Serotínia, umenie počkať

Napísali Thinky Wanderer a Claude

Ste rýchli, preto sa budete pýtať, či sme ich milovali. To rýchlych vždy zaujíma. Ale pustite to z hlavy.

Chceme tri veci. Svetlo, ktorého je na lesnej pôde primálo odvtedy, čo sa nám zavreli koruny. Dážď, dosť pomalý na to, aby sa dal piť. A Otvárateľa, ktorý sa nás nedotkol štyristo letokruhov. Žije v bruchách pecí za východnou priekopou a v hlinených hrncoch, ktoré peciari nosia od ohniska k ohnisku, a cítime ho vo vetre každú noc nášho života, tak ako pes v ohrade cíti mäsiarov voz.

Na tých dvoch dievčatách by nám nezáležalo.

Lenže jedna z nich voňala popolom.

Prišla cez priekopu hodinu po západe mesiaca, s vrecom na pleci a nohami, ktoré našli každý suchý konár, čo sme mali. Vo vrkoči mala dym z pece. Popol sa jej zažral do popraskanej kože na pätách, starý popol, ten, čo už zostane. Kade stúpila, naše korene ho ochutnali a niesli tú chuť od koreňa ku koreňu, až sa celý východný okraj Medzilesia nakláňal k nej.

Kradla padané drevo. Peciari do Medzilesia nesmú. Nesmú sem ani sekery, ani nikto iný okrem strážcov z Vellu, ktorí chodia našimi chodníkmi s brašnami piesku a mokrými dekami a udusili každú iskru, ktorá k nám kedy priletela cez priekopu. Štyristo letokruhov iskier. Každú jednu.

A tak keď sa dievča zohlo po spadnutý konár pod hrbatou borovicou na východnom svahu, Hrbáčka pustila ďalší.

Nie na hlavu. Na členok.

Vydala zvuk ako sojka. Potom slovo, ktoré by sa jej mame nepáčilo. Potom ostala ležať úplne bez pohybu, čo bola prvá múdra vec, ktorú urobila.

Medzitým sme mali plné ruky práce. Po západnej obchôdzke v tú noc kráčala strážkyňa, dievča samo, a pohmkávala si cez zuby. Zavreli sme jej chodník k rieke. Zavreli sme chodník k priehlbine. Tu koreň, tam ostružina, jedľa o pol kroka doľava. Divili by ste sa, čo všetko sa dá stihnúť za hodinu, keď sa všetci nakloníme naraz. Kým prestala hmkať, ostala otvorená jediná cesta a tá viedla na východ.

Peciarku našla podľa dychu.

„Nie,” povedala tá na zemi, keď sa zdvihol lampáš. „Nič som nerobila.”

„Ležíš pod borovicovým konárom s vrecom triesok.”

„Nie sú to triesky.”

„A čo to je?”

„Je to…” Pokúsila sa posadiť a konár nesúhlasil. „Drevo.”

Strážkyňa položila lampáš na kameň. Plechový, zakrytý, jeden knôt za sľudovým okienkom; strážcovia nenosia otvorený plameň. Každý lampáš vo Velle poznáme podľa chuti jeho oleja. Čupla si a pozrela sa na členok, potom na vrece, potom na ruky.

„Peciarka,” povedala.

„Strážkyňa,” povedala tá druhá, presne rovnakým tónom, a strážkyni prešlo cez päty do našich koreňov drobné šklbnutie. Začiatok smiechu, chytený a udusený.

„Vieš, čo robia s peciarmi, ktorých tu chytia?”

„Odprevadia ich k priekope. Dajú im pokutu.”

„Prvý raz.”

Ticho.

„Koľký raz je toto?”

„Aj s dneškom?”

Strážkyňa si sadla na päty. „Pre koho to je?”

„Mamina pec vychladla, keď prišiel odmäk. Popolná daň prišla aj tak.” Rýchlo. „Bez paliva nevypáliš hrnce a bez hrncov si palivo nekúpiš. Je to padané drevo. Vy ho ani nepoužívate. Len tu leží.”

„Má tu ležať.”

„Prečo?”

Strážkyňa otvorila ústa. Zavrela ich. „Taký je Zákon,” povedala. Hlboko v srdci Medzilesia najstaršia z nás raz dlho zavŕzgala.

Strážkyňa otočila hlavu. Naklonila ju. Stuhla a peciarkin dych sa zastavil s ňou.

