Pôrod – ako to videla mamina

Keď náš oficiálny termín pôrodu prišiel a odišiel, začala som mať trochu starosti. Nie že by som sa obávala, že ostanem do konca života tehotná, ale z toho, aby mi pôrod nemuseli umelo vyvolávať (na kontrole, ktorá bola po 40 týždňoch a 3 dňoch sa ma veru aj spýtali, že či chcem vyvolávať – odpoveď bola veľké nie). A tak som trávila pár hodín denne prechádzkami – vraj “zaručená” metóda, ako veci naštartovať. (Na jednej z nich sa mi prihovoril Mario – majiteľ pizzérie – že ak to bude chlapec a pomenujeme ho Mario, tak môžeme do jeho desiatich narodenín prísť každý týždeň na jednu veľkú pizzu zadarmo.)

Kontrakcie síce pár dní chodili, ale neboleli a ani sa nepribližovali, a tak neostávalo nič iné len čakať. Ale potom vo štvrtok v noci boli zrazu iné. Začali bolieť, nedalo sa už cez ne spať a o druhej v noci dokonca ani ležať, tak som sa pobrala do obývačky. Zdalo sa mi zbytočné budiť svojho drahého, lebo mi začínalo byť jasné, že toto bude dlhý deň, tak nech sa aspoň jeden z nás vyspí.

V obývačke som striedavo sedela a visela na fit lopte, hovorila si, že toto ešte nie je zlé, romýšľala, ako veľmi sa to zintenzívni a dohovárala bábu nech spolupracuje. Keď sa rozvidnelo a v spálni zazvonil budík, tak vstal aj onedlho-otecko, ale chvíľu mi trvalo ho presvedčiť, že toto už vyzerá nádejne a nech dnes do práce nejde. A tak sme spoločne merali kontrakcie.

Potom ešte sprcha, pokus o raňajky – ja som do seba nedokázala dostať nič iba suchú žemľu, ale za to ma prehnalo (veru príroda nepotrebuje pred pôrodom klystír, zariadi si to sama) a okolo desiatej cesta taxíkom do nemocnice (ja sediac na poskladanom uteráku dúfajúc, že by to stačilo, keby mi cestou praskla voda). Tam nám pridelili sestričku – veľkú černošku Mariu – ktorá zahlásila, že naozaj rodíme (k mojej veľkej úľave, lebo predsalen som si nebola istá, či nerobím len planý poplach) a že toto bejby príde na svet prv, než jej skončí služba (o siedmej večer).

Kým otecko-čakateľ vybavoval papierovačky (napriek tomu, že ponúkajú “pre-registration” – kde som tieto papierovačky už raz absolvovala ja dva týždne dopredu, v praxi sa ukázalo, že je to zbytočné, lebo tak či tak to chcú ešte raz, keď sa už človek naozaj do nemocnice dovalí), mňa čakalo interview s Mariou. Vypytovala sa na všetko od priebehu tehotenstva, zdravotnej histórie, preferencií ohľadom pôrodu a po ňom, po dosiahnuté vzdelanie, čo som mala deň pred tým na večeru a či mám nakúpené bejby veci…

Nuž a potom začal maratón. Prechádzali sme sa po chodbách, každých 4-5 minút zastavujúc a predýchavajúc a každú hodinu sme sa vrátili na izbu, kde ma napojili na monitor a skontrolovali kontrakcie a tep bábätka. Piť mi nedovolili, ale bola som rada, že som mohla aspoň cmúľať ľad. Čo ma prekvapilo (a potešilo!), bolo, že na rozdiel od toho, ako nám hovorili na predpôrodnej príprave, moje kontrakcie boli síce postupne stále silnejšie, ale sa nepribližovali. Ostali až do konca tých 4-5 minút od seba, čo mi dalo vždy trochu času na spamätanie sa.

Vedela som, že chcem rodiť bez epidurálnej anestézie, ale nebola som si istá, ako veľmi to bude bolieť a či to zvládnem. Ukázalo sa, že sa to zvládnuť dá, aj keď posledné dve hodiny pred tým, ako som začala tlačiť, mi nebolo všetko jedno. To sme sa už neprechádzali po chodbách, ale iba v izbe od postele po kreslo a všetkým na chodbe aj v susedných izbách muselo byť jasné, že sa niečo ide diať.

