Ako dobre učiť?

Dnes na obede som sa od kolegu dozvedela o iniciatíve To dá rozum. Vraj s tým prišiel Mikloš. A dnes u nás na katedre bol tento mladý pán zisťovať, aké máme problémy. Držím im palce a prajem, aby z toho boli aj iné výstupy ako 200-stranový report v roku 2021, ktorý nikto nebude čítať.


Poobede sme boli s deťmi na Protikorupčnom pochode. Tak som s Kikou debatovala o tom, čo je to tá “korukcia” a čo znamenajú tie transparenty naokolo:Jeden z tých, ktorí vystúpili, bol aj Dávid Straka. Veľmi pekne spomenul aj učiteľov a učiteľky a ich minuloročny štrajk. Akurát škoda, že keď vystúpil mladý učiteľ, ktorý bol počas štrajku veľmi aktívny, tak jeho metafory zostali nepochopené.  


Mišo v Berlíne, decká, ktoré cestou z námestia asi prvýkrát v živote do nitky zmokli, už v posteli. Normálne by som telku ani nezapla, ale chcela som vidieť, čo budú v správach hovoriť o tom pochode. A potom som nechala bežať diskusnú reláciu Silná zostava na stv2. Dnes o tom, prečo kašleme na vzdelávanie. Jedna z diskutujúcich bola Petra Fridrichová z Pedagogickej fakulty UMB, analytička projektu To dá rozum. Náhodička… 


Na Desktope mi kvasí rozpísaný článok o Adaptive teaching. Mal to byť followup talku, ktorý som mala takto pred rokom v Gothenburgu. Akurát akosi nebol na to čas. Musím sa k tomu vrátiť.


A stále sa mi ježia chlpy, keď si pomyslím na svoje posledné dva zimné semestre, ako som učila predmet Modelovanie a simulácia. Prvýkrát som po pár týždňoch zistila, že sa na mňa rúti parný valec. Ešte som sa ho chvíľu snažila zastaviť, ale prešiel ma. V záujme zachovania vlastného duševného zdravia som chcela namiesto toho učiť niečo iné. Nie, to nešlo, tak minulú jeseň, už vediac, čo ma čaká, som do toho neochotne išla ešte raz. Prežila som to druhý raz. Ale ja takto nechcem učiť. Ani takto neviem učiť. Túto jeseň už našťastie budem mať namiesto toho iný predmet.


Zajtra sedím v komisii na bakalárskych štátniciach. Jednu inú komisiu zrušili, lebo kopa tretiakov nebude pripustených k obhajobám. Desiatky ľudí čaká disciplinárne konanie, lebo im našli zhodné odovzdané semestrálne práce z jedného predmetu. Podmienečné vylúčenie a tento rok končiť nebudú. Predmet si musia zopakovať. A my sa sústredíme viac na trestanie ako na prevenciu a výchovu…


Na poradách sa to u nás v práci vždy zvrtne na to, ako kvalita študentov klesá. Ale čo kvalita učiteľov a učiteliek? Tých na vysokej škole nikto neučil ako učiť. Pamätám si na prvé cvičenie v USA, na ktoré som išla ako inštruktorka. Nebolo mi všetko jedno. A to som mala už niečo odprednášané na matematických krúžkoch a sústredeniach. Nejako sa metódou pokus-omyl učíme, ale je rarita, že sa na hodinu príde pozrieť iný vyučujúci/a a dá následne prednášajúcemu/cej nejaký feedback. (Som veľmi rada, že práve na dvoch matických predmetoch, ktoré teraz učím, to tak je.) Vyučuje si kto chce ako chce, spätná väzba od študentov a študentiek sa (vo všeobecnosti) berie do úvahy len pramálo. 


Tento semester som mala na Diskrétnej pravdepodobnosti dva úplne rozdielne krúžky. Jedných sa mi podarilo namotivovať, vymýšľali zaujímavé veci, pýtali sa, do ankety písali, ako sa im páčila spoločná práca. S druhými to bolo brodenie sa v lepkavom blate, bububu, na pokusy o vtip nikto nereagoval. A ja neviem, čo som spravila inak. Niekde na začiatku semestra je akási magická hranica a ak sa to pred ňou podarí celé naštartovať, tak potom je to parádna jazda a ak nie, tak je to ako na kockatých kolesách. A nie je to prvýkrát, čo sa mi to podarilo. Ani prvýkrát, čo sa mi to nepodarilo. Ani posledný. Ale človek by povedal, že za tých 10 rokov, či koľko už učím, budem vedieť povedať trochu viac o tom, kde sa to láme.  