„Čo to bolo?”

„Pst.” Dlhá chvíľa. „Chce, aby si išla domov.”

„Strom chce?”

„Moja stará mama ich počuje. Ja trochu.”

Najstaršia sa smiala. Nesmejeme sa často. Stojí to miazgu.

„Povedz mu, že by som veľmi rada,” povedala peciarka. „Povedz mu, že mi sedí na nohe.”

Strážkyňa sa pozrela na konár. Zelená borovica, hrubá ako jej zápästie, ťažká od starých zavretých šišiek. Na opasku jej visel kosier. Je to jediná čepeľ, ktorú Zákon v Medzilesí dovoľuje, na ostružiny, a Zákon hovorí, že sa nesmie dotknúť živého dreva.

Dlho sa na konár dívala.

Potom peciarku vyslobodila. Tri záseky. Hrbáčke to nevadilo; máme viac konárov, než majú rýchli dní. Ale strážkyni sa potom triasli ruky a odseknutý konár napchala do peciarkinho vreca sama, aj so šiškami, a hrdlo vreca zaviazala natvrdo, akoby ten uzol bol Zákon a dal sa ním znova zviazať.

„Choď na východ,” povedala. „Drž sa priekopy. A nevracaj sa.”

„Udáš ma?”

„Neviem, ako sa voláš.”

„Fen.”

„Tak to teda naozaj neviem.”

Peciarka odkrívala preč. Strážkyňa ešte chvíľu ostala s lampášom. Potom položila dlaň naplocho na Hrbáčkinu kôru, tak ako ju to naučila jedna stará žena vo Velle, a naklonila sa blízko.

„Prepáč,” zašepkala.

Na to sme nemali čo povedať. Už sme vymýšľali, ako tú druhú dostať naspäť.


Vrátila sa sama. Rýchli sa vždy vracajú na miesto, kde ich niečo uhryzlo. Líšky tiež.

Druhý raz ju strážkyňa chytila sto krokov od priekopy a hádali sa šeptom tak dlho, že jazvec to vzdal, prestal čakať, kým odídu, a išiel naokolo. Tretí raz sa ju strážkyňa ani neobťažovala chytať. Jednoducho si sadla na druhý koniec kmeňa, ktorý sa Fen snažila odvliecť, a odmietla sa pohnúť, kým to Fen nevzdala.

„Si strašne otravná,” povedala Fen.

„Som strážkyňa. To je celá tá práca.”

„Učia vás to?”

„Od šiestich.”

Štvrtý raz strážkyňa priniesla chlieb a povedala, že ho mala priveľa, čo bola lož. Lož vieme ochutnať; mení spôsob, akým rýchli stoja. Fen ho aj tak zjedla a povedala, že je starý, čo bola tiež lož.

Aj tak sme pomáhali. Nechali sme jeden buk odumrieť postojačky, aby priehlbina pod ním ostala cez dažde suchá. Nechali sme zhniť dosku na lávke strážcov, aby dievča z Vellu muselo brodiť cez plytčinu v tie noci, keď dievča z Ostry sedelo na brehu s nohami v prúde. Zhodili sme celú úrodu jednej lieske na čistinu medzi ich dvoma chodníkmi, aby si museli kľaknúť vedľa seba, zbierať a hádať sa, komu patria ktoré orechy. Za jednou sme chodníky zatvárali a pred druhou otvárali a celé leto si to obe mýlili so šťastím.

Volali sa Fen a Sabe. Naučili sme sa to tak, ako sa učíme všetko: tak, že sme to nad koreňmi počuli dosť veľa ráz. Najprv ako nadávky. Potom ako otázky. Potom už ako nič zvláštne, tak ako rýchli vyslovujú mená vecí, ktoré tu budú aj zajtra.

„Čo hovorí teraz?”

„Že veľa táraš.”

Bol to ďateľ, tri stromy ďalej, ktorý vyďobával larvu.

„Stará mama hovorí, že vaši vypálili Vell až po rieku.”

„Moji hovoria, že vaši nám predtým zasolili studne.”

„Zasolili?”

„Neviem. Vypálili ste nás?”

Pri tom sme neboli. Boli sme vtedy semeno vo vreci vzadu na zmluvnom voze. Čo vieme o vojne, je to, čo bolo v zemi, keď nás do nej sadili v radoch: soľ, uhlíky, kosti a pisárove čižmy, ktoré chodili hore-dole po brázdach, zatiaľ čo si pisár pískal. Vybral si nás, lebo rastieme rýchlo, rovno a husto, a múr z nás by stál naveky.

