noc si dovolila šesťdesiat.
Na šiestu noc, na strane 263, sa text zastavil. Muž sa konečne chystal povedať bratovi to, čo v sebe nosil dvesto strán. Kniha sa neprerušila na konci kapitoly, ba ani odseku. Prerušila sa uprostred riadku:
„To, čo som ti chcel povedať už od tej zimy, keď zomrel otec, je, že
Pod tým bola menším písmom poznámka vydavateľa. Anselm Kaar zomrel za svojím písacím stolom v marci 1992. Rukopis našli tak, ako ho zanechal. Rodina požiadala, aby vyšiel tak, ako je, nedokončený a nezmenený. Čitateľ, stálo v poznámke, pochopí.
Vera dlho sedela.
Tridsaťdva rokov ju držala zabalenú, aby sa uchránila pred jej koncom – a žiadny koniec nikdy nebol. To, čo sa bála dočítať, sa dočítať nedalo. Celý ten čas kniha čakala na polici v hnedom papieri, už prerušená uprostred nádychu.
Zasmiala sa, potom plakala a potom robila oboje naraz. Mala osemdesiatjeden rokov a usúdila, že to sa už smie.
A najlepšie by bolo
Od tej zimy, keď zomrel otec, je, že
Celý život verila, lebo ju to naučili knihy, že konce sú to podstatné. Príbeh je cesta k poslednej strane, a keď sa cesta skončí priskoro, človeka oklamali. Ale teraz myslela na tých jedenásť kníh nad vedierkom na uhlie a na mŕtvych, ktorí tu nechali svoje hlasy. Za sedemdesiat rokov čítania nemilovala ani jedinú knihu pre jej koniec.
Milovala ich pre stred. Pre tú spoločnosť: dlhé večery v Lisabone, v ponorke a v oravskej dedine. Pre pozornosť cudzieho človeka, ktorá na nej spočívala ako ruka. Pre pocit, že v izbe nie je sama. Koniec bol iba miesto, kde ju tá spoločnosť opustila. A niektorá spoločnosť, možno tá najlepšia, odchádza bez rozlúčky. Odíde uprostred toho, čo ti práve hovorí, a dôveruje, že si počúval dosť dlho na to, aby si zvyšok uhádol.
Uvedomila si, že vie, čo chcel ten muž povedať bratovi. Vedela to už dvesto strán. Kaar sa o to postaral.
A vedela aj, čo chcel povedať Emil. Nebolo to o odkvapoch.
Ráno knihu znova zabalí, do obyčajného papiera, bez motúza. Napíše na ňu Milino meno a možno nič viac. Alebo možno: Začni od stredu.
Ale ešte nie.
Vonku začalo veľmi zľahka snežiť. V kuchyni bolo teplo. Pred vetou, ktorá sa nekončila, bolo dvestošesťdesiatdva strán. Prvý raz ich prečítala príliš rýchlo, ako to býva vždy, keď sa človek niečoho bojí.
A tak, pretože mala čas, alebo pretože ho nemala, čo, ako začínala tušiť, bolo teraz vpodstate to isté, nalistovala znova prvú stranu.