Keď na Kikinom rodičovskom združení okomentujem niečo týkajúce sa výučby, tak som ufónec. A to si otvorím ústa až po starostlivom zvážení, lebo vo všeobecnosti sa mi veľmi páči, ako sa v Kikinej triede učia, takže nechcem zbytočne rýpať. A to sa tam o výučbe ako takej rozpráva veľmi málo, väčšinou sa rieši kadejaká administratíva a logistika. 


Takže nie, neviem, ako dobre učiť. Ale tak nejako sa s tou otázkou stretávam v rôznych formách všelikde, pomerne často a zdá sa mi celkom dôležitá.

Rozjímanie o záchodoch – východ vs západ

Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.

Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)

Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

IMG_8912

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

IMG_8993

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

IMG_8913

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)

A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.

No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)

Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.

Zoznamy a rutina

Neviem, ako to robia iné mamy, ale toto sú moje dve stratégie, ako sa z chaosu, ktorým je život s dvoma malými deťmi, celkom nezblázniť. A aspoň navonok pôsobiť, že mám veci trochu pod kontrolou.

Rutina znamená, že naše dni majú pomerne stabilnú štruktúru. Nepíšem rozvrh, lebo to ani zďaleka nie je až taká “pevná” štruktúra. Skôr by som to nazvala rámec. Ráno sa zobudíme, poľudštíme, naraňajkujeme a všetci spolu trochu pohráme. Potom si ide Kubo zdriemnuť a ja robím buď niečo také s Kikou, čo vyžaduje Kubovu neprítomnosť (maľovanie, skladanie puzzle, …) alebo ju nechám hrať sa samu a varím, upratujem,… Keď sa Kubo zobudí, ideme von a keď sa vrátime, tak sa naobedujeme a ide spať Kika. Ak mám šťastie, tak plus-mínus vtedy si pôjde ešte raz schrupnúť aj Kubo a mám chvíľu pokoj. Ak nie, tak sa zabávame s Kubom, kým to nezalomí. Keď sa potom Kika zobudí, pozrie si nejakú rozprávku, príde ďalší čas na hranie a potom začneme chystať večeru. Zjeme ju, keď dorazí tato, a potom s nimi trávi chvíľu on. Aj všetkých okúpe a ja ich dám spať.

To, že štruktúra nie je až taká pevná znamená, že sa prispôsobuje okolnostiam – keď má napríklad niekto prísť, alebo sa s niekým stretávame vonku, alebo keď kvôli počasiu nejdeme von doobeda ale poobede. Ale prečo som vôbec fanúšikom takejto rutiny? Lebo to výrazne uľahčuje každodenné veci. Nebojujeme napríklad po obede, keď má Kika ísť spať (a spať ešte potrebuje – to si z času na čas máme príležitosť overiť, keď z nejakého dôvodu spánok nevydá), lebo to považuje za normál – po obede sa jednoducho chodí spať. A pred kúpaním sa umývajú zuby. A tak.

Rutina znamená aj to, že malé deti potrebujú vedieť, že rovnaké veci majú rovnaké následky. Keď začne vyhadzovať v knižnici knihy z poličiek, ide sa domov. Keď má rozložené jedno puzzle a chce skladať iné, treba najprv to prvé upratať. Niekedy sa nám síce vôbec nechce byť dôslední, ale ukazuje sa, že je to jednoduchšie, ako potom bojovať s reakciami, keď už existuje precedens.

A zoznamy? Prv než napíšem o zoznamoch, tak dávam do pozornosti toto video (ukázal mi ho pred vianocami Andrej):

Aj keď mám výhrady voči stereotypom, ktoré chlapík (a obecenstvo) berie ako samozrejmosť, musím sama sebe priznať, že má pravdu v tom, že v mojej hlave stále “niečo beží”. A drvivú väčšnu času viacero vecí praralelne. Takže je síce pravda, že “myslím na všetko”, ale je veľmi jednoduché tu a tam na niečo zabudnúť. Moja záchrana sú zoznamy, lebo uvoľnujú mozgovú bandwidth iným procesom. Jeden na chladničke – potraviny, ktoré treba kúpiť. Iný, kam si dávam nápady na to, čo budem variť/piecť. Excelovský súbor s vecami, čo treba spraviť, kým sa odsťahujeme. Už veľakrát tu na blogu spomínaný zoznam kníh na prečítanie. Iný excelovský súbor, kde každá záložka sú jedny vianoce a značím si tam (ak sa zadarí, tak už počas roka) naplánované darčeky. V kalendári taký všeobecný to-do zoznam…