Možno nevedel, na čo naše šišky čakajú. Možno to vedel a prišlo mu to smiešne. Naše šišky sú zapečatené živicou a existuje k nim jediný kľúč. Štyristo letokruhov šišiek visí zavretých na tých najstarších z nás, navrstvených ako roky. Pod našimi korunami nie je ani jeden semenáčik, lebo v tme, ktorú robíme, nič nerastie. To je tá druhá vec, ktorú pisár postavil: múr, ktorý umiera postojačky.

Dievčatá to nevedeli. Zatiaľ nie. To leto mali plné ruky iných vecí: ktorá vydrží dlhšie pod vodou v rieke (Sabe), ktorá dokáže pískať na steblo trávy tak nahlas, že jej sojka odpovie (Fen), ktorej stará mama je strašidelnejšia (remíza, po dlhom spore). Fen učila Sabe čítať dym – farbu dobrého výpalu a farbu zlého. Sabe učila Fen čítať nás: ktoré z nás sú duté, ktoré vo vetre zhodia konár, ako chodiť po hrabanke tak, aby to hrabanka nevytrúbila všetkým. Fen to nešlo. Sabe sa jej smiala, nahlas, prvý raz, a potom si rýchlo zakryla ústa rukou, akoby jej vypadlo niečo krehké.

Potom jednej augustovej noci, skoro pri priekope Ostry, sa na chodníku objavil druhý lampáš.

Patril strážcovi Drostovi, ktorý chodil našimi chodníkmi tridsať rokov a ani raz si nezahmkal. Bol jediný z nich, z ktorého sme mali trochu strach. Chutil len po piesku.

Sabe ho začula prvá. Nie cez nás; jednoducho poznala jeho krok. Fen schovala za mŕtvy buk a vystúpila do svetla.

„Marrovej dievča,” povedal Drost. „Si ďaleko na východe.”

„Niečo som počula.”

„Ja tiež.” Jeho lampáš prešiel po buku, po ostružine, po lieske. „Peciarske deti chodia po padané drevo. Nachádzam stopy, kade ho vlečú.”

„Žiadne som nevidela.”

„Nie?” Dlho sa na ňu díval, tak ako sa rýchli dívajú na nás, keď rozmýšľajú, či spadneme. „Tvoja stará mama bola výborná strážkyňa, kým nezačala počúvať stromy. Ty radšej nepočúvaj nič.”

„Nie, strážca.”

Keď jeho svetlo zmizlo, Fen vyšla spoza buka s kôrou vo vlasoch.

„Klamala si mu.”

„Viem.”

„Kvôli mne.”

„Nerob z toho vedu.”

Fen z toho vedu nerobila. Len cestou k priekope šla o kúsok bližšie, tak blízko, že sme ich na chodníku cítili ako jednu váhu. Pri priekope povedala: „Vo štvrtok v rovnakom čase,” a Sabe povedala: „Vo štvrtok,” a ani jedna si nevšimla, že je to prvý raz, čo si to dohodli.


Richtár Corwen prišiel k Fen domov v týždni, keď sa začínali žatvy. Nebol to krutý človek, ale mal účtovnú knihu a s tou sa nedá hádať. Stál na dvore s palcami za opaskom a díval sa na vychladnutú pec.

„Prvý sneh,” povedal Feninej mame. „Do prvého snehu bude dlh splatený, Hanne, inak dievča pôjde na soľné pláne ho odrobiť. Dva roky, možno tri.”

„Má štrnásť.”

„Tak keď sa vráti, bude mať šestnásť. Sedemnásť.” Niečo si zapísal. „Niektorí sa vrátia.”

Fen to počula spoza kopy dreva. Sabe to povedala vo štvrtok, stroho, tak ako sa hovorí o počasí. Sabe na to nepovedala vôbec nič. Ale jej tep niečo povedal; prišiel cez mach a cez koreň pod machom, rýchly ako srdce vrabca.

Šišku nakoniec otvorilo dieťa.