Tu niekde mi praskli vodu. Moje slabé námietky (na viac som sa ozaj nezmohla) nepomohli, ale koniec koncov  veľmi to nevadilo, lebo už aj tak začínalo tlačenie. To bolo síce namáhavé (a k tomu otrasný pocit, že ma asi roztrhne na dve polovice), ale predsalen trochu lepšie ako “predýchavanie”. Hovoria, že poloha na chrbte je na tlačenie najhoršia možná, ale pravdupovediac, mne celkom vyhovovala a nedokázala som si predstaviť, že by som mala byť napríklad na všetkých štyroch (to by ma asi museli dvaja ľudia podopierať). Keď Maria a Mišo zahlásili, že už vidia hlavičku, tak mi došlo, že za chvíľu sa nám bejby naozaj narodí.

Vtedy nás (aj s posteľou) previezli na pôrodnú sálu a pripojil sa k nám doktor Aguilar – je to partner doktora McQuilkina, ku ktorému som chodila na tehotenské kontroly a ktorý mal byť aj pri pôrode, ale vyšlo to tak, že v ten deň bol odcestovaný (keď ma neskôr prišli obidvaja pozrieť na izbu, tak Aguilar hovoril McQuilkinovi, že mu dlhuje jedno veľké dieťa). Potom to už išlo rýchlo. Pamätám si, že tam bola zima, že ma vtedy napadlo, že moje telo si mnou naozaj robí, čo chce, že keď už bola hlavička vonku a všetci traja mi hovorili, že musím ešte tlačiť, tak som mala chuť im povedať, že vo všetkých tých pôrodných videách už potom bejby akoby vyliezalo samo a pritom pre mňa bol ten “push”, keď išlo von telíčko, najhorší (vtedy som aj cítila, ako sa niečo trhá, ale v tom momente mi to bolo jedno).

A potom už bolo dobre. Kiku mi položili na brucho, ja som jej bľabotala nezmysly, doktor so sestričkou odhadovali, koľko asi bude vážiť (priamo tam váha nebola a neskôr sa ukázalo, že obaja tipovali málo… mali sme šťastie, že som koncom tehotenstva už nebola na ultrazvuku, lebo keby dopredu vedeli, aké veľké dieťa, tak by bol problém vyhnúť sa cisárskemu rezu), ale strávili sme tam ešte asi 40 minút, kým doktor pozašíval, čo sa potrhalo (to už aj s lokálnym umŕtvením a Pitocínom do žily proti nadmernému krvácaniu).

Ešte vyše hodinu na pozorovaní v “recovery room” (zatiaľ Kiku umývali, merali a vážili a Mišo nám išiel uloviť nejakú večeru, lebo nemocničnú kuchyňu už medzitým zavreli). V nemocnici sme strávili nasledujúce dve noci (ale ani jednu z nich som neprespala – tú prvú ma všetko príliš bolelo a tú druhú bola už Kika hladná, ale ja som ešte nemala mlieko – to sme nad ránom vzdali a dostala fľašku) a v sobotu nás pustili domov.

Celkovo si myslím, že sme mali kopu šťastia a na to, že to bol pôrod v americkej nemocnici, to dopadlo veľmi dobre (= málo intervencií). Veľmi pomohlo, že tam bol Mišo so mnou (predsalen v takejto situácii sa zíde niekto, kto vybaví papierovačky, kto nosí ľad, komu možno stískať ruku, keď to veľmi bolí, komu možno povedať, že ďalšie dieťa si adoptujeme, kto mi mohol dookola pripomínať – áno, dá sa to zabudnúť za 5 minút – že tlačenie bude efektívnejšie, keď nebudem míňať dych na kričanie, ale ho zadržím…), za čo mu veľmi ďakujem.

PS Láska na prvý pohľad naozaj existuje.

Ako to videl tatino

 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

2 comments to Pôrod – ako to videla mamina

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.