Táto moja mánia sa prejavuje aj na blogu, zoznamových článkov mám nemálo:
30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť (čo mi pripomína, že onedlho bude čas na polročné vysvedčenie)
10 vecí o deťoch (čo mi pripomína, že koncom mesiaca bude čas na ďalšie do zbierky)
7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné
zoznam receptov, ktorý na seba síce nechal pomerne dlho čakať, ale bola to len otázka času, kedy sa zjaví
A nájdu sa aj ďalšie.

Asi to súvisí s tým, že keď na niečo neviem prestať myslieť a napíšem o tom, či už na blog, alebo niekomu do e-mailu alebo len tak pre seba, tak mi to pomôže sa tejto veci “zbaviť”. Čiastočne je to možno tým, že pri písaní som donútená poriadnejšie naformulovať myšlienky a niekedy sa už len tým dostanem na koreň problému a čiastočne asi tým, že mi to umožní dať si “prestávku” bez toho, aby som stále robila “refresh” a viem, že sa k tým istým myšlienkam môžem znovu vrátiť. (Going on a tangent – existuje fóbia zo zabúdania? Lebo ak hej, tak je dosť možné, že mám nejakú ľahkú(?) verziu… hmm, tak kamarát google povedal, že áno…)

A moje zoznamy fungujú podobným spôsobom. Keď sa to dostane z hlavy na papier alebo do počítača, môžem na to prestať myslieť a venovať sa niečomu inému. Kým som nemala tých dvoch malých krpcov, tak mi to až také nutné neprišlo, ale teraz, keď je každá aktivita a každá myšlienka aspoň dva, tri alebo dvestotridsaťpäťkrát prerušená, je to na nezaplatenie. Okrem toho je to trochu “dôchodcovské”, ale čo na tom? Hlavne, že to funguje.

Aké sú vaše stratégie?

PS A lúčim sa radou, ktorá sa rovnako dobre hodí pre rodičov ako pre stopárov po galaxii a je užitočná obzvlášť v prípade, keď nepomôžu ani zoznamy ani rutina – nepanikárte a nezabudnite si pribaliť uterák.

Víkendové surfovanie

pri príležitosti pondelkového sviatku – I have a dream:

mama odpovedá 7-ročnej dcére na “Mami, ja som tučná”

síce staré, ale aj tak – bábätko v Európskom parlamente

edge 2012: 192 vedcov a odborníkov odpovedá na otázku, ktoré je ich najobľúbenejšie hlboké, elegantné alebo nádherné vysvetlenie; zaujímavé sú aj predchádzajúce ročníky; nie, nečítala som to (zatiaľ) všetko – škoda

nemusíš byť pekná

You Don’t Have to Be Pretty. You don’t owe prettiness to anyone. Not to your boyfriend/spouse/partner, not to your co-workers, especially not to random men on the street. You don’t owe it to your mother, you don’t owe it to your children, you don’t owe it to civilization in general. Prettiness is not a rent you pay for occupying a space marked “female”.

haiku a dopravné značky v New York City – výborné

výstava o kojení aj po prvom roku v Múzeu materstva (tiež NYC) – posledná fotka!

keby tak chudobní ľudia rozumeli zdravej výžive…

dinosaurí komiks – ale tá téma

Path train – to sú tie vlaky/metro, čo premávajú medzi New Jersey a New Yorkom. Jazda, o ktorej sa hovorí v tomto článku trvá tak 20 minút. Keď mamička nastupovala, ešte si nebola istá, či rodí. Vystúpila už so synom. By ma celkom zaujímalo, čo mu udajú ako miesto narodenia…

nemecký kňaz priznal, že zneužíval chlapcov – takéto vety už znejú príliš bežne na to, aby niekoho šokovali, ale toto:

“It was never my impression that the children did not consent,” the priest was quoted as saying at the trial.

When asked in court if he was a paedophile, he replied, according to local newspaper Braunschweiger Zeitung: “It would be wrong to say No but to say Yes would also fall short of the truth.”

Ľavá ruka temnoty

The Left Hand of DarknessUpozornenie (spoiler alert): tento článok je o knihe The Left Hand of Darkness, ktorú napísala Ursula K. Le Guin, a ak sa na ňu chystáte a nechcete prísť o prekvapenie, tak bude lepšie, ak teraz prestanete čítať.