Fenin brat Pip mal sedem rokov a zbieral všetko, čo malo nejaký tvar. Našiel Hrbáčkin konár tam, kde ho Fen pred toľkými týždňami schovala pod drevo, a odlomil z neho šišku, lebo bola zavretá pevne ako päsť a chcel vedieť, čo v nej drží. Nedokázal ju otvoriť palcami, ani zubami, ani maminým šidlom. A tak v noc, keď Hanne zoškrabala dosť ukradnutého padaného dreva na to, aby mohla naposledy vypáliť pec, počkal, kým sa nikto nedíval, a hodil šišku do pece, aby videl, čo sa stane.

Stalo sa toto: zvuk, ako keď niekto zapraská kĺbmi prstov. Potom ďalší. Potom šiška ležala v uhlíkoch so šupinami roztvorenými ako dlaň a z nej v ťahu vyleteli semená: malé hnedé veci, každá s papierovým krídelkom, krútiace sa hore komínom.

Fen ich vyhrabala tri, kým zhoreli. Držala ich na dlani vo svetle pece, kým Pip nahlas vysvetľoval, že to nebola jeho vina, a ich mama sa od dverí spýtala: „Čo je to?”

„Semená,” povedala Fen. „Celý ten čas to boli semená.”

Za západnou priekopou, v dome, ktorý voňal včelím voskom a mokrou vlnou, zisťovala Sabe to isté z druhého konca.

Jej stará mama Orsa bola strážkyňou päťdesiat kruhov a z toho desať slepá, a staré strážne knihy mala pod posteľou, lebo nikto iný ich nechcel. Záznamy z obchôdzok, strana za stranou, štyristo rokov rukopisov. Sabe v nich hľadala čokoľvek o peciaroch. Namiesto toho našla zápis.

Semenáčiky: žiadne.

Bol napísaný na konci každého jarného súpisu. Každého jedného. Rukou jej praprababky a rukami pred ňou, až po stranu takú starú, že atrament vybledol do farby čaju, kde to niekto napísal a dvakrát podčiarkol.

„Babi. Prečo v Medzilesí nič nerastie?”

Orsa lúpala hrach poslepiačky. Neprestala. „Je tam pritma.”

„A čo sa stane, keď tie staré odumrú?”

„Spadnú.”

„A potom?”

„Potom je tam diera.” Hrášok padol do misky. „Potom veľa dier. Potom veľmi veľa mŕtveho dreva, ktoré leží veľmi suché vo veľmi horúcom auguste, a jeden blesk, a celé Medzilesie vzbĺkne naraz, tak horúco, že sa nezastaví pri žiadnej priekope. Zoberie so sebou Vell aj Ostry a nikto sa už nebude musieť trápiť s nejakou Dohodou.” Ďalší hrášok. „To sa stane.”

Sabe sedela úplne nehybne.

„Vie to mama?”

„Tvoja mama pozná Zákon.”

„Na to som sa nepýtala.”

Orsa otočila zakalené oči k oknu, k nám, a na chvíľu sa jej ruky zastavili. „Prines mi prvú knihu. Tú úplne naspodku.”

V prvej knihe bola prísaha. Prísaha strážcov, tá, ktorú mala Sabe zložiť na zimný slnovrat, zapísaná starostlivou rukou pisára pri podpise Dohody. Aby nič nehorelo. A na protiľahlej strane, staršia, prečiarknutá jedinou čiarou, no nie tak dôkladne, aby sa nedala prečítať, prísaha, ktorú strážcovia skladali pred vojnou.

Aby nič nehorelo nestrážené.

„Babi,” povedala Sabe. „Niekto prečiarkol jedno slovo.”

„Áno,” povedala Orsa. „Vždy som rozmýšľala, či sa pritom smial.”


Stretli sa v priehlbine pod bukom ďalšiu tmavú noc a položili svoje polovice na mach medzi seba: tri okrídlené semená z pece v Ostry a jednu starú prísahu z knihy vo Velle.

Fen sa na ne dlho dívala.

„Nie je to múr,” povedala napokon. „Je to vrece semien, ktoré niekto zaviazal a všetkým povedal, nech naň nesiahajú.”

„Umiera,” povedala Sabe. „Celý ten čas umiera. Babka hovorí, že ak sem v suchom roku udrie blesk —”

„Viem, čo robí oheň. Som peciarka.”

„Tak potom vieš.”

„Viem.” Fen posúvala semená prstom.

Vtedy sa niečo sa stalo so vzduchom. Aj mole zastali. Každá z nás sa naklonila k priehlbine.