——————————————

Teraz neviem. Aj by som povedala, že som nevedela, čo nájdem v tejto knihe. Ale je možné, že som to vedela, len medzi tým, ako som si ju dala na zoznam a tým, ako som ju prečítala, som to aj zabudla. Tá druhá možnosť sa mi síce zdá pravdepodobnejšia (o chvíľu bude jasné, že prečo), ale na druhú stranu keď som to čítala, tak to vôbec nerezonovalo ako niečo, o čom by som už predtým počula. Preto neviem. Po tejto prepletenej úvahe poďme na vec.

Na planétu, ktorá predtým nemala kontakt s inou civilizáciou, príde vyslananec spoločenstva ostatných svetov, s pozvánkou do “únie”. Ide o to, ako sa s tým domorodci vyporiadajú. Kniha je výborne napísaná. Vrelo odporúčam.

Čo je na tých domorodcoch zvláštne, je ich biológia. Nemajú dve pohlavia (ako vyše 80 členov “únie”), ale iba jedno, respektíve žiadne. Všetci jedinci majú svoj cyklus a periodicky sa dostávajú do stavu, ktorý volajú kemmer. Vtedy v nich prebehnú hormonálne zmeny a na pár dní sa z nich stanú pohlavné bytosti. Potiaľto to nie je nič iné ako plodné obdobie, ktoré poznáme z našej biológie. Zaujímavé však je, že každý môže nadobudnúť aj mužské aj ženské pohlavie – len jedno počas daného cyklu. Ale predtým, ako príde konkrétny kemmer, nevedia, akého pohlavia budú v tomto cykle a nemôžu si vedome vybrať. Tým pádom každý môže byť otcom niekoľkých detí a matkou niekoľkých ďalších. Zaujímavý myšlienkový experiment, nie?

Ako dôsledok, každý má raz do “mesiaca” prázdniny. Nie je tam deľba na slabšie/silnejšie pohlavie, “Každý je rešpektovaný a ohodnotený len ako ľudská bytosť. Je to hrozná skúsenosť.” A prišelci z iných svetov špekulujú, či táto biologická zvláštnosť nejakým spôsobom súvisí s tým, že na tomto svete nie sú vojny.

Pri istej príležitosti sa jeden domorodec spýtal vyslanca – muža, či mu porozpráva o ženách. A ten odpovedal:

… ale ten rozdiel je veľmi dôležitý. Dokonca by som povedal, že najdôležitejšia vec, najdôležitejší faktor v živote je, či sa človek narodí ako muž alebo žena. Vo väčšine spoločností to určí očakávania, aktivity, vyhliadky, etiku, správanie – takmer všetko. Slovník. Symboliku. Odev. Dokonca aj jedlo. Ženy… ženy väčšinou jedia menej… Je extrémne náročné oddeliť vrodené rozdiely od tých naučených. Dokonca aj tam, kde sa ženy podieľajú rovnakým dielom na chode spoločnosti, stále musia zvládnuť celé plodenie detí a väčšinu starania sa o ne…”

“Takže rovnosť nie je pravidlom? Sú menej zdatné rozumovo?”

“Neviem. Nezaoberajú sa často matematikou, skladaním vážnej hudby, vynálezmi alebo rozmýšľaním nad abstrakciami. Ale nie je to tým, že by boli hlúpe. Fyzicky sú menej svalnaté ale vytrvalejšie ako muži. Psychologicky -”

Dlho pozeral na žiariaci varič a potom potriasol hlavou. “Harth,” povedal, “nemôžem Ti povedať, aké ženy sú. Nikdy som o tom príliš nerozmýšľal v takejto teoretickej rovine a už si prakticky ani nepamätám… Už som tu dva roky… Nevieš, aké to je. Istým spôsobom, ženy sú pre mňa ešte väčšia neznáma ako Ty. S Tebou zdieľam aspoň jedno pohlavie…

Preto to moje rozjímanie na začiatku… feministické sci-fi?! Zdá sa mi ironické, že by som sa k takejto knihe dostala náhodou.

Pôrod, vec verejná? Kiežby

Pred necelými dvoma týždňami som spomínala plánovaný pôrod v galérii. Bábo sa v utorok narodilo.

Aj keď prvá reakcia je ?!?, tak jediné, čo mi na tom trochu vadí je to, že dieťa je prezentované ako umenie (bez jeho súhlasu).

Tento pôrod bol komornejší, ako niektoré pôrody v nemocnici. Bolo to síce “verejné prestavenie”, ale bolo tam okolo 15 ľudí, ktorých si matka sama vybrala (z tých, ktorí prejavili záujem). Pre porovnanie, mamičky v nemocniciach (obzvlášť tých veľkých/univerzitných) často hovoria, koľko rôznych ľudí (z ktorých väčšinu nikdy predtým nestretli) sa premlelo okolo nich počas pôrodu. Nie je to tiež verejné predstavenie? A na rozdiel od toho v galérii, neplánované?

Môj názor je, že pôrod je rodinná udalosť a že by pri ňom malo byť viac ľudí, než len rodičia a odborná pomoc. Nemyslím práve na návštevníkov galérie, ale skôr na sestry, mamy, sesternice, kamarátky, susedky, netere alebo iné blízke osoby. Aj také, ktoré už majú deti a môžu byť oporou, aj také, ktoré ešte nemajú, ale môžu stále pomôcť a takýmto spôsobom asimilovať pôrod ako niečo normálne, aby potom, keď raz príde ich čas, nešli úplne do neznáma. Toto nutne neznamená, že pôrod by mal prebehnúť doma (aj keď tam je prítomnosť viacerých ľudí pravdepodobnejšia a jednoduchšie zariaditeľná).

Keby som mala príležitosť byť pri pôrode predtým, než som išla na svoj prvý, určite by som ju využila. Príležitosť nebola, ale našťastie žijeme v dobe internetu, takže niečo som mala napozerané aspoň online. Dnes už ľudia pôrody dokonca blogujú alebo vysielajú naživo, takže keď niekto dodatočne zverejní pôrodné video (toto bol pôrod doma, ktorý prebehol rýchlejšie, ako stihli prísť pôrodné asistentky a bábo potrebovalo trochu pomôcť s dýchaním), tak je to už dokonca istým spôsobom menej “otvorené” (určitá časová medzera a možnosť rozhodnúť sa presne, čo bude uverejnené).

Neberiem to ako exhibicionizmus, aj keď to vyžaduje zbavenie sa veľkej časti ostychu. Je to normalizácia pôrodu. Ľudia sa učia napodobňovaním. Tak sa naučíme chodiť, bicyklovať, plávať. Predtým, ako šoférujeme, tiež sa najprv pozeráme, ako to robí niekto iný. Ale z nejakého záhadného dôvodu sa v dnešnej dobe pôrody (a často aj kojenie) dejú za zatvorenými dverami. A pritom ženám hovoríme, že sú dôležité a často náročné. Niet divu, že potom vzbudzujú obavy.

Pôrody, ktoré vidno vo filmoch alebo v televízii, sú väčšinou rýchle, hlučné, nebezpečné a viac či menej nechutné. Je síce pravda, že naše predstavy o pôrode viac formuju rodina a blízki známi, ale títo ľudia pozerajú tie isté filmy, tú istú televíziu. A pozerajú ich aj ľudia, ktorí pracujú v nemocnici. Áno, tí majú okrem toho za sebou aj roky školy a roky praxe, ale stále to má vplyv na ich “pôrodnú kultúru”. A ako Henci Goer hovorí vo svojej knihe The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth:

To, či budete mať cisársky rez, nejakú inú procedúru alebo medikamenty počas pôrodu, má pomerne málo do činenia s tým, v akom stave sa vy alebo bábätko nachádzate. Čo sa vám stane takmer úplne závisí na filozofii a štýle tých, ktorí sa o vás starajú.

Tu je video, kde mladá žena hovorí, aké to bolo, byť pri pôrode a ako to zmenilo jej pohľad:

Keby takáto skúsenosť bola bežná, zmenilo by sa to, ako všetci pôrod vnímame (a možno by potom tieto štatistiky nemali taký trend, aký majú). Namiesto toho, aby vzbudzoval len obavy, ženy by mohli byť pokojnešie, pripravenejšie a sebavedomejšie, lebo by vedeli, že je to síce náročné, že to (pravdepodobne) bude bolieť, ale že to zvládnu.

Čo má feminizmus do činenia s kojením?