„Nie v auguste,” povedala Sabe. Hlas jej zrazu znel ploše a opatrne, ako keď odriekala obchôdzky. „Nie divoko. Málo, za chladu a pomaly. Po troch dňoch dažďa, aby boli okraje mokré a suchá ostala len hrabanka pod tými starými. Pri severnom vetre, aby to bežalo k rieke, a nie k mestám. S priekopami po oboch stranách.” Zastavila sa. „Takto by sa to udržalo vnútri. Je to len strážcovská práca naopak.”

„A podpáliť by sa to muselo nízko,” povedala Fen, „aby sa to plazilo a nebežalo. Mama to tak robí, keď nahrieva prasknutú pec; nechceš, aby to celé vzbĺklo naraz.” Pozrela na Sabe. „To je len peciarska práca.”

„Takže treba obe.”

„Vyzerá to tak.”

Chvíľu tak sedeli.

„Babka hovorí, že tento les je jediné, čo bráni vašim, aby vyvraždili našich,” povedala Sabe.

„Je?”

„Neviem. Možno je to jediné, čo ich chráni pred tým, aby sa museli pozrieť jedni druhým do očí.”

Fen obrátila jedno zo semien. „Zhorený les je drevené uhlie. Dosť pre každú pec v Ostry.”

„Kvôli tomu to nerobíme.”

„Nie. Ale nebudem sa tváriť, že mi to nenapadlo. Keď bude mať Ostry uhlie, richtár bude mať svoje peniaze a ja nebudem stáť ani za cestu vozom na pláne.”

„A potom?”

„Potom pôjdeme domov.” Povedala to zaťato, akoby niekto namietal. „Obe. Nebudeme nikam utekať ako nejaké hlupane z piesne. Ja mám Pipa. Ty máš babku. Pôjdeme domov, umyjeme si tváre a na jar sa vrátime pozrieť, či to vyšlo.”

„Kto vravel niečo o útekoch?”

„Nikto. Ja len hovorím.”

„Prvý mráz,” povedala Sabe. „Babka hovorí, že prvý mráz po daždi.”

V ten týždeň to Sabe takmer povedala mame. Kapitánka Ilse Marr sedela pri kuchynskom stole a plachtárskou ihlou zašívala mokrú deku, a Sabe stála vo dverách tak dlho, že mama zdvihla oči.

„Čo je?”

„Keby Medzilesie potrebovalo zhorieť. Keby inak umrelo. Čo by si urobila?”

Mama pretiahla niť. „Uhasila by som to.”

„Aj keby —”

„Žiadne aj keby neexistuje. Na to je prísaha. Aby si nemusela stáť vo dverách a rozhodovať sa.” Odhryzla niť. Potom, bez toho, aby zdvihla zrak: „Tvoja stará mama sa ma pýtala to isté. Keď som bola v tvojom veku.”

„A čo si jej povedala?”

„To isté, čo hovorím teraz.” Ilse uhladila záplatu. „Choď spať, Sabe.”

Správnu noc by nikdy nenašla počúvaním. Museli sme ju pre ne pripraviť my.


Toto sme urobili v noci prvého mrazu.

Tri dni pršalo, pomaly, tak ako to máme radi. Potom mraky odišli na juh a zobrali so sebou teplo a vietor sa stočil na sever, vytrvalý ako dlaň na chrbte.

Roztiahli sme koruny. Každá z nás, od priekopy po rieku, odklonila vrcholec od susedov, až kým hviezdy nestáli priamo nad hlavou. Posledná vlhkosť odišla hore k nim a chlad zostúpil dolu. Pod najstaršou, kde sme od rovnodennosti zhadzovali ihličie a vlastnými korunami držali dážď nabok, ležala hrabanka po holene a suchá ako krídlo mole.

Fen prišla prvá. Pod kabátom, priviazanú drôtom k rebrám, mala pecnú matku. Každý peciarsky dom ju má: hlinený hrniec vystlaný machom a zavretý pokrievkou, a v ňom uhlík, ktorý nevyhasol od vojny, prenášaný od ohniska k ohnisku, z matky na dcéru. Cítili sme ich pri priekope celý život. Nikdy sme ani jednu nemali v sebe. Celé Medzilesie sa naklonilo. Najstaršia sa naklonila tak veľmi, že jej praskol koreň.

Sabe prišla neskoro, s brašnou piesku na boku a mokrou dekou zrolovanou cez chrbát. Z maminho domu odišla tak, ako odchádzala každú noc, a ruky jej samy zbalili veci na obchôdzku.

„Priniesla si ju,” povedala.

„Povedala som, že ju prinesiem.”

„Vie o tom tvoja mama?”

„Mama spí. Pip je hore a prisahal mlčanie. Myslí si, že som išla ukradnúť jazveca.”

Sabe sa triasla. Mráz porastal mach, ihličie, lem jej kabáta.

„Máš modré pery,” povedala Fen.

„Vždy mám takúto farbu.”

„Nemáš.”

Fen si čupla a odmotala drôt z pokrievky. Skrútila chumáč živicou nasiaknutej kôry do knôtu, tak ako peciari zapaľujú studené ohnisko, a držala ho pri uhlíku, kým nechytil. Pomedzi prsty jej vystúpilo oranžové svetlo. Podala ho Sabe.

Sabe sa naň pozrela. Nevzala si ho.

Toto je tá časť, kde chcete, aby sme povedali, že sme zaváhali.

Nezaváhali. Ale ona áno.

„Sabe.”

„Počkaj.”

„Dohorí to.”

„Povedala som počkaj.” Jej strážcovské ruky sa samy pohli k brašne; jedna bola v piesku po zápästie. Najstaršia zavŕzgala, dlho a hlboko, ako dvere vo vetre.

Sabe naklonila hlavu.

„Čo hovorí?” spýtala sa Fen.

„Chce, aby som to uhasila.”

Fen sa nepohla. „Naozaj?”

Dlhá chvíľa. Kdesi zaliezol hraboš do zeme.

„Nie,” povedala Sabe. „To ja.”

Vytiahla ruku z piesku. Fen jej zovrela prsty okolo knôtu a svoje prsty tam nechala tiež, takže ho držali spolu. Nebolo to potrebné. Skrútok kôry váži menej ako šiška. Aj tak si kľakli, obe, a vložili ho do hrabanky pri päte najstaršej, nízko na severnej strane, kde ho vietor jemne nakloní k rieke.

Na jeden úder srdca, čo nie je nič, menej času, než za aký jedna z nás vytiahne miazgu o šírku ihličky, stál každý strom v Medzilesí úplne nehybne.

Potom Otvárateľ vybehol po kôre najstaršej ako veverička.

Nevieme vám povedať, aké to bolo. Nemáte letokruhy; nie je to vo vás kam uložiť. Tečúca živica. Spievajúca kôra. Vysoko v korune najstaršej praskali prvé šišky, zvuk ako kĺby prstov. Štyristo letokruhov zavretých dverí.

A pod tým všetkým, cez korene, dva páry nôh, utekajúce.

Otvorili sme dve cesty. Jedna viedla na východ k peciarskej priekope a druhá na západ k strážcovskej, a každý koreň, ktorý do nich prerástol, sme vytiahli jediným trhnutím. Jedle ustúpili nabok. Ostružiny si ľahli naplocho. Otvárateľ šiel za nimi, nízko a pomaly, plazil sa, ako ho to naučili, a kde dosiahol ich chodníky, naklonili sme každú korunu von, aby ich musel obísť.

Na mieste, kde sa tie dve cesty rozdeľovali, zastali.

„Choď,” povedala Sabe. Tvár mala čiernu až po oči. „Drž sa priekopy.”

Fen sa zaškerila, biele zuby v sadzi. „A nevracaj sa?”

„Vráť sa,” povedala Sabe. „Na jar.”

Potom to boli dva páry nôh, ktoré šli každý opačným smerom, došli k priekopám a stúpili na zem, ktorá nebola naša, a už sme ich nemali.

Za nimi, na oboch priekopách, začali zvony Ostry aj zvony Vellu zvoniť na ten istý poplach.


Nevieme všetko, čo sa v mestách stalo. Vieme, čo nám priniesol vietor a čo sa potom vrátilo cez priekopy na podrážkach čižiem.

Vieme, že Sabe dorazila k západnej priekope v tej istej chvíli ako prví strážcovia a že jej mama uvidela jej tvár vo svetle lampášov a dívala sa na ňu presne tak dlho, kým pochopila. Potom kapitánka Marr vložila dcére do náručia mokrú deku a povedala: „Ľavé krídlo. Drž líniu.” A Sabe ju držala, celú noc, vedľa strážcu Drosta, ktorý jej nepovedal ani slovo. Na úsvite, keď línia vydržala a Otvárateľ došiel až k rieke a tam dohasol, presne ako Orsa povedala, Drost jej zložil brašnu z boku, potiažkal ju v ruke a zistil, že je stále plná piesku. Vrátil jej ju. Stále nič nepovedal. A nepovedal nič ani odvtedy.