Kto by to bol povedal? Sú aj iní, ktorým sa zdá, že súčasná spoločnosť nie je veľmi priaznivo naklonená čerstvým matkám. Natrafila som na článok Čo má feminizmus do činenia s kojením, kde k podobnému záveru autorka dospela mierne inou cestou. Vyberám (voľný preklad; tučné zvýraznenie je tiež moje):

… idea, že dojčenie nie je “rozhodnutie”. Dojčenie je reprodukčné právo. Toto je jednoduchý ale pozoruhodne radikálny koncept. Prečo? Keď hovoríme o kŕmení novorodencov ako o rozhodnutí, ktoré urobí každá žena, dávame celú zodpovednosť za uskutočnenie tohto rozhodnutia na individuálne ženy.

Pregnancy Discrimination Act (PDA) sa nevzťahuje na kojace matky:

“Namiesto toho, aby [dojčenie] bol ‘sprievodný zdravotný stav’ vo vzťahu k tehotenstvu, vďaka čomu by spadalo pod PDA, súdy ho považujú za ‘rozhodnutie’ súvisiace s rodičovstvom a preto nepokryté PDA. Tým, že sa na kojenie pozeráme ako na rozhodnutie, oslobodzujúc zamestnávateľov od akejkoľvek povinnosti sa mu prispôsobiť, sa vyhýbame otázke, či takéto ‘rozhodnutia’ keď prispievajú k blahu detí, by mali byť podporované.”

Výsledkom je, hovorí Paige Hall Smith, že ženy, ktoré majú kontrolu nad svojimi telami, svojím časom a svojím životom – typicky vzdelané ženy z vyššej strednej triedy – si môžu vybrať, že budú kojiť, ale väčšina matiek – tie, ktoré pracujú za hodinovú mzdu, ženy z rodín, ktoré potrebujú dva príjmy, aby prežili, chudobné ženy, ktoré sa podľa zákona musia buď vrátiť do práce alebo sa vzdať federálnej pomoci – nemôžu. To, že sa feministky nazaoberajú touto pracovnou nespravodlivosťou, robí z kojenia “triedne privilégium”.

Hlavné spojenie medzi kojením a feminizmom je, že v spoločnosti, kde by boli ženy skutočne rovnocenné, by mali možnosť naplniť svoje pracovné aj reprodukčné ciele bez penalizácie. 

Prečo akceptujeme, že ak žena venuje všetok svoj čas starostlivosti o rodinu, tak si nezaslúži social security benefits [neprekladám, lebo neviem; sociálne poistenie sa mi mierne nehodí], zatiaľčo ak má platené zamestnanie a dá deti do jaslí, jej aj pracovníčkam v jasliach sa to započítava do dôchodku?

z komentárov pod článkom:

… keby som išla a upratala dom mojej susedky a ona upratala môj, mohli by sme si vymeniť peniaze a dostali by sme SS benefits, ale ak zostaneme doma a každá upraceme svoj dom, nemáme na ne nárok. Alebo keby som sa ja postarala o jej deti a ona by sa postarala o peniaze a obidve by sme vyhlásili, ze sme si za služby zaplatili, obidve by sme mali nárok na SS kredity. Akosi v takejto hypotetickej situácii obidve prispievame k hrubému domácemu produktu, ale ak ostaneme doma, každá vychovávame svoje vlastné deti a žijeme skromne, tak neprispievame. Iba ak sa zúčastňujeme na tom veľkom spotrebnom projekte, tak pomáhame ekonomike.

je to naozaj rovnoprávnosť, ak sa vzdávame toho, čo nás robí ženami, aby sme pasovali do sveta, ktorý je prispôsobený mužom?

Myslím, že PRÁVO je príležitosť a musí byť chránená pre všetkých mužov, ženy, a ostatných medzitým. Ale VÝSLEDOK, že sú si všetci rovní, ani zďaleka nepatrí do zákonníkov.

Ak si Ty a ja hodíme kockami, aby sme zistili, kto bude mať najvyššie číslo a Ty dostaneš dve šestky a ja sa rozhodnem hodiť iba jednu kocku a padne 3, vyrávaš. To je slobodná voľba a náhoda. Obidvaja sme mali právo hodiť si a mali sme rovnakú šancu vyhrať. Jeden výsledok bol lepší ako druhý, pravdepodobne kvôli môjmu rozhodnutiu hodiť iba jednu kocku. Životné výsledky nebudú rovnaké pre všetkých ľudí – treba sa však snažiť, aby každý mal právo to skúsiť.