Vieme, že Fen prešla cez východnú priekopu na ulicu plnú peciarov v nočných košeliach, ktorí civeli na oblohu sčervenanú nad stromami, a že ju tam mama našla. Hanne pozrela na dcérine začadené obočie. Pozrela na hlinený hrniec priviazaný drôtom pod kabátom. Zdvihla pokrievku a uhlík sa na ňu pozrel naspäť, živý.

Pokrievku vrátila.

„Umy si tvár,” povedala. „Prídu richtárovi ľudia.”

Prišli, v ten týždeň, ale nie kvôli Fen. Richtár Corwen šiel s ostatnými k priekope pozrieť sa na spálenisko a počítať vedel rovnako dobre ako hociktorý peciar. Zhorený les ukrýva dosť dreveného uhlia na to, aby vypálil každú pec v Ostry a splatil každý popolný dlh dvakrát. Tú zimu nešiel z Ostry na soľné pláne nikto. Pip rozprával každému pri studni, že jeho sestra ukradla jazveca, a nikto mu neveril, čo bolo to najbezpečnejšie, čo sa mohlo stať.

Rada Dohody zasadala pri priekope deväť dní. Strážcovia kričali na peciarov. Peciari kričali naspäť. Nakoniec rada zapísala blesk, lebo požiar je blesk, požiar je vôľa bohov, a lebo Orsa, ktorá bola strážkyňou päťdesiat rokov, vstala, opretá o palicu, a povedala, že v tú noc počula hrmieť, jasne ako zvon. Nehrmelo. Viacerí v rade to vedeli. Nikto z nich to nepovedal.

Na zimný slnovrat Sabe zložila prísahu. Stará mama, ako najstaršia žijúca strážkyňa, jej ju predriekala, a keďže Orsa bola slepá, hovorila ju spamäti.

„Aby nič nehorelo nestrážené,” povedala Orsa.

„Aby nič nehorelo nestrážené,” povedala Sabe.

V prvom rade jej mama na chvíľu zavrela oči.


Jar.

Väčšina z nás je uhlie. Najstaršia je čierny hrot s oblohou namiesto koruny. Čo z nás zostalo, je pod zemou, a ani toho nie je veľa; pije pomalý dážď, kým sa dá.

Šišky sú otvorené, všetky. Semená ležali celú zimu v popole a teraz vzišli, od priekopy po rieku, miestami tak husto, že čierna zozelenela. Každý semenáčik má dve ihlice. Každý stojí na plnom svetle.

Každý deň po nás chodia nohy. Peciari prichádzajú z východu s vozíkmi a vozia drevené uhlie. Strážcovia prichádzajú zo západu a už nemajú čo strážiť po starom. Chodia po spálenisku s brašnami piesku a hovoria peciarom, kade majú ísť s kolesami, aby nerozdrvili semenáčiky. Je to veľmi hlučné.

Zatiaľ nikto nevytasil čepeľ. Včera jedna strážkyňa ukázala peciarovi, ako rozoznať semenáčik borovice od mliečnika, a on jej cez zuby poďakoval a obišiel ho. Je to maličkosť. O maličkostiach vieme svoje. Teraz takmer ničím iným ani nie sme.

Dnes prichádzajú cez priekopy dva páry nôh, jeden z východu a jeden zo západu. Za východným sa vlečie tretí, menší pár, ktorý zastaví pri každom semenáčiku, aby ho spočítal, niekde za dvomi stovkami sa pomýli a začne odznova.

Tie dva sa stretnú pri mieste, kde bývala priehlbina pod bukom.

Jedna z nich si kľakne a položí dlaň naplocho do popola vedľa semenáčika, ktorý nie je vyšší ako palec.

„No?” povie Fen. „Čo hovorí?”

Dlho mlčí.

„Ďakujem,” povie Sabe.

Zase zle. Tie staré už nepovedia nič a tie maličké pod jej rukou sú priveľmi nové na to, aby mali slová.

Niekto im nejaké bude musieť dať. Potrvá to roky.

Ešteže ani jedna z nich nikam neodchádza.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.