[z odpovede]: Hovoríš, že príležitosť by mala byť právom, ale zároveň priznávaš, že kojace ženy a matky vo všeobecnosti nemajú rovnaké príležitosti ako muži. Znamená to, že si myslíš, že príležitosti by mali byť len pre mužov a ženy, ktoré nie sú tehotné/nekoja/nie sú matky?

a aby toho nebolo málo, tak ešte jeden článok na danú tému: Kojenie a feminizmus

Moja predstava “všetkých-zahŕňajúcej” spoločnosti je taká, kde materstvo je vážené pre svoj veľký dopad na deti. Ženy by mali byť podporované a možno aj odmeňované za svoje rozhodnutie ostať doma, ale podporované aj keď sa rozhodnú vrátiť do práce.

Veľa žien však prestane kojiť v prvých týždňoch po pôrode. Toto nie je preto, že by sa im nedarilo kojiť, alebo preto, že kojenie nie je prirodzené. Je to preto, že spoločnosť dostatočne nepodporuje matky.

Pre mňa je to opak feminizmu, snažiť sa prispôsobiť našej patriarchálenj spoločnosti radšej ako požadovať jej zmenu, aby vítala a pamätala na matky.

Čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?

Am I nuts?Každý sme nejaký a máme svoje hodnoty. Máme rôzne skúsenosti, ktoré nás doviedli na miesta, kde dnes sme. Robíme rôzne rozhodnutia. Niektoré z tých mojich sú iné, ako robí väčšina ľudí v mojom okolí (aj fyzickom, aj virtuálnom) – kojila som dieťa takmer do dvoch rokov, používam látkové plienky, porodila som dieťa doma

Aj mne sa zdajú niektoré rozhodnutia iných ľudí čudné (= iné, ako by som urobila ja na ich mieste), ale snažím sa ich rešpektovať. Pomyslím si svoje, porozprávame sa o tom doma, ale nevyšplechnem len tak z ničoho nič na niekoho, o kom až tak veľa neviem, že je hlúpy a robí hovadiny.

Keď potom niekto mne nie príliš zaobalene povie, že som zlá matka a hazardujem so životom svojho dieťaťa, tak ak mám dobrý deň, tak sa mi spraví pena okolo úst, keby bol/a pri mne, tak sa asi pohádame, takto mám len chuť napísať štvorstranový e-mail (prítomnosť potreby obhájiť sa je zvláštna, ale neodbytná). Keď pár hodín počkám, táto chuť ma prejde a väčšinou nenapíšem vôbec nič. Ak môj deň bol už predtým nanič, tak sa rozplačem a vážne zvažujem, že z tohto tu spravím blog o varení (čo je podľa štatistík za posledné mesiace jednoznačne cesta, ktorou by som sa aj tak mala uberať). Potom najhoršie, čo sa mi môže stať je, že niekomu uvarené jedlo nebude chutiť, alebo sa počuduje, prečo ešte zapekať hotové palacinky.

A nie je to tým, že by som nemala rada diskusiu alebo nezniesla niekoho, kto má iný názor ako ja. Práve naopak, veľmi oceňujem, že ľudia sú ochotní dať mi spätnú väzbu na moje rozmýšľanie nahlas (napríklad tu). Ale odsúdiť niečo, čo robím, bez toho, aby ma človek poznal a vedel, čo ma k tomu viedlo, je pre mňa v úplne inej kategórii.

Hovorím si, že majú právo si myslieť, čo chcú. Je to ich problém. Nie môj. Ale väčšinou to nefunguje a aj tak ma to mrzí. A o kus viac, ak to nie je pre mňa neznámy človek.

Ono je to zrejme prirodzený vedľajší účinok toho, že tu takto vypisujem online, ale momentálne (ešte) nie som v stave úplne prestať. Keby sme po Irene ostali tri týždne bez elektriny, ako sa nám vyhrážali, tak by som zrejme zase začala písať ceruzkou na papier, taká je to závislosť (aj keď na to by sa mi veru ťažko znovu zvykalo, lebo dnes už málokedy píšem “lineárne”).

Takže, čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?

Domáce práce a tak

Samy domaVeľkého šéfa máme momentálne na Floride (vraj na školení, ale priznal sa, že okrem toho sa tam ide aj poriadne vyspať) a tak bačujeme doma s Kikou samy. A už teraz viem, čo mi povie, keď si prečíta, čo sa práve chystám napísať (niečo v duchu, že ešte len vytiahne päty z domu a ja mám hneď feministické reči…).

Lebo vec sa má tak, že rodičovanie je o kus ťažšie, keď je na to len jeden človek. Nechápte ma zle, vôbec sa nesťažujem na to, ako nám to s Kikou tento týždeň ide (na počudovanie veľmi dobre), len ma pri tom napadá, aké to musí byť náročné pre rodiča (nie nutne len matku), ktorý je na to sám stále.

Boli časy (ako ich ja zvyknem volať – roky PK), keď som mala husté reči o tom, že najlepšia vec, ktorú otec môže urobiť pre svoje deti, je milovať ich matku. To ma prešlo ešte kus predtým, ako sa Kika narodila. Tak nejako sa mi vyjasnilo, že rodičia sú dvaja a obidvaja by mali “rodičovať”. A príde mi smiešne, keď sa niekto vyjadrí, že otec “bejbysituje”, kým si mama potrebuje niečo vybaviť.

Niečo podobné v bledomodrom sú domáce práce. Nechcem, aby mi partner s nimi pomáhal! Ak mi má pomáhať, tak celé hnutie za ženskú rovnoprávnosť nevybojovalo nič. Nie, nemám to v hlave popletené (aspoň nie úplne), vysvetlím. Ak sme rovnocenní partneri, tak to znamená, že obaja sa budeme podieľať (približne) rovnakým dielom (ideálne bez toho, aby jeden druhému musel hovoriť, čo robiť) a nie, že to je práca ženská, s ktorou muž dobrej vôle pomáha.

Celej veci samozrejme pomôže, ak každý bude robiť to, čo mu ide lepšie a ak daný chlap verí v skutočnú rovnosť a nemá len pekné reči. Ale v praxi to často vyzerá tak (našu domácnosť nevynímajúc), že sa do toho celého ešte zaráta príjem zo zamestnania, zrazu to, čo sa robí doma, nemá takú hodnotu a stáva sa menej viditeľným. A keď niekedy prídem domov a zistím, že o večeru je postarané alebo nejaká domáca práca urobená (niekedy dokonca bez predošlých inštrukcií), tak som vďačná. A smutná, že som vďačná. Lebo za ideálnych okolností, by to bola samozrejmosťa aj keď si namýšľam, že môjmu drahému moje večere chutia, nerobím si ilúzie, že by cítil rovnakú vďačnosť, keď ich ja kladiem na stôl…

Ako majú deti vyrastať s myšlienkou, že domácnosť je spoločná zodpovednosť, keď to nie je celkom to, čo doma vidia? A pritom verím tomu, že v kope týchto domácností, si jeden z partnerov úprimne myslí, že robí svoj diel. A ten druhý má pocit, že keby sa spísal zoznam, vrátane všetkých tých “neviditeľných” povinností a ku každej sa pripísalo meno toho, kto ju robí, tak by to ani zďaleka nevyšlo pol na pol.

Hmm, tak zase sa mi raz podarilo vyprodukovať jeden z tých článkov, ktoré nie sú úplne súvislé, ale skôr len spleť myšlienok na danú tému. Bude to asi hlavne tým, že zatial som v takom premýšľacom stave bez vlastných záverov. A tak to tu predkladám a všetky komentáre sú vítané.

Čo ma vie vytočiť II

Vždy ma vytočí, keď čítam story ako je táto. Narodil sa chlapček. Neďaleko Denveru. Na palube lietadla. Odhadovaný termín  pôrodu bol niekedy v januári, ale malý si rozmyslel, že už je čas a počas letu z Chicaga do Salt Lake City sa pýtal na svet. Lietadlo odklonili do Denveru, ale kým stihli pristáť, tak už mali o jedného pasažiera navyše. Všetko dobre dopadlo. Ale čo ma na ich príbehu zarazilo, je toto:

When it was determined that the woman was not only in labor but wouldn’t make it to either the intended destination or any other, she was moved to the rear of the aircraft where the doctor did his magic, tying the umbilical cord with his shoestring. (Keď sa zistilo, že žena nielenže rodí, ale porodí predtým než lietadlo dôjde do cieľa alebo na hocijaké iné letisko, tak ju presunuli do zadnej časti lietadla, kde doktor urobil svoje čary a uviazal pupočnú šnúru svojou šnúrkou do topánok.)

Did his magic?? Akože akú mágiu to tam ten doktor robil? Nastrčil ruky, aby bábo nespadlo na zem? Keď sa hovorí, že “odrodil ma doktor ten a ten”, čo tým myslia? (Keby sa niekto pýtal, tak mňa nikto neodrodil. Kiku som porodila ja. Áno, doktor tam na konci bol, ale odrodila/porodila som ju ja a nikto iný.)

A druhá vec – čo všetci majú s tým viazaním pupočnej šnúry?

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...